História plemena
Tu musíme hneď na začiatku trochu poopraviť zažitú predstavu, že mangalica je veľmi staré, tradičné maďarské plemeno. Nie je vôbec také staré, a teda aj o jeho tradičnosti by sa dalo polemizovať, a nie je ani celkom maďarské, pretože mu v žilách koluje aj “srbská krv”. Ale poďme pekne poporiadku...
Písal sa rok 1833, v Spojených štátoch amerických úradoval siedmy prezident Andrew Jackson, v Nemecku konštruovali prvý elektromotor a v Rakúsko-Uhorsku práve začalo vznikať nové plemeno ošípanej. Arcivojvoda Joseph Anton Johann dostal darom 9 prasníc a dva kance ošípaných srbského plemena šumadinka od srbského princa Miloša Obrenoviča. Ošípané začali krížiť s jedincami plemena bakony, neskôr aj szalonta a tiež s divokými prasatami. Práve divoké prasatá dali novému plemenu povestnú odolnosť a nenáročnosť. Kríženie s diviakmi nebolo úplnou novinkou, vznikli tak napríklad aj plemená pyrenejská čierna a sicílska čierna alentejana. Názov mangalica vymyslel kučeravému prasiatku Vuk Stefanovič Karadžič, významný srbský vzdelanec, lingvista, jazykovedec, historik, prvý srbský literárny kritik a zberateľ ústnej ľudovej slovesnosti. Vytvoril ho zo starogermánskeho slova mangh - kríženec a pridaním slovanskej koncovky -ica.
Výsledný kríženec bol pôvodne určený iba pre kráľovský dvor Habsburgovcov, ale vďaka svojej nenáročnosti spopulárnel, až sa zakrátko stal jedným z najviac rozšírených plemien svojej doby v Uhorsku. Pre masívne rozšírenie nového plemena boli vhodné podmienky, nakoľko po dlhoročnej tureckej okupácii boli stavy ošípaných potlačené na úkor iných hospodárskych zvierat. Turci totiž pre svoju moslimskú vieru nepodporovali chov prasiat. V zlatej ére mangalice ste ju mohli nájsť takmer v celom Rakúsko-Uhorsku, teda v dnešnom Rakúsku, Maďarsku, Srbsku, Slovensku, Česku, Chorvátsku, Bosne a Rumunsku. Postupne sa jadro chovu tohoto plemena stiahlo na územie Maďarska, kde boli najvhodnejšie klimatické podmienky pre jeho chov. Časť populácie ostala aj na území Rakúska v oblasti Burgenland, ktorá do roku 1921 patrila Maďarsku.
Aká je vlastne mangalica?
Mangalica sa vyznačuje bohatou kučeravou srsťou, ktorá sa mení v závislosti od ročného obdobia. Vzniklo viacero variant, až sa ustálili tri základné typy odlišujúce sa sfarbením, a to biele, červené (ryšavé) a čierne s bielym bruchom, tzv. lastovičie sfarbenie. Uši sú veľké, padajúce dopredu, čím zakrývajú časť hlavy okolo očí. Prasiatka sú po narodení pruhované, podobne ako pri diviakovi, až do desiateho dňa, kedy sa pruhovanie stratí. Vďaka hrubému podkožnému tuku odoláva nepriaznivému počasiu a chová sa pastevným spôsobom. Mangalica prešla tvrdou prirodzenou selekciou a pretože chudobní farmári nemali peniaze na veterinárnu starostlivosť, prežilo iba to najsilnejšie a najodolnejšie z populácie.
