XXV. časť - Nový život na Mount Airy Lodge
Ešte stále mi v ušiach zaznievali burácajúce výstrely, ktoré sa rozprestierali dolinou. Potom nastalo už len veľké ticho. Vtáčiky tiež stíchli, akoby vzdávali posledný hold na počesť stratenému synovi. I potom ešte dlho pretrvávalo veľké hrobové ticho, usadzujúce sa po celej doline. Smútok veľký nastal, keď niekto naveky odišiel niekam do neznáma, odkiaľ návratu už nieto. Niekde, kde sa už všetci dobre poznajú sediac za bielym prestretým stolom, ako svojho ho vítajú...
Šichta bola ako vždy plná všelijakých prekvapení a zábavnych príhod. Scotty to akosi celé dirigoval. Však bodaj by aj nie, keď mal prstom najbližšie na tú zázračnú gombičku, ktorá nás alebo nechá vydýchnuť, alebo hnať sa ako bez duše z jednej hodiny do druhej. On bol skutočný nezmar.
Scotty bol veľmi jednoduchý človiečik, drobnej postavičky, syn lekára, lenže on toho veľmi veľa po nom nezdedil a ani nemohol. Mal mentálny deficit, skoro do arey retardácie, a tak sme ho aj tak museli brať, hoci sme to my cudzinci, zo začiatku nevedeli a ani sme nemali odkiaľ. Považovali sme ho za seberovného, dokonca bol pre nás niečo viac. On vedel anglicky a my ani ceknúť.
V kuchyni bolo veľmi sparno, nakoľko sa tam stále vyváralo a my sme mali toho dosť. Hlavne večera bývala veľmi veľká a tých tanierov bolo na tisíce a my sme sa snažili ich vždy načas poumývať, aby mohli do nich bez prerušenia podávať tie najlepšie jedlá. Voňalo tam fantasticky. Občas niečo aj nám nechali, aby sme si zajedli. Väčšinou to bolo niečo ako maškrta, zmrzlina alebo kusy torty. Niekedy zase pohár ovocia čerstvo pripravený a studený, alebo melón poliaty troškou citrónu, to mi veľmi chutilo. Malo to veľmi osviežujúcu chuť a človek sa cítil naozaj príjemne. Tu som sa aj naučil jesť po prvýkrát žltý melón, ktorý som doma nenávidel. Vadila mi tá príchuť. Chutilo to vždy nejako čudne, tak som si ho už potom ani nikdy nedával. Naposledy som ho jedol asi koncom 50-tych rokov na Orave a celkom sa mi sprotivil, lebo mal chuť ako burgyňa, nezáživnú a doslova protivnú. Tu som to jedol po toľkých rokoch znovu a ten citrón urobil svoje. Odvtedy som sa už nedokázal zastaviť a melón sa stal mojím obľúbeným ovocím. Keď je dozretý, naviac je sladučký ako med a ešte radšej som ho mával, keď bol prezretý a mäkkučký ako vankúšik, ako ženské lono. Šľavnatý a neuveriteľne príjemný...
Scotty miloval zmrzlinu. Najviac jahodovú, poliatu čokoládou, až v nej plávala ako loďka. I ja som si ju veľmi obľúbil. Vanilková bola výborná tiež, najmä keď plávala v tekutej čokoláde. Človek sa naozaj cítil ako v raji. Zmrzlinu sme vždy dostali ako odmenu za to, že sme stíhali taniere včas poumývať a Scotty, náš šéf, to všetko lietajúcimi rukami ukladal pekne do kontajnerov.
Šéfkuchár, Arab, bol drsňák a nikto ho nemal veľmi rád. Prakticky nikto, lebo nemal s nikým súcitu a čašníkov prepúšťal ako na bežiacom páse. On bol tým najvyšším šéfom celej kuchyne a jedálne. Zákazníci si ho k stolom volali ako operného speváka, ktorý im potom aj pekne vždy zaspieval, vykúzliac vareškou pred nimi všakovaké jedlá na panvici z mosadze, sediacej na ohníku z liehu. Vyzeralo to krásne, občas sme aj nazreli do jedálne, keď kúzlil rukami a zákazníci sa len tak rozplývali. Vždy sa mu poďakovanie veľké ušlo a on, ako po odspievaní árie, sa dôstojne lúčil so svojím obecenstvom cez veľký zamatový záves, ktorý bol pri vchode do kuchyne. Popretieral si vždy spotené čelo červenou šatkou, ktorú mal okolo krku pekne ovitú.
V kuchyni bolo ešte horúcejšie, lebo vonku veľké teplá obliehali celý rekreačný rezort a naviac vlhkosť vzduchu bola neznesiteľná. I toto náročne počasie ma donútilo, aby som vymenil miesto a odsťahoval sa neskoršie na západ krajiny. Vadilo mi to vždy a nemohol som si na to vôbec zvyknúť. Možno aj iní mali podobné problémy so životom v saune východného pobrežia.
