XXVI. časť - Ešte raz v New Yorku
Víkend bol tu a ja som sa odobral peši asi 3 kilometre, aby som stihol odchod autobusu Traillways Lines do New Yorku, kde som mal dohodnuté stretnutie s Mirom, ktorého som nevidel asi niečo vyše polroka, odkedy som odišiel z Rakúska. On v tom čase býval vo vedľajšom štáte New Jersey v Edisone. Dohodli sme sa, že sa stretneme v hoteli Latham, aby som znovu prežil tie chvíle, kde som začínal ešte prednedávnom po príchode do Ameriky.
Dorazil som na autobusové nádražie na 41. ulici a on tam už vyčkával. Mal so sebou auto, takže sme sa zviezli do hotela, hoci prechádzka by mi vôbec nevadila, však to zase až tak ďaleko nebolo. Denno-denne som túto vzdialenosť meral ako súčasť mojej vychádzky.
Mal som jednu tašku a v nej to najnutnejšie, zo všetkého po páre a osobné potreby, nevyhnutné na hygienu. Mydlo, šampón a samozrejme uterák som nepotreboval. Všetko tam bolo na izbe a každý deň nám menili bielizeň, takže sme boli vždy novučičkí ako z fabriky priamo z pásu vypustení von do sveta.
Hneď sme potom prešli takmer tú istú vzdialenosť na obed do mojej jedálne Hoffbrau, kde sme si dali to tradičné, čo tam bolo. Ja som v ten deň mal chuť na kapustu, klobásu a zemiakove pyré. Zalial som to dobrým pivom. Akosi mi vtedy zachutilo po tej kapuste a klobáse. Spokojnosť bola na oboch stranách a bol čas ísť sa pozrieť tam, kde sme to mali naplánované, na Sochu Slobody - The Statue of Liberty. Prechádzka bola nádherná a nám aj celkom všetko vytrávilo, čo sme si iba prednedávnom dali.
Neďaleko Dvojičiek bol menší prístav, odkiaľ pravidelne odchádzala turistická loď, ktorá zakončila svoju púť na ostrove, kde sa dáma s knihou vypínala nad celým okolím. Neviem koľko nás tam vtedy asi išlo, ale dosť. Lístok za toto všetko stál asi päť dolárov alebo o niečo viac, ale presnú sumu som už zabudol. Po dorazení k ostrovu sme sa všetci vyhrnuli a zamierili ku vchodu podstavca tejto bohyne slobody a múdrosti. Niektorí postávali ešte chvíľočku vonku, lebo nával bol dosť veľký. My s Mirom sme tam zamierili spolu s celou skupinou. V hale nebolo veľa miesta, a tak sme sa tam dosť tlačili, zatiaľ čo sprievodca hovoril dosť podrobne o histórii a Francúzoch, ktorí túto sochu venovali Amerike ako prejav vďaky. Moja angličtina bola vtedy po takmer piatich mesiacoch v Amerike už omnoho lepšia a dosť som rozumel. Ani Ruda som už nepotreboval, dokonca som mal pocit, že ja som sa pomaly stával jeho prekladateľom, hlavne verbálnym. On naďalej ovládal veľmi dobre písanú angličtinu, akurát tá konverzácia mu trochu vrzala.
Ďalšie dvere sa otvorili a my sme sa natlačili do miestnosti o poschodie, alebo dve vyššie. Už to presne neviem. Akurát viem, že výťah nešiel až hore, ako som sa mylne domnieval, lebo to si asi aj väčšina nových ľudí myslela. Odtiaľ to boli akési oceľové rebríky, po ktorých sa každý musel štverať a bolo tam miesta tak akurát pre jednu osobu. Skrátka, bolo to dosť úzke. Predo mnou sa dve dievčence predierali a za mnou poslušne postupoval Miro.
Začul som všelijaké jazyky, takže sme tu neboli sami, ktorí sme boli cudzinci. Najviac bolo počuť ľudí z Ázie, Číny a Japonska, ktorých hlasy upútali pozornosť každého. Medzitým som začul aj Rusov ako si navzájom štebotali. Určite som im takmer všetko rozumel. Občas nejaké jazykové zvraty mi mohli byť cudzie, ale celkový význam ich rozhovoru som pochopil.
Kedysi bola možnosť ísť aj do ruky s fakľou, lenže z bezpečnostných dôvodov návštevu tejto časti zrušili. Bolo naozaj veľmi teplo, i keď už bola polovica novembra a dali sa pocítiť aj prvé ranné mrazíky. Boli sme tam natlačení ako sardinky a už sa asi každý z nás nemohol dočkať chvíle, keď bude stáť ako lodivod na kapitánskom mostíku. Ono to tak presne tam navrchu aj vyzeralo. Ešte bolo toho dosť, čo sme museli zvládnuť, aby sme mohli mať ten pocit, že sme vyšli na Mt. Everest a vychutnali si ten pohľad na okolité hory. Bolo viac a viac teplejšie, lebo asi to tam vykurovali. Po tom namáhavom výstupe by však každý prijal, aby ani radšej nekúrili, čo tam tak teplo bolo.
