História plemena
Tu musíme hneď na začiatku trochu poopraviť zažitú predstavu, že mangalica je veľmi staré, tradičné maďarské plemeno. Nie je vôbec také staré, a teda aj o jeho tradičnosti by sa dalo polemizovať, a nie je ani celkom maďarské, pretože mu v žilách koluje aj “srbská krv”. Ale poďme pekne poporiadku...
Písal sa rok 1833, v Spojených štátoch amerických úradoval siedmy prezident Andrew Jackson, v Nemecku konštruovali prvý elektromotor a v Rakúsko-Uhorsku práve začalo vznikať nové plemeno ošípanej. Arcivojvoda Joseph Anton Johann dostal darom 9 prasníc a dva kance ošípaných srbského plemena šumadinka od srbského princa Miloša Obrenoviča. Ošípané začali krížiť s jedincami plemena bakony, neskôr aj szalonta a tiež s divokými prasatami. Práve divoké prasatá dali novému plemenu povestnú odolnosť a nenáročnosť. Kríženie s diviakmi nebolo úplnou novinkou, vznikli tak napríklad aj plemená pyrenejská čierna a sicílska čierna alentejana. Názov mangalica vymyslel kučeravému prasiatku Vuk Stefanovič Karadžič, významný srbský vzdelanec, lingvista, jazykovedec, historik, prvý srbský literárny kritik a zberateľ ústnej ľudovej slovesnosti. Vytvoril ho zo starogermánskeho slova mangh - kríženec a pridaním slovanskej koncovky -ica.
Výsledný kríženec bol pôvodne určený iba pre kráľovský dvor Habsburgovcov, ale vďaka svojej nenáročnosti spopulárnel, až sa zakrátko stal jedným z najviac rozšírených plemien svojej doby v Uhorsku. Pre masívne rozšírenie nového plemena boli vhodné podmienky, nakoľko po dlhoročnej tureckej okupácii boli stavy ošípaných potlačené na úkor iných hospodárskych zvierat. Turci totiž pre svoju moslimskú vieru nepodporovali chov prasiat. V zlatej ére mangalice ste ju mohli nájsť takmer v celom Rakúsko-Uhorsku, teda v dnešnom Rakúsku, Maďarsku, Srbsku, Slovensku, Česku, Chorvátsku, Bosne a Rumunsku. Postupne sa jadro chovu tohoto plemena stiahlo na územie Maďarska, kde boli najvhodnejšie klimatické podmienky pre jeho chov. Časť populácie ostala aj na území Rakúska v oblasti Burgenland, ktorá do roku 1921 patrila Maďarsku.
Aká je vlastne mangalica?
Mangalica sa vyznačuje bohatou kučeravou srsťou, ktorá sa mení v závislosti od ročného obdobia. Vzniklo viacero variant, až sa ustálili tri základné typy odlišujúce sa sfarbením, a to biele, červené (ryšavé) a čierne s bielym bruchom, tzv. lastovičie sfarbenie. Uši sú veľké, padajúce dopredu, čím zakrývajú časť hlavy okolo očí. Prasiatka sú po narodení pruhované, podobne ako pri diviakovi, až do desiateho dňa, kedy sa pruhovanie stratí. Vďaka hrubému podkožnému tuku odoláva nepriaznivému počasiu a chová sa pastevným spôsobom. Mangalica prešla tvrdou prirodzenou selekciou a pretože chudobní farmári nemali peniaze na veterinárnu starostlivosť, prežilo iba to najsilnejšie a najodolnejšie z populácie.
