konverzáciu.
Učebné texty som mal veľmi obmedzené,
čo som predtým než som začal vyučovať ešte netušil, a tak ma na Ústrednom dopravnom inštitúte pán Ing. Ruml požiadal, či by som nemohol zostaviť učebnicu anglického jazyka pre ich vnútorné potreby. Samozrejme, že toto bola ďalšia výborná príležitosť, aby som začal podnikať nejaké kroky a zapracoval na nej. Natočil som už niekoľko kaziet s výslovnosťou základných slovíčiek, čísloviek, slovies, celé vety a bežnú konverzáciu. Tiež som pripravil a načítal aj nejaké texty z populárnej beletrie pre zlepšenie slovnej zásoby. Mal som už aj dosť extenzívne rozpracovanú syntax, takže budúca učebnica sa pekne črtala, čo mi pomáhalo už aj pri samotnom vyučovaní. Za vyše mesiaca som toho už dosť stihol urobiť, nakoľko som mal na to aj veľa voľného času. Pracoval som na učebnici takmer každý deň dlho do noci. K tomu som ešte pripravil aj rozsiahle texty a cvičenia pre študentov, ktoré im mali napomôcť pri vypracúvaní jednotlivých zadaní a úloh. Tieto cvičenia boli veľmi dôležitým stupňom k docieleniu určitej znalosti jazyka.
Prehliadol som si celú pracovňu
pána ministra a dozvedel som, že práve v tejto kancelárii sedával aj náš bývalý prezident JUDr. Gustáv Husák. Všetky steny na mňa dýchali neuveriteľnou históriou, hoci už boli dávno prerobené a pokryté nádherným vysoko kvalitným drevom a prekrásnymi lustrami. Okná boli veľké, a tak sa do miestnosti cez ne dostalo veľa denného svetla. Pri vzchádzaní do kancelárie hneď padol do oka pracovný stôl pána ministra, ktorý bol v strede oproti dverám. Bol to mohutný stôl a veľmi priestranný. Boli na ňom asi tri telefóny, lampa, koženný obal, a celý bol posypaný kôpkami pekne usporiadaných dokumentov. Pán minister to mal vždy všetko na stole dobre zorganizované. Vpravo pod oknami bol veľky hosťovský stôl, za ktorým sme potom pravidelne sedávali a preberali jednotlivé lekcie. Nechcel prestávky, tak sme v kuse robili dve 45 minútové vyučovacie hodiny. Stretávali sme sa takto každý utorok a štvrtok o deviatej hodine ráno. Zaujímavosťou bolo, že bol už veľmi pokročilý v nemeckom jazyku, kde mu v napredovaní pomáhal zase náš pán Dr. Finger, ktorý s ním začínal už okolo siedmej ráno. Pred tým si pán minister stihol ešte aj zašportovať. Chodieval hlavne behávať a tak otužený začínal každý svoj deň. Musím povedať, že bol naozaj výborný študent a pracoval veľmi tvrdo na každej úlohe. Bol vytrvalý a snažil sa čo najviac, aby sa stal čo najskôr schopným komunikovať.
Všetci sa rýchlejšie naučíme gramatiku,
rozumieť jazyku, ale samotná reč sa nám akosi v hrdle zadrháva a hanbíme sa, aby sme nevyznievali trápne. Všetci sme to zažili, a tak od tej mojej osobnej skúsenosti som sa snažil vštepovať do mojich študentov akúsi sebaistotu, aby sa nehanbili za to, že nie sú perfektní. Snahou čo najviac komunikovať sa človek lepšie vycvičí a opadne z neho tá obrovská tréma, ktorá ho ubíja a bráni mu potom v napredovaní.
Ubehlo niečo vyše mesiaca a s pánom ministrom sme si celkom dobre rozumeli a uvoľnenejšie sme sa zhovárali. Bol kľudnejší a darilo sa mu viac ako v začiatkoch. Bolo to vo štvrtok 14. novembra 1990, keď sa ma opýtal, či by som nešiel s ním na jednu akciu, teraz už ako jeho oficiálny tlmočník. Samozrejme bez zaváhania som ponuku aj hneď prijal, hoci sa mi pritom srdce veľmi rozbúšilo. Ani vo sne sa mi niečo podobného neprisnilo. Ono to bola politická akcia, ktorá trošku prispela aj do histórie hlavného mesta Prahy. V túto sobotu 16. novembra, takmer rok po Nežnej revolúcii, sa malo uskutočniť premenovanie, resp. obnovenie názvu hlavného vlakového nádražia na Wilsonovo nádražie. Bolo to aj akciou rezortu Ministerstva dopravy a pán minister bol jej garantom.
