nezastupiteľné miesto v rozvoji turizmu a agroturistiky. Ovečky sú výnimočné aj tým, že poskytujú až štvorakú úžitkovosť, a síce mlieko, mäso, vlnu a jahňatá. Na Slovensku sa chovatelia oviec zameriavajú hlavne na produkciu ľahkých, tzv. veľkonočných jahniat. Napriek stagnujúcim a relatívne nízkym cenám je domáci dopyt po ovčom mäse nízky. Podľa údajov ŠÚ SR sa spotreba ovčieho mäsa na jedného obyvateľa znížila z 0,16 kg v roku 2009, na 0,13 kg v roku 2013, pričom v roku 2011 dosahovala len 0,11 kg. Výsledkom nízkeho domáceho dopytu a takmer monopolného postavenia talianskych odberateľov je najnižšia cenová úroveň ľahkých jatočných jahniat v rámci celej Európskej únie. Úžitkovosť zo striže vlny sotva pokrýva náklady na samotné strihanie. Chovateľov oviec tak drží nad vodou najmä mliečna úžitkovosť, ktorá má vďaka populárnosti výrobkov z ovčieho mlieka rastúci trend.
Slovenský paradox
Hoci sú medzi talianskymi, rakúskymi, tureckými či maďarskými výkupcami mäsa považované slovenské veľkonočné jahňatá za top triedu, na pultoch slovenských supermarketov ich takmer nenájdete. Ročná produkcia slovenských veľkonočných jahniat je pritom takmer 120 000 kusov.
Paradoxom je, že niektoré supermarkety ponúkajú pod názvom veľkonočné jahňatá mladé výkrmové kusy, dovezené najčastejšie z Nového Zélandu alebo iných krajín južnej pologule. Už pri krátkom zamyslení sa si spotrebiteľ môže uvedomiť, že v čase našej Veľkej noci je v týchto krajinách práve hlboká jeseň, a teda čas, keď u oviec ako monoestrického zvieraťa (má obdobie párenia iba raz ročne) práve prebieha tzv. bahnenie alebo inak aj ruja. Gravidita oviec trvá 145 – 160 dní, a tak sa prvé naozaj „veľkonočné“ jahňatá môžu na Novom Zélande narodiť niekedy v septembri až v októbri. Toľko základná abeceda chovu oviec.
Unikátne mäso
Mäso veľkonočných jahniat je ozajstným výživovým unikátom a gastronomickým skvostom. Jeho výnimočnosť však nespočíva v názve, ale v zložení a obsahu, ktorý je daný tým, že tieto mladučké jahňatá sa ešte nepásli a konzumovali iba vysoko hodnotné materské mlieko.Ide o kvalitné biele mäso, veľmi jemné, dobre stráviteľné, čím spĺňa aj tie najprísnejšie požiadavky na zdravú, plnohodnotnú výživu. Vzhľadom na vysoké biologické, pritom dietetické hodnoty má jahňacie mäso miesto aj na stole ľudí s prísnou diétou. Okrem svojej typickej vône, chute a dobrej stráviteľnosti sa jahňacie mäso vyznačuje vysokým obsahom dôležitých aminokyselín, vitamínov, minerálnych látok.
Vďaka svojmu zloženiu priaznivo ovplyvňuje hladinu cholesterolu a je vhodné aj pre bezlepkovú diétu. Už iba nepatrných 100 g jahňacieho masa pokryje 30 – 40% odporučenej dennej potreby bielkovín, 23% odporúčanej dennej potreby zinku, 56% odporúčanejdennej potreby vitamínu B, 12,27% odporúčanej dennej potreby aminokyseliny niacinu (vitamín B3).
Ako rozoznať skutočné veľkonočné jahňa
Tu je niekoľko zásad, ako sa nenechať dobehnúť a nekúpiť namiesto mliečneho jahniatka iba predraženú starú baraninu.
- Pôvod mäsa – v každom prípade musí byť z našich zemepisných šírok. V podstate akýkoľvek iný ako slovenský pôvod je vysoko podozrivý, nakoľko takmer všetky okolité štáty nakupujú jahňacinu a Slovensko vďaka nízkemu dopytu a relatívne vysokej produkcii je takmer výhradným exportérom veľkonočných jahniat.
- Veľkosť a hmotnosť jahňaťa – tá závisí aj od plemena ovce, ale aj od času Veľkej noci, keďže ten je pohyblivý a riadi sa cirkevným kalendárom, na rozdiel od oviec, ktoré svoje bahnenie a graviditu neriadia podľa žiadneho kalendára, ale výlučne podľa klimatických podmienok. Celé veľkonočné jahňa má tak priemernú hmotnosť (v mäse) v rozmedzí 5 – 8 kg.
Farba mäsa – mladé, mliečne jahňa má na povrchu bledučkoružovú farbu. Tmavá, sýtočervená farba určite nepatrí jahňaťu, ktoré má vek 4 – 6 týždňov. Rovnako aj farba tuku je číra, biela, takmer priesvitná. Farba mäsa na reze je ružová, podobná bravčovine.- Tuk – vyskytuje sa iba v obmedzenej miere v oblasti stehna, chrbta a pliecka. Má jemnú konzistenciu. V žiadnom prípade sa u mladých jahniat nemôže vyskytovať vnútrosvalový tuk, teda tzv. prerastanie.
- Chuť a vôňa mäsa – chuť je jemná, nie príliš výrazná, bez pachutí, s nádychom mliečnej alebo smotanovej príchute. Vôňa jahňacieho mäsa je v pravom slova zmysle vôňou. Je to typická, ťažko opísateľná zmes vôní mlieka, čerstvého mäsa, lúčneho sena.
- Predajca – ak neviete s určitosťou zistiť pôvod mäsa a spoliehate sa iba na informáciu od predajcu, kupujte u osvedčeného mäsiara. Zaručene slovenskú jahňacinu nájdete napríklad na e-shope www.masodomov.sk
- Cena – za celé veľkonočné jahňa tento rok (2017) osciluje okolo 10,- €. Pre tých, ktorým by sa táto cena zdala privysoká, trochu faktov. Cena, ktorú utŕži farmár za jahniatko, je v skutočnosti pod 3,- € za kg živej váhy. Takmer 50% hmotnosti však tvoria nezúžitkovateľné časti (koža, hlava, vnútornosti, krv a iné), k tejto cene treba ešte prirátať cenu za porážku, spracovanie odpadu, dopravu, stratu vychladením, obchodnú maržu a DPH. Farmár z utŕženej ceny musí zaplatiť všetky náklady na chov ovečky počas celej zimy, keď sa nepásla a bola v maštali. Navyše jahňacina je čisté, vysokokvalitné mäso, takmer bez tuku, šliach, krvavých orezov – inak povedané, z 1kg kúpenej jahňaciny skončí na vašom tanieri 1kg mäsa, nič z nej neorežete, podobne ako napríklad z čistého hovädzieho stehna či sviečkovej.
Spracoval: Ing.Boris Halaj

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-