Počiatky aktivít na vrátenie huculských koní späť do našich lesov siahajú do roku 2009. Vďaka Slovenskému Hucul klubu, spoločnosti Zbojská a Správe NP Muránska planina sa postupnými krokmi vytvára jedinečný produkt, ktorý opäť pozdvihne cestovný ruch na vyššiu úroveň. Projekt spĺňa predpoklady trvalo udržateľného turizmu a peniaze získané prevádzkou podporujú miestnych chovateľov koní, dovoľujú vyvíjať aktivity vedúce k záchrane genofondu tohto unikátneho plemena na Muráni a svojou pastvou aj k ochrane jedinečných rastlinných spoločenstiev národného parku. Myšlienku dlhodobej práce a svojej vášne priblížil Ján Kováčik z občianskeho združenia Huculská magistrála: „Chceli by sme dosiahnuť, aby sa v našom regióne bolo možné uživiť agroturizmom tak, ako to funguje všade vo svete. Je to tvrdý boj na dlhé lakte, ale pomalinkými krokmi sa k tomu dopracujeme. Máme za sebou prvú desaťročnicu, stále je to pre nás výzva, akým spôsobom zladiť rodinný život a popritom ponúkať služby návštevníkom.“
OZ Hucul klub so svojimi členmi vytvorili víziu pre jedinečný produkt konského putovania, ktorého základom je však fungujúca infraštruktúra na trasách nielen pre jazdcov, ale najmä pre kone, ktorá doteraz chýbala. Prepriahacie stanice medzi jednotlivými chovmi umožnia turistom pohodlne cestovať, poskytnú ubytovanie a stravovanie a koňom bezpečné ustajnenie. Turista si môže koňa bezpečne prenocovať, vyspať sa, umyť, najesť a pokračovať v putovaní. Lokalita Šopisko je kľúčovým bodom pripravovaných prechodov cez Veporské vrchy, keďže leží na trasách medzi Lomom nad Rimavicou, Tisovcom a Pohronskou Polhorou. Turistom už na mieste slúžila chata a staršie stojisko, ktoré ale nespĺňalo kapacitné a technické požiadavky na ďalší rozvoj. Vďaka podpore rozvojového zámeru z členského príspevku Rozvojovej agentúry BBSK, n. o. v oblastnej organizácii cestovného ruchu Gemer bola vybudovaná prestupná stanica a vzniklo tak zastrešené miesto pre individuálne ustajnenie šiestich koní, čo vyplnilo medzeru na ustajnenie na spojnici Zbojská – Sihla. „Keďže sme sa dopracovali k boxom pre kone, pre nás bude teraz nevyhnutné vybudovať zázemie na prespatie pre šesťčlenné skupiny, ktoré budú putovať po našej Huculskej magistrále. V pláne máme zrekonštruovať starú chatu, ktorá by slúžila pre hostí. Z hľadiska udržateľnosti by taktiež bolo ideálne mať k dispozícii poľnohospodársku techniku, aby sme vedeli zabezpečiť krmivo pre zvieratá z vlastných lúk,“ komentoval budúce zámery s lokalitou Ján Kováčik.
Dlhšie putovanie, ktoré zahŕňa využitie staníc či prenocovanie na trase, je určené pre skúsenejších jazdcov, keďže sa jedná o jazdu v náročnom teréne. Okrem kratších okruhov pre začiatočníkov zo Sihly a Zbojskej sa preto v združení obzerajú aj po možnostiach jazdeckej školy či intenzívnych kurzov pre začiatočníkov, ktoré by zároveň oživili záujem o fenomén huculských koní, príznačný pre celú oblasť širokého slovensko-poľsko-ukrajinského pohraničia. Hucul znamená v doslovnom preklade z rumunského jazyka „zbojník“ a vystihuje kvality tohto plemena v rovnováhe s tvrdým prírodným prostredím.
Formu rozvoja agroturizmu s historickými súvislosťami a orientáciu na návštevníka, ktorý sa do regiónu bude pravidelne vracať, vníma pozitívne aj riaditeľ Oblastnej organizácie cestovného ruchu Gemer, Jaroslav Hric: „Vytvorenie si väzby k unikátnej prírode a samotným koňom je šancou využiť jedinečnosť regiónu. Ponuku ucelenej služby spojenej so zážitkom a atmosférou zbojníckej histórie v našich horách berieme ako jeden z pilierov trvalo udržateľného turizmu na Gemeri.“
Rozvojový zámer “Šopisko – prestupná stanica Huculskej magistrály” bolo možné realizovať aj vďaka finančnej podpore vo výške 12 000 Eur Rozvojovej agentúry Banskobystrického samosprávneho kraja, n. o. a OOCR Gemer.
Okrem budovania stojísk pre kone a ubytovania je pre bezpečné putovanie jazdcov nevyhnutné vybudovať aj samotnú konskú trasu, to znamená zabezpečiť rekognoskáciu, legalizáciu a vyznačenie trás v teréne. „Na tomto zámere spoločne pracujú oblastné organizácie cestovného ruchu Gemer a Horehronie s finančnou podporou Rozvojovej agentúry Banskobystrického kraja, n. o. a tešíme sa, kedy budeme môcť produkt konského putovania ponúknuť klientom krajskej organizácie cestovného ruchu Banskobystrický kraj Turizmus a jej cestovným kanceláriám,“ povedala Petra Šuhajdová, výkonná riaditeľka KOCR Banskobystrický kraj Turizmus.
Obhliadky novo vybudovaného stojiska pre konské putovanie naprieč Huculskou magistrálou sa zúčastnil aj predseda Banskobystrického samosprávneho kraja Ján Lunter. Ako uviedol, „Ľudia, ktorých som dnes na tomto mieste stretol, sú takí, ktorí tvoria..., ktorí majú myšlienky a vízie ako ponúknuť iným to, čo nám príroda dala. Takéto aktivity dokážu turistov v regióne udržať dlhšie a podnecujú ich využiť aj ďalšie služby, čím pomáhajú miestnej ekonomike a vytvárajú pracovné príležitosti, ktoré sú v týchto regiónoch vzácnosťou.“
Mgr. Viktor Brádňanský

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-