Zrazu preletelo niečo spoza mňa a zasiahlo to Scottyho. Ten sa pozrel namosúrene, vypol mašinku, načrel do kontajnerov a spustil ten najhroznejší koncert, ktorý nemal konca. Začal vo veľkých dávkach rozbíjať všetky taniere. Všetko aj z pásu vytiahol, i to, čo nebolo ešte vonku a usušené a nezastavil sa. Bolo to niečo hrozné a ja som váhal, čo robiť. I po nás začal hádzať taniere a mal som problémy, aby som sa im vyhol a nebol som zasiahnutý. Videl presne, kto to hodil. Bol presne za mnou a uškŕňal sa a my sme nevedeli, kde sme sa mali uhýnať. Bolo to ako salvy z kaťuše, jedna za druhou v plnej sile a taniere sa trieštili na stenách a stoloch. Trvalo to asi len chvíľku a ja som sa stihol pozviechať z toho šoku. Vybehol som mimo zásahu a hnal som sa rýchlo ku Scottymu. Chytil som ho okolo ramien a niečo som mu povedal i keď tomu nerozumel. Hneď prestal a pomaly šiel so mnou smerom ku chladničke. Otvoril som dvierka a spýtal sa, čo z nej chce. S radosťou ukázal na jahodovú zmrzlinu a nádobku s tekutou čokoládou. Vybral som obe nádoby a odniesol som ich k stolu, kde som Scottyho aj pekne usadil. S radosťou sa posadil, ruky si vyložil a pekne sa oprel, akoby sa tešil na hostinu. Vybral som takú najväčšiu misku, lyžicou som načrel hlboko do nádobky s jahodovou zmrzlinou, trochu som sa pohral a potom som pomaly dával jednu lyžicu za druhou do misky. Keď už myslel, že som mu dosť nabral, oči mu zaujúkali a ja som potom nalieval pomaličky čokoládovú polevu a pozeral mu rovno do očí, aby som postrehol jeho signál. Sirup sa pomaly usadzoval v miske a i zmrzlina sa začala už aj trošku roztápať, keď tu očkom mrkol. Bolo to znamenie, že už to je tak ako to má byť. Znovu sa tými jeho modrastými očami pozrel do mojich a začal pomaličky ujedať. Pohladil som ho po hlave a on akosi šťastne zahamkal a ja som ho len sledoval, aký bol šťastný. Bol v nebi a všetci s otvorenými ústami sledovali toto divadlo s tým najlepším koncom. Trvalo to asi 15 minút a zloba sa vytratila. Scotty bol pripravený a zodvihol sa ako veľký víťaz. Nozdry sa mu otvorili dokorán, spokojne si pretrel ústa servítkou, akosi dôležito zakašľal a pobrali sme sa v objatí k mašinke. Počkal na mňa a bez akéhokoľvek verbálneho prejavu sa ma hlavou spýtal, či som už pripravený. Ja som sa usadil v mojom priestore, kde som stál za pásom z druhej strany a kývol som akosi slávnostne hlavou vpred a on pomaličky a víťazoslávne uviedol pás do pohybu. Bolo to nádherné zažiť, ako málo človek potrebuje na to, aby bol šťastným...
Ten večer nám bolo všetkým veľmi dobre. I Američania, ktorí tam robili aj niečo kladného určite poznamenali, ale ja som im nerozumel. Mal som však pocit, že tam bola výborná atmosféra, veď nás tam bolo asi desať, čo sme sa jeden na druhého spoliehali.
Potom som zistil aj hriešnika, ktorý to hodil po Scottym. Bol to jeden mládenec, asi 15 ročný študent, ktorý to však až tak zle nemyslel. Darmo je, človek sa vždy učí v živote nové veci a z nich si buď to dobro vyberie alebo nie. On si vybral a dlho ho to ešte mrzelo, že Scottymu takto ublížil, netušiac aké to bude mať nedozierne následky. Určite nevedel čo táto jeho nevinná hra prinesie.
Tak toto bola taká jedna z príhod, ktorú som tam hneď na úvod zažil. Bolo ich dosť, ale nie zase až toľko, aby som musel spomínať na všetky. Určite ďalšia bude práve o tom chlapcovi, ktorý hodil ten kúsok chleba po Scottym.
Víkend bol na dosah a ja som si na každý pravidelne plánoval nejaký výlet. Často sme si vybehli do New Yorku a strávili tam krásne chvíle. Popozerali sme staré dobré miesta a strávili noc v našom starom dobrom hoteli Lathame, ktorý bol na 28. ulici a Piatej Avenue. Kúsok iba od Empire State Buildingu, ktorý sa týčil v strede Manhattanu. Potom zase pekný kúsok odtiaľ boli známe Dvojičky, ktoré už ani jeden deň po 11. septembri 2001 neprežili...
4.3.2008
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-