Plemeno na „odstrel“
Dominantná úžitková vlastnosť mangalice, tvorba masti, prestala byť s masívnym nástupom rastlinných olejov zaujímavá. Masť, ktorá sa dovtedy vo veľkom používala pri varení, na výrobu sviečok, mydiel, kozmetiky, priemyselných mazív, a dokonca aj výbušnín, už nebola taká žiadaná. Aj taký zdanlivý detail, ako bol vynález chladničky, sa podpísal pod úpadok mangalice. Odrazu bolo možné skladovať aj dostupnejšie mliečne tuky. A keď nastúpila “moderná” veda s teóriou o škodlivosti živočíšnych tukov, nad kučeravým prasiatkom sa začalo zmrákať. Takmer katastrofálna mäsová úžitkovosť, veľmi pomalý rast, zlá konverzia krmiva, podpriemerná pôrodnosť, technologické problémy pri samotnej porážke zvierat na bitúnku (pre ich hrubú srsť). To všetko hovorilo o tom, že plemeno mangalica je, takpovediac, na odstrel.
Záchrana prišla úplnou náhodou a nečakane – zo Španielska
V čase, keď populácia mangalice dosahovala počtom už iba niekoľko desiatok kusov, prišiel takpovediac malý zázrak, ktorý toto tradičné plemeno vytrhol z prepadliska dejín hospodárskych úžitkových zvierat. Na jar 1991 mladý študent poľnohospodárskej univerzity Peter Tóth z Maďarska vycestoval na študijný pobyt do Španielska, kde sa spoznal so synom riaditeľa španielskej firmy na výrobu šuniek serrano. Juan Vicente Olmos mal určité informácie o takmer vyhynutom plemene ošípanej. Španieli totiž pre výrobu svojich šuniek potrebovali bravčové stehná špecifických parametrov, s nákupom ktorých mali dlhodobo problémy.Tu niekde sa zrodila spolupráca, ktorá priniesla mangalici záchranu. V roku 1991 Peter Tóth zistil, že celosvetová populácia predstavuje už iba 198 kusov mangalíc, z toho 133 vo farbe bielej, 34 s lastovičím sfarbením a 31 v ryšavej farbe. Na vytvorenie genofondu plemena to bolo skutočne o päť minút dvanásť. Dnes produkuje Maďarsko ročne až 60 000 týchto prasiat a úzkostlivo si stráži svoje know how. Je starostlivo vedená plemenná kniha, ktorá má v súčasnosti 27 plemenných línií a kúpiť čistokrvnú plemennú mangalicu z Maďarska je takmer nemožné. Mangalice sa pokúšali chovať aj priamo v Španielsku, ale ošípané už po niekoľkých generáciách začali strácať typickú srsť a zmenšoval sa aj podiel ich tuku.
Mangalicový búúúm
Klobúk dole pred mangalicovým marketingom. Zapamätateľný a chytľavý názov, netypický vzhľad a zaujímavý príbeh. To všetko zapadlo do skladačky unikátneho produktu, ktorý vstupuje na trh v tom správnom čase. Ľudia začínajú hľadať kvalitnejšie potraviny, časť zákazníkov v domovskom Maďarsku vyhľadáva mangalicu z nostalgie, respektíve si pamätajú z mladosti jej špecifickú chuť.
Nič však nie je zadarmo. Organizácia MOE (Mangalicatenyésztök országos egyesülete), Národná asociácia mangalice, uvádza na svojej stránke výdavky na marketing iba za rok 2014 vo výške 500.000,- dolárov. Hlavný marketingový slogan mangalice znie: dobrý cholesterol. Zúžiť však všetky negatíva a pozitíva konzumácie mäsa iba na obsah cholesterolu je trochu zavádzajúce. Pravdou však ostáva, že práve svojmu cholesterolu vďačí mangalica za svoju popularitu. Často je jej masť prirovnávaná k panenskému olivovému oleju. Pravda je však taká, že obsahuje toľko cholesterolu ako ktorýkoľvek iný cicavec. Čo robí mäso mangalice zdravším, je obsah zdravších mastných kyselín a prírodných antioxidantov. Masť mangalice je mäkšia a redšia. Teplota topenia je nižšia, je stráviteľnejšia a pravdepodobne až tak nezaťažuje trávenie. Nespochybniteľnou prednosťou mangalíc je aj spôsob ich chovu, ktorý spĺňa kritériá bio chovov. Ich odolnosť zas zaručuje nižší príjem veterinárnych liečiv.