Bola sobota a sneh sa už belel na uliciach Prahy. Mal som pocit, že to bol len akýsi odmäk, ale niekde sa už na cestách objavovali aj zamrznuté fliačiky. Vstúpil som do budovy Ministerstva dopravy na Nábreží generála Ludvíka Svobodu a ponáhľal som sa do kancelárie pána ministra. Už ma tam čakal a bol rád, že som bol dobrú polhodinku pred samotným odchodom na mieste, aby sa nemusel obávať, či prídem alebo nie. Určite sa mu páčilo na mne aj to, že som sa snažil ho nesklamať a byť punktuálny. Ponúkol ma raňajkami, a tak sme si potom obaja sadli za hosťovský stôl. Tiež ma predstavil jeho tajomníkovi, ktorého som dovtedy ešte nemal tú česť spoznať. Počas našich spoločných raňajok sme preberali celú akciu, aby som presne vedel, čo bude odo mňa vyžadovať.
Vyšli sme zadným vchodom z budovy,
kde nás už čakali dve Tatry 613-ky a mňa si pán minister pozval k sebe do vozidla. Od tohoto okamihu som sa stal jeho pravou rukou, netušiac, čo ma v tento slávnostný deň ešte čaká. Konečne sme dorazili po niekoľkých minútach jazdy pred budovu hlavného nádražia, kde sme chvíľočku postávali a čakali na príchod ďalších vozidiel. Prišiel Cadillac a z neho sa snažila vystúpiť americká pani ambasádorka Shirley Temple-Black. Potom sme s pánom ministrom spoločne k nej pristúpili a podali jej naše ramená, aby mohla prejsť do samotnej haly nádražia a tam po schodíkoch vystúpiť na pódium. Počas celej tej chôdze sa ma držala tak silno ako nevesta, keď sa drží svojho ženícha. Mala nohu v sadre, pretože sa iba nedávno zranila, keď sa pošmykla na ľade.
Konečne sme sa zoradili na pódiu. Celkom vľavo bol primátor mesta Prahy, Ing. Kořan, vedľa neho pán minister dopravy, pani ambasádorka a ja. Pred nami sa pohybovala jej osobná tlmočníčka, ktorá všetko prekladala do češtiny. Stál som vedľa pani ambasádorky po celú dobu, tak mala na mňa i zopár súkromných otázok Chcela sa rozprávať aj s pánom ministrom, takže tak nenápadne sa začala medzi nami odvíjať a potom sa aj pekne rozbehla družná debata. Keď pražský primátor pán Kořan hovoril a tlmočníčka to s plným oduševnením prekladala, pani ambasádorka sa vypytovala pána ministra na rôzne veci a ja som to všetko prekladal. Akosi ani nevenovala pozornosť svojej tlmočníčke. Bol tam aj verejný rozhlas a televízia, všetko sa natáčalo a počas celej akcie nás aj fotografovali, tak sa mi na túto udalosť zachovala aj obrazová spomienka.
Pani ambasádorka
nás potom pozvala na slávnostný obed do jej rezidencie, kde sme sa aj trošku zdržali. Bola to nádherná skúsenosť, na ktorú doteraz veľmi rád spomínam. Bol som potom k nej pozvaný ešte zopárkrát. Naposledy som tlmočil skupinke ministerstva spojov, ktorí tam boli pozvaní i s pánom ministrom. Nebola to náhoda, nakoľko som vyučoval v dvoch triedach pracovníkov tohoto ministerstva, a osobne aj dvoch jeho pánov riaditeľov.
Pri tejto návšteve sa pani ambasádorka veľmi bezprostredne správala a povedala nám veľa zo svojho súkromneho života. Padlo veľa otázok, ktoré som tlmočil pani ambasádorke a potom som zase prekladal zvedavým hosťom jej odpovede. Bola zároveň aj prvou ženou, ktorá svoj vek netajila a prezradila nám svoj dátum narodenia. Tiež nám vyrozprávala aj mnohé príhody z jej filmovej kariéry, keď ešte ako dievčatko začínala v roku 1932.
Pani ambasádorka Shirley Temple-Black sa narodila 23. apríla 1928 v Santa Monica, California a zomrela vo Woodside, California tohto roku, 10. februára 2014. Jej smiech z nášho posledného spoločného stretnutia u nej sa mi stále ozýva v ušiach, neveriac tomu, že už nie je medzi nami. Vždy ale mi je dobre na srdci, keď si spomeniem na ňu a na tých pár prekrásných okamihov, ktoré som s ňou strávil...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec

































Pán minister -
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-