"Vojak - zástavník Ladislav Škultéty - Gábriš svetlo svetla uzrel 27. júna 1738 v obci Mojtín, dnes okres Púchov. Otec Juraj Gábriš slúžil v husárskom pluku habsburskej armády. Keď mal Ladislav 12 rokov zomrela mu mamička. Na tú dobu nič nezvyčajné - nasledoval svojho otca a stal sa riadnym vojakom husárskeho pluku baróna Gilániho. Po smrti veliteľa Gilániho pluk prevzal v roku 1753 legendárny rodák zo Žitného ostrova maršál c. k. armády Andrej Hadik, ktorý sa preslávil aj dobytím Berlína 16. októbra 1757. Tejto bitky sa zúčastnil aj vtedy 19 ročný "dobre stavaný" husár Ladislav Gábriš. Počínal si statočne, pretože napriek zraneniu údajne ako jeden z prvých sa prebil cez hradby obrany Berlína.
Po dvojročnom vojenskom ťažení vo vojne proti Turkom (1787 – 1791) sa dočkal pocty aj mnohokrát ranený husár Ladislav Škultéty - Gábriš. Bol povýšený a zároveň vymenovaný za zástavníka pluku, čo bola významná a čestná pocta. Platila vtedy zásada, že každý vojak považoval za najväčšiu česť v prípade ohrozenia tohto zástavníka brániť.
Ako husár, neskôr zástavník, prešiel pešo, alebo na koni takmer celú Európu. Od atlantického pobrežia až po Čierne more. Počas vojenskej služby sa zúčastnil 22 vojenských ťažení, bol mnohokrát ranený, no vždy verne slúžiaci. Vo funkcii zástavníka odslúžil posledných 41 rokov vojenskej služby.
Je pochopiteľné, že "sudičky" mu dali do vienka ochranu na celý život. Vysloviť číslo 81 je samo o sebe pekné množstvo. No toľko rokov stráviť v uniforme a vo vojnách je ojedinelé v celom svete. Niet zatiaľ iného vojaka, ktorý by slúžil dlhšie. Že mal šťastný osud, svedčí jeden z údajov o bitke zo začiatku leta v roku 1792, kedy 54 ročný Ladislav vstupoval na bojové pole ako príslušník Wurmserovho husárskeho pluku, ktorý mal 2 324 vojakov a 2 268 koní. Pluk do konca roka bojoval v menších potýčkach s nepriateľom. Nezúčastnil sa významnejšej bitky. No koncoročný súpis v hlásení bol alarmujúci. Ostalo 1 298 mužov a 1 163 koní. Takmer polovičné straty. A to ešte po tomto roku čakali nášho zástavníka napoleonské vojny v priebehu nasledujúcich 23 rokov.
Za bojové zásluhy bol vyznamenaný najvyššími vyznamenaniami striebornou „Medailou za hrdinstvo" a "Armádnym krížom", ktorý medzi mužstvom volali "delový kríž", pretože ho vyrábali odlievaním z ukoristených nepriateľských diel.
No azda pre vojaka najvyššej pocty sa Ladislavovi dostalo 6 rokov pred smrťou. Stalo sa to počas jeho služby vo Viedni - Hofburgu, kde si ho pred nastúpenou čestnou strážou všimol sám cisár František, ktorého zaujal vtedy 87 ročný zástavník s pevným dôstojným držaním štandardy. Keď sa dozvedel, že tento zástavník slúži 75 rokov, nechal si ho predviesť k sebe a cisár ho oslovil: "Milý Škultéty, akú odmenu si želáš za takú dlhú vojenskú službu? Povýšim ťa na dôstojníka a umožním ti odísť na zaslúžený odpočinok." Údajne starý Škultéty cisárovi odvetil: "Vaša Výsosť. Ďakujem za túto česť, no ak mi chce Výsosť prejaviť milosť, potom prosím, aby som bol ponechaný v tom, v čom som, aby som mohol zostať zástavníkom a ako zástavník aby som aj zomrel." Odpoveď statočného vojaka dojala cisára a odpovedal mu: "Dobre, môj milý, nech je tak, ako chceš."
Cisár nariadil, aby statočný zástavník vykonával svoju funkciu do konca života a ostal v stave pluku, aby bol oslobodený od akýchkoľvek služobných povinností, bude požívať všetky výhody dôstojníka a pridal mu k žoldu 100 zlatiek na rok. Keď sa to dozvedel jeho veliteľ pluku, nenechal sa zahanbiť cisárom a pridal mu aj on príplatok k ročnému žoldu tiež 100 zlatiek.
Uvedené výhody využíval Ladislav Škultéty - Gábriš až do 19. augusta 1831, kedy jeho srdiečko dotĺklo. Stalo sa tak v poľnom lazarete pri malej dedinke Sânnicolau Mic v Rumunsku (Svätý Mikuláš - dnes súčasť mesta Arad). Mal 93 rokov.Čas dal vedieť, okrem vojenských historikov, aj širokej slovenskej verejnosti o tomto nevšednom vojakovi, kedy mestský magistrát v Arade vyrozumel naše kompetentné orgány, že pripravujú likvidáciu starého cintorína, kde bol pochovaný aj náš vojak Ladislav Škultéty - Gábriš. Vďaka operatívnemu rozhodnutiu našich inštitúcií boli pozostatky statočného zástavníka vojenským špeciálom prevezené na Slovensko a dôstojne s vojenskými poctami prijaté v jeho rodnej krajine. Pre priaznivcov histórie a každého, koho príbeh "nášho zástavníka" zaujal, ešte pripomínam, že v deň 275. výročia jeho narodenia uskutočnilo MO SR v spolupráci so starostom obce pietny akt uloženia jeho kostrových pozostatkov v obci Mojtín v okrese Púchov. Stalo sa tak vo štvrtok 27. júna 2013.
Nuž, nech Ti je rodná zem ľahká, milý Gábriš, odpočívaj tentoraz vo večnom pokoji doma!
V závere chcem čitateľov upovedomiť o pozoruhodnej knihe, ktorú som dostal k mojim narodeninám od môjho milého synovca. Autori knihy "Vojvodcovia - 111 osobností vojenských dejín Slovenska" sú renomovaní historici Vojtech Dangl a Vladimír Segeš. Bola vydaná v spolupráci s Vojenským historickým ústavom v Bratislave v roku 2012 a vydalo ju Ottovo nakladatelství, s. r. o Praha. Pri čítaní tejto knihy som použil údaje a citácie vrátane fotografie "zástavníka", ktorá bola oficiálne zverejnená v monografii o dejinách 8. husárskeho pluku.
Knihu odporúčam každému, koho zaujímajú naši predkovia, ktorí šírili dobré meno našej otčiny aj ďaleko za hranicami. Veď kto z nás pozná osud kuruckého kapitána a neskôr maršála francúzskej armády rodáka z Prešova Ladislava Berčéniho, jeho rovnako slávneho otca, či dynastiu rodu Polereckých z Turca, z ktorých sa šiesti preslávili na vojnových poliach dokonca aj v „Novom svete“ v Amerike. Aj túto príležitosť využívam na poďakovanie autorom tohto nevšedného diela.
JUDr. Jozef Pupala

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-