Mangalica sa dočkala aj medzinárodnej popularity. Hlavnými odberateľmi sú Španielsko, Rakúsko, Nemecko, ale aj USA a najnovšie sa do nich zbláznili aj Japonci, ktorým pripomína ich slávne mramorované mäso wagyu z kobského dobytka.
Pozor na podvodníkov
Mäso z mangalíc musí byť zákonite výrazne drahšie ako bežná bravčovina. Môže za to takmer o 100% dlhšia doba výkrmu, zlá konverzia krmiva. Mangalice majú pri pasení neporovnateľne viac pohybu ako bežná výkrmová ošípaná, čo sa tiež podpisuje na pomalšom priberaní. V jednom vrhu mangalice je priemerne 7,5 prasiatka, zatiaľ čo biela ošípaná ich môže mať aj 20. Vysoká cena však láka aj neserióznych predajcov. Tí, ktorí majú s mäsom mangalíc skúsenosti, vedia rozoznať aj jeho špecifickú chuť, ktorá je predsa len trochu iná ako u bežnej bravčoviny. Pomerne spoľahlivo dokážeme identifikovať surové mäso, a to najmä podľa tmavšej, sýtejšej červenej farby, prerastania tukom, ale hlavne podľa samotného vzhľadu (zmäsilosti) jednotlivých anatomických častí - malé a tenké karé, ploché stehno, hrubý a mastný bok a podobne. Pravú mangalicu tiež spoznáme podľa hrúbky slaniny, tá v chrbtovej časti môže dosiahnuť výšku až 15 - 25 cm. Problém nastáva u mäsových výrobkov, najmä salám a klobás, kde nie je vôbec jednoduché určiť, či boli naozaj vyrobené z mangalice. Neexistuje totiž žiadna exaktná metóda na rozlíšenie mangalicového a bravčového mäsa okrem testu DNA, ktorý jediný by mohol spoľahlivo preukázať plemennú príslušnosť mäsa. Takže rada znie nakupovať tieto výrobky u osvedčených, serióznych výrobcov. Neodporúčame najmä nákup na vianočných trhoch a podobných mäsových akciách u pofidérnych predajcov. Kvalitnú klobásu z mangalice je možné zakúpiť aj cez e shop.
Čo ste o mangalici určite nevedeli
- Mangalicu pre jej vzhľad niekedy trochu posmešne nazývali aj “tučná ovca”.
- Plemeno nebolo oficiálne uznané až do roku 1927.
- Najväčšou ranou pre mangalicu bolo vypuknutie moru ošípaných v roku 1895, ktorý trval 20 rokov a spôsobil úhyn 4,5 milióna kusov ošípaných. Stav mangalice sa vtedy znížil o 95%.
- Podľa niektorých zdrojov žilo v roku 1960 v celom Maďarsku iba 35 jedincov tohoto plemena, pričom v roku 1943 to bolo 30 000 kusov.
- Keď v roku 1991 začala záchrana plemena, väčšina z posledných 198 kusov tohoto plemena žila iba v zoologických záhradách a rezerváciách. V šľachtiteľskom chove bolo evidovaných 9 prasníc.
- Sú známe prípady, kedy kanec tohto plemena dosiahol hmotnosť až 500 kg (!), čo je hmotnosť statnej kravy.
- Tuk tvorí až 70% z hmotnosti tela mangalice.
- Mangalica je oproti bielej ošípanej nielen menej citlivá na stres, odolnejšia voči chorobám, ale aj menej agresívna.
- Mangalica má svoj vlastný festival. Koná sa každoročne v Budapešti.
- Je to jediné plemeno ošípanej, ktoré sa dostalo až do operety. Skladateľ Johann Strauss II. v roku 1885 spomenul mangalicu vo svojej operete Cigánsky barón.
Spracoval: Ing. Boris Halaj
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.