Víkend bol tu a ja som sa odobral peši asi 3 kilometre, aby som stihol odchod autobusu Traillways Lines do New Yorku, kde som mal dohodnuté stretnutie s Mirom, ktorého som nevidel asi niečo vyše polroka, odkedy som odišiel z Rakúska. On v tom čase býval vo vedľajšom štáte New Jersey v Edisone. Dohodli sme sa, že sa stretneme v hoteli Latham, aby som znovu prežil tie chvíle, kde som začínal ešte prednedávnom po príchode do Ameriky.

Dorazil som na autobusové nádražie na 41. ulici a on tam už vyčkával. Mal so sebou auto, takže sme sa zviezli do hotela, hoci prechádzka by mi vôbec nevadila, však to zase až tak ďaleko nebolo. Denno-denne som túto vzdialenosť meral ako súčasť mojej vychádzky.

Mal som jednu tašku a v nej to najnutnejšie, zo všetkého po páre a osobné potreby, nevyhnutné na hygienu. Mydlo, šampón a samozrejme uterák som nepotreboval. Všetko tam bolo na izbe a každý deň nám menili bielizeň, takže sme boli vždy novučičkí ako z fabriky priamo z pásu vypustení von do sveta.

Hneď sme potom prešli takmer tú istú vzdialenosť na obed do mojej jedálne Hoffbrau, kde sme si dali to tradičné, čo tam bolo. Ja som v ten deň mal chuť na kapustu, klobásu a zemiakove pyré. Zalial som to dobrým pivom. Akosi mi vtedy zachutilo po tej kapuste a klobáse. Spokojnosť bola na oboch stranách a bol čas ísť sa pozrieť tam, kde sme to mali naplánované, na Sochu Slobody - The Statue of Liberty. Prechádzka bola nádherná a nám aj celkom všetko vytrávilo, čo sme si iba prednedávnom dali.

Neďaleko Dvojičiek bol menší prístav, odkiaľ pravidelne odchádzala turistická loď, ktorá zakončila svoju púť na ostrove, kde sa dáma s knihou vypínala nad celým okolím. Neviem koľko nás tam vtedy asi išlo, ale dosť. Lístok za toto všetko stál asi päť dolárov alebo o niečo viac, ale presnú sumu som už zabudol. Po dorazení k ostrovu sme sa všetci vyhrnuli a zamierili ku vchodu podstavca tejto bohyne slobody a múdrosti. Niektorí postávali ešte chvíľočku vonku, lebo nával bol dosť veľký. My s Mirom sme tam zamierili spolu s celou skupinou. V hale nebolo veľa miesta, a tak sme sa tam dosť tlačili, zatiaľ čo sprievodca hovoril dosť podrobne o histórii a Francúzoch, ktorí túto sochu venovali Amerike ako prejav vďaky. Moja angličtina bola vtedy po takmer piatich mesiacoch v Amerike už omnoho lepšia a dosť som rozumel. Ani Ruda som už nepotreboval, dokonca som mal pocit, že ja som sa pomaly stával jeho prekladateľom, hlavne verbálnym. On naďalej ovládal veľmi dobre písanú angličtinu, akurát tá konverzácia mu trochu vrzala.

Ďalšie dvere sa otvorili a my sme sa natlačili do miestnosti o poschodie, alebo dve vyššie. Už to presne neviem. Akurát viem, že výťah nešiel až hore, ako som sa mylne domnieval, lebo to si asi aj väčšina nových ľudí myslela. Odtiaľ to boli akési oceľové rebríky, po ktorých sa každý musel štverať a bolo tam miesta tak akurát pre jednu osobu. Skrátka, bolo to dosť úzke. Predo mnou sa dve dievčence predierali a za mnou poslušne postupoval Miro.

Začul som všelijaké jazyky, takže sme tu neboli sami, ktorí sme boli cudzinci. Najviac bolo počuť ľudí z Ázie, Číny a Japonska, ktorých hlasy upútali pozornosť každého. Medzitým som začul aj Rusov ako si navzájom štebotali. Určite som im takmer všetko rozumel. Občas nejaké jazykové zvraty mi mohli byť cudzie, ale celkový význam ich rozhovoru som pochopil.

Kedysi bola možnosť ísť aj do ruky s fakľou, lenže z bezpečnostných dôvodov návštevu tejto časti zrušili. Bolo naozaj veľmi teplo, i keď už bola polovica novembra a dali sa pocítiť aj prvé ranné mrazíky. Boli sme tam natlačení ako sardinky a už sa asi každý z nás nemohol dočkať chvíle, keď bude stáť ako lodivod na kapitánskom mostíku. Ono to tak presne tam navrchu aj vyzeralo. Ešte bolo toho dosť, čo sme museli zvládnuť, aby sme mohli mať ten pocit, že sme vyšli na Mt. Everest a vychutnali si ten pohľad na okolité hory. Bolo viac a viac teplejšie, lebo asi to tam vykurovali. Po tom namáhavom výstupe by však každý prijal, aby ani radšej nekúrili, čo tam tak teplo bolo.

