Počiatky aktivít na vrátenie huculských koní späť do našich lesov siahajú do roku 2009. Vďaka Slovenskému Hucul klubu, spoločnosti Zbojská a Správe NP Muránska planina sa postupnými krokmi vytvára jedinečný produkt, ktorý opäť pozdvihne cestovný ruch na vyššiu úroveň. Projekt spĺňa predpoklady trvalo udržateľného turizmu a peniaze získané prevádzkou podporujú miestnych chovateľov koní, dovoľujú vyvíjať aktivity vedúce k záchrane genofondu tohto unikátneho plemena na Muráni a svojou pastvou aj k ochrane jedinečných rastlinných spoločenstiev národného parku. Myšlienku dlhodobej práce a svojej vášne priblížil Ján Kováčik z občianskeho združenia Huculská magistrála: „Chceli by sme dosiahnuť, aby sa v našom regióne bolo možné uživiť agroturizmom tak, ako to funguje všade vo svete. Je to tvrdý boj na dlhé lakte, ale pomalinkými krokmi sa k tomu dopracujeme. Máme za sebou prvú desaťročnicu, stále je to pre nás výzva, akým spôsobom zladiť rodinný život a popritom ponúkať služby návštevníkom.“
OZ Hucul klub so svojimi členmi vytvorili víziu pre jedinečný produkt konského putovania, ktorého základom je však fungujúca infraštruktúra na trasách nielen pre jazdcov, ale najmä pre kone, ktorá doteraz chýbala. Prepriahacie stanice medzi jednotlivými chovmi umožnia turistom pohodlne cestovať, poskytnú ubytovanie a stravovanie a koňom bezpečné ustajnenie. Turista si môže koňa bezpečne prenocovať, vyspať sa, umyť, najesť a pokračovať v putovaní. Lokalita Šopisko je kľúčovým bodom pripravovaných prechodov cez Veporské vrchy, keďže leží na trasách medzi Lomom nad Rimavicou, Tisovcom a Pohronskou Polhorou. Turistom už na mieste slúžila chata a staršie stojisko, ktoré ale nespĺňalo kapacitné a technické požiadavky na ďalší rozvoj. Vďaka podpore rozvojového zámeru z členského príspevku Rozvojovej agentúry BBSK, n. o. v oblastnej organizácii cestovného ruchu Gemer bola vybudovaná prestupná stanica a vzniklo tak zastrešené miesto pre individuálne ustajnenie šiestich koní, čo vyplnilo medzeru na ustajnenie na spojnici Zbojská – Sihla. „Keďže sme sa dopracovali k boxom pre kone, pre nás bude teraz nevyhnutné vybudovať zázemie na prespatie pre šesťčlenné skupiny, ktoré budú putovať po našej Huculskej magistrále. V pláne máme zrekonštruovať starú chatu, ktorá by slúžila pre hostí. Z hľadiska udržateľnosti by taktiež bolo ideálne mať k dispozícii poľnohospodársku techniku, aby sme vedeli zabezpečiť krmivo pre zvieratá z vlastných lúk,“ komentoval budúce zámery s lokalitou Ján Kováčik.
Dlhšie putovanie, ktoré zahŕňa využitie staníc či prenocovanie na trase, je určené pre skúsenejších jazdcov, keďže sa jedná o jazdu v náročnom teréne. Okrem kratších okruhov pre začiatočníkov zo Sihly a Zbojskej sa preto v združení obzerajú aj po možnostiach jazdeckej školy či intenzívnych kurzov pre začiatočníkov, ktoré by zároveň oživili záujem o fenomén huculských koní, príznačný pre celú oblasť širokého slovensko-poľsko-ukrajinského pohraničia. Hucul znamená v doslovnom preklade z rumunského jazyka „zbojník“ a vystihuje kvality tohto plemena v rovnováhe s tvrdým prírodným prostredím.
Formu rozvoja agroturizmu s historickými súvislosťami a orientáciu na návštevníka, ktorý sa do regiónu bude pravidelne vracať, vníma pozitívne aj riaditeľ Oblastnej organizácie cestovného ruchu Gemer, Jaroslav Hric: „Vytvorenie si väzby k unikátnej prírode a samotným koňom je šancou využiť jedinečnosť regiónu. Ponuku ucelenej služby spojenej so zážitkom a atmosférou zbojníckej histórie v našich horách berieme ako jeden z pilierov trvalo udržateľného turizmu na Gemeri.“
Rozvojový zámer “Šopisko – prestupná stanica Huculskej magistrály” bolo možné realizovať aj vďaka finančnej podpore vo výške 12 000 Eur Rozvojovej agentúry Banskobystrického samosprávneho kraja, n. o. a OOCR Gemer.
Okrem budovania stojísk pre kone a ubytovania je pre bezpečné putovanie jazdcov nevyhnutné vybudovať aj samotnú konskú trasu, to znamená zabezpečiť rekognoskáciu, legalizáciu a vyznačenie trás v teréne. „Na tomto zámere spoločne pracujú oblastné organizácie cestovného ruchu Gemer a Horehronie s finančnou podporou Rozvojovej agentúry Banskobystrického kraja, n. o. a tešíme sa, kedy budeme môcť produkt konského putovania ponúknuť klientom krajskej organizácie cestovného ruchu Banskobystrický kraj Turizmus a jej cestovným kanceláriám,“ povedala Petra Šuhajdová, výkonná riaditeľka KOCR Banskobystrický kraj Turizmus.
Obhliadky novo vybudovaného stojiska pre konské putovanie naprieč Huculskou magistrálou sa zúčastnil aj predseda Banskobystrického samosprávneho kraja Ján Lunter. Ako uviedol, „Ľudia, ktorých som dnes na tomto mieste stretol, sú takí, ktorí tvoria..., ktorí majú myšlienky a vízie ako ponúknuť iným to, čo nám príroda dala. Takéto aktivity dokážu turistov v regióne udržať dlhšie a podnecujú ich využiť aj ďalšie služby, čím pomáhajú miestnej ekonomike a vytvárajú pracovné príležitosti, ktoré sú v týchto regiónoch vzácnosťou.“
Mgr. Viktor Brádňanský
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.