Plemeno na „odstrel“
Dominantná úžitková vlastnosť mangalice, tvorba masti, prestala byť s masívnym nástupom rastlinných olejov zaujímavá. Masť, ktorá sa dovtedy vo veľkom používala pri varení, na výrobu sviečok, mydiel, kozmetiky, priemyselných mazív, a dokonca aj výbušnín, už nebola taká žiadaná. Aj taký zdanlivý detail, ako bol vynález chladničky, sa podpísal pod úpadok mangalice. Odrazu bolo možné skladovať aj dostupnejšie mliečne tuky. A keď nastúpila “moderná” veda s teóriou o škodlivosti živočíšnych tukov, nad kučeravým prasiatkom sa začalo zmrákať. Takmer katastrofálna mäsová úžitkovosť, veľmi pomalý rast, zlá konverzia krmiva, podpriemerná pôrodnosť, technologické problémy pri samotnej porážke zvierat na bitúnku (pre ich hrubú srsť). To všetko hovorilo o tom, že plemeno mangalica je, takpovediac, na odstrel.
Záchrana prišla úplnou náhodou a nečakane – zo Španielska
V čase, keď populácia mangalice dosahovala počtom už iba niekoľko desiatok kusov, prišiel takpovediac malý zázrak, ktorý toto tradičné plemeno vytrhol z prepadliska dejín hospodárskych úžitkových zvierat. Na jar 1991 mladý študent poľnohospodárskej univerzity Peter Tóth z Maďarska vycestoval na študijný pobyt do Španielska, kde sa spoznal so synom riaditeľa španielskej firmy na výrobu šuniek serrano. Juan Vicente Olmos mal určité informácie o takmer vyhynutom plemene ošípanej. Španieli totiž pre výrobu svojich šuniek potrebovali bravčové stehná špecifických parametrov, s nákupom ktorých mali dlhodobo problémy.Tu niekde sa zrodila spolupráca, ktorá priniesla mangalici záchranu. V roku 1991 Peter Tóth zistil, že celosvetová populácia predstavuje už iba 198 kusov mangalíc, z toho 133 vo farbe bielej, 34 s lastovičím sfarbením a 31 v ryšavej farbe. Na vytvorenie genofondu plemena to bolo skutočne o päť minút dvanásť. Dnes produkuje Maďarsko ročne až 60 000 týchto prasiat a úzkostlivo si stráži svoje know how. Je starostlivo vedená plemenná kniha, ktorá má v súčasnosti 27 plemenných línií a kúpiť čistokrvnú plemennú mangalicu z Maďarska je takmer nemožné. Mangalice sa pokúšali chovať aj priamo v Španielsku, ale ošípané už po niekoľkých generáciách začali strácať typickú srsť a zmenšoval sa aj podiel ich tuku.
Mangalicový búúúm
Klobúk dole pred mangalicovým marketingom. Zapamätateľný a chytľavý názov, netypický vzhľad a zaujímavý príbeh. To všetko zapadlo do skladačky unikátneho produktu, ktorý vstupuje na trh v tom správnom čase. Ľudia začínajú hľadať kvalitnejšie potraviny, časť zákazníkov v domovskom Maďarsku vyhľadáva mangalicu z nostalgie, respektíve si pamätajú z mladosti jej špecifickú chuť.
Nič však nie je zadarmo. Organizácia MOE (Mangalicatenyésztök országos egyesülete), Národná asociácia mangalice, uvádza na svojej stránke výdavky na marketing iba za rok 2014 vo výške 500.000,- dolárov. Hlavný marketingový slogan mangalice znie: dobrý cholesterol. Zúžiť však všetky negatíva a pozitíva konzumácie mäsa iba na obsah cholesterolu je trochu zavádzajúce. Pravdou však ostáva, že práve svojmu cholesterolu vďačí mangalica za svoju popularitu. Často je jej masť prirovnávaná k panenskému olivovému oleju. Pravda je však taká, že obsahuje toľko cholesterolu ako ktorýkoľvek iný cicavec. Čo robí mäso mangalice zdravším, je obsah zdravších mastných kyselín a prírodných antioxidantov. Masť mangalice je mäkšia a redšia. Teplota topenia je nižšia, je stráviteľnejšia a pravdepodobne až tak nezaťažuje trávenie. Nespochybniteľnou prednosťou mangalíc je aj spôsob ich chovu, ktorý spĺňa kritériá bio chovov. Ich odolnosť zas zaručuje nižší príjem veterinárnych liečiv.