Konečne prišiel rad aj na mňa a bol som na vrchole, na kapitánskom mostíku. Bolo to presne v hlave sochy, kde mala dáma korunku a cez malinké okienka som nakukol von na okolie. Videl som nádherný vtáčí pohľad na celý Manhattan, Empire State Building, naše Dvojičky, na obrovský Hudsonov záliv a široko ďaleko, kde sa odinakiaľ ani nedalo dovidieť, iba odtiaľto. Je to skutočne nezabudnuteľná spomienka spred mnohých rokov. Stále to človek v sebe uchováva ako len nedávnu návštevu, pretože je to všetko také živé a je príjemné si to pripomenúť pri každej spomienke na to nádherné mesto, centrum, New York...
Nepobudol som tam dlho, lebo som musel už ísť, i keď ten pocit bol mnohonásobný a zdalo sa mi, že som tam zotrval celú večnosť. Všetko to tak rýchlo prebehlo, ale naozaj sa to zdalo ako predlhé nekonečno.
Ustúpil som vľavo, lebo tak sa tam išlo, sprava doľava a potom zase po tých nekonečných schodíkoch rebríku. Miro tiež dlho nepobudol, ale aj jemu sa tak zdalo, že sa dostatočne pohľadom nenabažil. Za ním bol už veľký zástup dychtivých nedočkavcov, z ktorých si každý chcel zažiť ten okamih slávy tam hore na najvyššom vrchole a mať ten pocit, že vládne aspoň na chvíľočku nad celým svetom...
Cesta dole tiež trvala nejakú dobu, ale my sme sa už nemuseli toľko ponáhľať, lebo sme dosiahli to, na čo sme sem prišli a spokojní sme sa uberali dole.
Konečne sme dorazili do haly, kde sme začali tento prekrásny výstup. Potom sme už len vykročili na nádvorie zaliate jesenným slnkom. Naozaj sme mali to najlepšie počasie aké si človek mohol len želať pre niečo takéto slávnostné, keď aspoň na chvíľu mohol byť kúskom histórie. Boli sme tu, videli a zvíťazili sme!!!
Do príchodu lode sme ešte mali nejaký ten čas, a tak sme sa po ostrovčeku poprechádzali a samozrejme urobili aj zopár záberov na pamiatku. Všetky majú pre nás obrovskú hodnotu, pretože čas už odvtedy míľovými krokmi pokročil a my si môžeme hocikedy zalistovať v našich knihách spomienok a priblížiť si tie dávno prežité časy.
Loď dorazila a my sme sa na ňu tiež pobrali, aby sme sa mohli dostať naspäť do prístavu, odkiaľ sme tento výlet začali, neďaleko našich Dvojičiek. Po krátkej plavbe sme tam boli a v blízkom parčíku som sa nechal odfotiť pred sochou oceľového orla, ktorá bola postavená ako hold z vďaky padlým vojakom v II. svetovej vojne. Miro ma tam vyfotil a ja zase jeho. Za nami sa týčili aj naše krásavice. V parku sme pobudli ešte nejakú dobu, vyhrievajúc sa na zubatom slniečku, ktoré v onen deň akosi hrialo viac ako po iné novembrové dni. Ja som ešte urobil detailné zábery spod samotných budov. Hlava sa mi točila, keď som fotoaparátom zamieril do nekonečnej výšavy. Mal som vtedy pocit, ako keby padali priamo na mňa, ale bol to len očný klam, hoci sa tieto krásavice hore trošku vykyvovali, asi 3 metre sprava doľava. Samozrejme, bolo to viac z rešpektu, že som sa triasol pod nimi, keď sa mi zdalo, že sa nahýbajú mojím smerom, ako keby chceli na mňa padnúť. Niektoré fotografie sa mi stratili, resp. sa omylom spolu s filmami dostali do koša. Zameral som svoju pozornosť iba na fotky, netušiac tú skazu, čo som si tým spôsobil. Niečo sa ale predsa len zachovalo, a tak mám na ten deň pamiatku.
Nepríjemná správa sa šírila svetom, že 9:11 ráno Septembra Jedenásteho, roku Pána Dvetisíc jeden sa pod Dvojičkami zem otvorila a pohltila ich. Niet už po nich ani stopy, iba nejaké trosky, ktoré pripomínajú tento hrozný deň, keď teroristi pochovali zároveň s nimi aj vyše tri tisícky nevinných duší, z toho aj veľa detských, ktoré sa tešili zo života, ktorý ešte mali len pred sebou. Ich očká žiarivé a milé boli naveky násilne zatlačené do jamôk svojich, na tvári šťastnej, plnej očakávania života dlhého...
17.3.2008
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-