Konečne prišiel rad aj na mňa a bol som na vrchole, na kapitánskom mostíku. Bolo to presne v hlave sochy, kde mala dáma korunku a cez malinké okienka som nakukol von na okolie. Videl som nádherný vtáčí pohľad na celý Manhattan, Empire State Building, naše Dvojičky, na obrovský Hudsonov záliv a široko ďaleko, kde sa odinakiaľ ani nedalo dovidieť, iba odtiaľto. Je to skutočne nezabudnuteľná spomienka spred mnohých rokov. Stále to človek v sebe uchováva ako len nedávnu návštevu, pretože je to všetko také živé a je príjemné si to pripomenúť pri každej spomienke na to nádherné mesto, centrum, New York...

Nepobudol som tam dlho, lebo som musel už ísť, i keď ten pocit bol mnohonásobný a zdalo sa mi, že som tam zotrval celú večnosť. Všetko to tak rýchlo prebehlo, ale naozaj sa to zdalo ako predlhé nekonečno.

Ustúpil som vľavo, lebo tak sa tam išlo, sprava doľava a potom zase po tých nekonečných schodíkoch rebríku. Miro tiež dlho nepobudol, ale aj jemu sa tak zdalo, že sa dostatočne pohľadom nenabažil. Za ním bol už veľký zástup dychtivých nedočkavcov, z ktorých si každý chcel zažiť ten okamih slávy tam hore na najvyššom vrchole a mať ten pocit, že vládne aspoň na chvíľočku nad celým svetom...

Cesta dole tiež trvala nejakú dobu, ale my sme sa už nemuseli toľko ponáhľať, lebo sme dosiahli to, na čo sme sem prišli a spokojní sme sa uberali dole.

Konečne sme dorazili do haly, kde sme začali tento prekrásny výstup. Potom sme už len vykročili na nádvorie zaliate jesenným slnkom. Naozaj sme mali to najlepšie počasie aké si človek mohol len želať pre niečo takéto slávnostné, keď aspoň na chvíľu mohol byť kúskom histórie. Boli sme tu, videli a zvíťazili sme!!!

Do príchodu lode sme ešte mali nejaký ten čas, a tak sme sa po ostrovčeku poprechádzali a samozrejme urobili aj zopár záberov na pamiatku. Všetky majú pre nás obrovskú hodnotu, pretože čas už odvtedy míľovými krokmi pokročil a my si môžeme hocikedy zalistovať v našich knihách spomienok a priblížiť si tie dávno prežité časy.

Loď dorazila a my sme sa na ňu tiež pobrali, aby sme sa mohli dostať naspäť do prístavu, odkiaľ sme tento výlet začali, neďaleko našich Dvojičiek. Po krátkej plavbe sme tam boli a v blízkom parčíku som sa nechal odfotiť pred sochou oceľového orla, ktorá bola postavená ako hold z vďaky padlým vojakom v II. svetovej vojne. Miro ma tam vyfotil a ja zase jeho. Za nami sa týčili aj naše krásavice. V parku sme pobudli ešte nejakú dobu, vyhrievajúc sa na zubatom slniečku, ktoré v onen deň akosi hrialo viac ako po iné novembrové dni. Ja som ešte urobil detailné zábery spod samotných budov. Hlava sa mi točila, keď som fotoaparátom zamieril do nekonečnej výšavy. Mal som vtedy pocit, ako keby padali priamo na mňa, ale bol to len očný klam, hoci sa tieto krásavice hore trošku vykyvovali, asi 3 metre sprava doľava. Samozrejme, bolo to viac z rešpektu, že som sa triasol pod nimi, keď sa mi zdalo, že sa nahýbajú mojím smerom, ako keby chceli na mňa padnúť. Niektoré fotografie sa mi stratili, resp. sa omylom spolu s filmami dostali do koša. Zameral som svoju pozornosť iba na fotky, netušiac tú skazu, čo som si tým spôsobil. Niečo sa ale predsa len zachovalo, a tak mám na ten deň pamiatku.

Nepríjemná správa sa šírila svetom, že 9:11 ráno Septembra Jedenásteho, roku Pána Dvetisíc jeden sa pod Dvojičkami zem otvorila a pohltila ich. Niet už po nich ani stopy, iba nejaké trosky, ktoré pripomínajú tento hrozný deň, keď teroristi pochovali zároveň s nimi aj vyše tri tisícky nevinných duší, z toho aj veľa detských, ktoré sa tešili zo života, ktorý ešte mali len pred sebou. Ich očká žiarivé a milé boli naveky násilne zatlačené do jamôk svojich, na tvári šťastnej, plnej očakávania života dlhého...
17.3.2008

Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}