Mangalica sa dočkala aj medzinárodnej popularity. Hlavnými odberateľmi sú Španielsko, Rakúsko, Nemecko, ale aj USA a najnovšie sa do nich zbláznili aj Japonci, ktorým pripomína ich slávne mramorované mäso wagyu z kobského dobytka.
Pozor na podvodníkov
Mäso z mangalíc musí byť zákonite výrazne drahšie ako bežná bravčovina. Môže za to takmer o 100% dlhšia doba výkrmu, zlá konverzia krmiva. Mangalice majú pri pasení neporovnateľne viac pohybu ako bežná výkrmová ošípaná, čo sa tiež podpisuje na pomalšom priberaní. V jednom vrhu mangalice je priemerne 7,5 prasiatka, zatiaľ čo biela ošípaná ich môže mať aj 20. Vysoká cena však láka aj neserióznych predajcov. Tí, ktorí majú s mäsom mangalíc skúsenosti, vedia rozoznať aj jeho špecifickú chuť, ktorá je predsa len trochu iná ako u bežnej bravčoviny. Pomerne spoľahlivo dokážeme identifikovať surové mäso, a to najmä podľa tmavšej, sýtejšej červenej farby, prerastania tukom, ale hlavne podľa samotného vzhľadu (zmäsilosti) jednotlivých anatomických častí - malé a tenké karé, ploché stehno, hrubý a mastný bok a podobne. Pravú mangalicu tiež spoznáme podľa hrúbky slaniny, tá v chrbtovej časti môže dosiahnuť výšku až 15 - 25 cm. Problém nastáva u mäsových výrobkov, najmä salám a klobás, kde nie je vôbec jednoduché určiť, či boli naozaj vyrobené z mangalice. Neexistuje totiž žiadna exaktná metóda na rozlíšenie mangalicového a bravčového mäsa okrem testu DNA, ktorý jediný by mohol spoľahlivo preukázať plemennú príslušnosť mäsa. Takže rada znie nakupovať tieto výrobky u osvedčených, serióznych výrobcov. Neodporúčame najmä nákup na vianočných trhoch a podobných mäsových akciách u pofidérnych predajcov. Kvalitnú klobásu z mangalice je možné zakúpiť aj cez e shop.
Čo ste o mangalici určite nevedeli
- Mangalicu pre jej vzhľad niekedy trochu posmešne nazývali aj “tučná ovca”.
- Plemeno nebolo oficiálne uznané až do roku 1927.
- Najväčšou ranou pre mangalicu bolo vypuknutie moru ošípaných v roku 1895, ktorý trval 20 rokov a spôsobil úhyn 4,5 milióna kusov ošípaných. Stav mangalice sa vtedy znížil o 95%.
- Podľa niektorých zdrojov žilo v roku 1960 v celom Maďarsku iba 35 jedincov tohoto plemena, pričom v roku 1943 to bolo 30 000 kusov.
- Keď v roku 1991 začala záchrana plemena, väčšina z posledných 198 kusov tohoto plemena žila iba v zoologických záhradách a rezerváciách. V šľachtiteľskom chove bolo evidovaných 9 prasníc.
- Sú známe prípady, kedy kanec tohto plemena dosiahol hmotnosť až 500 kg (!), čo je hmotnosť statnej kravy.
- Tuk tvorí až 70% z hmotnosti tela mangalice.
- Mangalica je oproti bielej ošípanej nielen menej citlivá na stres, odolnejšia voči chorobám, ale aj menej agresívna.
- Mangalica má svoj vlastný festival. Koná sa každoročne v Budapešti.
- Je to jediné plemeno ošípanej, ktoré sa dostalo až do operety. Skladateľ Johann Strauss II. v roku 1885 spomenul mangalicu vo svojej operete Cigánsky barón.
Spracoval: Ing. Boris Halaj

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-