Bola rodáčkou z neďalekej Ochtinej, priekopníčkou a zakladateľkou papierenského priemyslu. Narodila sa 11. júla 1796, zomrela 20. augusta 1865 v Slavošovciach, kde je pochovaná na miestnom cintoríne s dobovým liatinovým náhrobkom.
Johanka Gyürkyová bola súčasníčkou nášho geniálneho rodáka Pavla Jozefa Šafárika, ktorý sa narodil v Kobeliarove v roku 1795 a historika ev. farára Bartolomeidesa v Ochtinej (1754 – 1825). Bola krstnou mamou slavošovského rodáka P. E. Dobšinského (1828 – 1885). Bezmála dvesto rokov boli Slavošovce životnou istotou domácich obyvateľov a ďalších robotníkov, prichádzajúcich za zárobkom. Bola práca, bol chlieb. Generácie otcov, synov a vnukov si odovzdávali štafetu. A keď bolo zle v dvadsiatych rokoch, postavili sa na záchranu papierne. Pri jej záchrane a neskoršej modernizácii pomohli aj poslanci vtedajšieho parlamentu a vláda, menovite Ing. Michal Ursíni. Menila sa doba, menili sa ľudia, režimy a majitelia.
Ako sme v úvode pripomenuli, sme pred 200. výročím, ktoré sa uvádza na bývalom logu papierne s tromi zvonmi. V tomto roku uplynie 200 rokov od vzniku jednej z najstarších papierní, dodnes existujúcich na území historického Gemera, papierne v Slavošovciach, v súčasnosti SHP Group. Výroba v papierni sa orientuje na výrobu papierových obrúskov, sú tu moderné stroje, napr. od talianskych výrobcov – firmy Omet, balička bola od nemeckej spoločnosti Heino Ilsemann. Sú to všetko zariadenia so zvýšenou produkčnou rýchlosťou na výrobu obrúskov o rozmeroch 24x24cm, 33x33cm a 40x40cm s okrajovou razbou bez možnosti potlače. Inštalovaním novej modernej výroby je predpokladané zvýšenie ročnej kapacity výroby obrúskov v SHP Slavošovce. Logo Slavošovskej papierne už vystriedala harmanecká labuť – HARMONY. Bývalé logo Tri zvony odkúpila prosperujúca firma NOTES so sídlom V Betliari.
V roku 1989 končila história pôvodného jadra papierne deštrukciou starých, už nepotrebných objektov. Pôvodným zostal len vodopád nad Tajchom, pamätajúci si dobu predminulú. Návštevníkom Slavošoviec a turistom prichádzajúcim od Štítnika sa tým stratil pekný pohľad na dolinu, končiacu zdanlivo pod Hájom. Mohutné smreky pamätali možno ešte pôvodných majiteľov. Aj ich už pohltil zub času.
V tejto časti dominovala stavba minulých storočí, zvaná Vyšná, ktorej neodmysliteľnou súčasťou bola veža. Neodmysliteľne patrila k Slavošovciam a objavovala sa na dobových kresbách v publikáciách a rytinách. Uzatvárala všetky tu spomenuté objekty, spoločne s pôvodnými tromi komínmi na nich dominovala a šírila aj dobré meno výrobcov papiera starých papierenských majstrov, neskorším filigránom Tri zvony, doneseným kúpou stroja z bývalej Juhoslávii v Rijeke.

Aj keď sa nezachovali priame doklady spomínajúce vežu, predpokladá sa, že mohla vzniknúť v rokoch 1860 – 1880. Vtedy dochádza k vytvoreniu akciovej spoločnosti pod firmou Erste Ungarische Papierindustrie A. G. Budapest. Na jej čele bol generálny riaditeľ Viliam Herz. Patrila pod patronát viedenskej Unionbanky. Na rozhraní rokov 1888 – 1889 sa existencia historického jadra končí. Meno tejto časti sa udržalo dodnes. Minulosť sa stratila v dyme a prachu, pod rukami deštrukčnej skupiny Hutných stavieb Košice. Vrchná časť vežičky postupne odumiera nad Tajchom, voda a vlhkosť postupne dokončí to, čo nedokázal človek. Aj keď sa pôvodne uvažovalo o jej využití, tiež aj o niektorých ďalších zachovaných technických artefaktov, ako základ budúceho múzea papiernictva v Slavošovciach. Vždy bola bližšia košeľa ako kabát a tiež nedostatok finančných prostriedkov. Podobne „odcestovali“ zo Slavošoviec zachované valce na označovanie papiera tzv. filigránmi (vodoznakmi).
V Slavošovciach sa spomínajú tri papierne. Prvá bola založená ešte v roku 1759, druhá v Masníkove okolo roku 1800 a tretia Hirschovská, založená po roku 1800. Oficiálne sa vznik papierne v Slavošovciach spomína od roku 1817, bolo to v minulosti uvedené aj na priečelí správnej budovy bývalého podniku. Dnes tu na žblnkajúcich vlnách tróni harmanecká labuť, logo papierne, ktorá podľa údajov vznikla neskôr ako papiereň v Slavošovciach. Prvé zmienky o výrobe papiera sa tu spomínajú už v období rokov 1759 – 1770 a súvisia s menom papiernických majstrov Martina Barmózyho a Michala Gauru. Papierní a odborníkov bolo na Gemeri viac, mali dobré meno a zvuk, ktorý sa šíril do sveta. Dávid Gyürky, majiteľ železného hámra, vyženil pre syna dcéru ochtinského boháča Markuša Johannu Markušovú-Gyürkyovú, ktorá sa v roku 1817 rozhodla prebudovať železný hámor na papierenský mlyn, čím sa stala zakladateľkou papierne v Slavošovciach. Manželstvo netrvalo dlho, manžel v roku 1826 vo veku 36 rokov zomiera. Všetky úlohy vo výstavbe papierne a veľké dlžoby zostali na bedrách mladej, 29 ročnej manželke Johanne. Držala sa statočne až do svojej smrti, splnila závet svokra, vôľu manžela a dokázala vychovať a dať vzdelanie šiestim nezaopatreným sirotám. Pokladáme ju právom za zakladateľku papierne a priekopníčku výroby papiera. Jej meno dnes už pripomína pamätná tabuľa vo vchodovej bráne dnešnej papierne SHP GROUP, pokračujúcej v tradíciách výroby papiera v Slavošovciach.
Na území historického Gemera a samotnom okrese Rožňava sa v blízkosti vodných tokov nachádzala väčšina významných papierní. Už v začiatkoch to boli existujúce mlyny na výrobu papiera v bývalom Rakúsko – Uhorsku. Tieto vznikali obyčajne prestavbou železných hámrov. Najznámejšie boli v Dobšinej, Nadabule, Rožňave, Štítniku, Markuške, Ochtinej, Rochovciach, Slavošovciach, ale aj na konci doliny v Čiernej Lehote. Výrobou papiera na Gemeri bol ešte známy Tisovec, Kokava n/Rimavicou a Muráň. Papierne na Gemeri predstavovali skoro štvrtinu výrobnej kapacity bývalého Uhorska ešte aj v začiatkoch 19. storočia. Pre zaujímavosť uvádzam, že ešte aj na začiatku 19. stor., napr. v roku 1804 donášala výroba gemerských papierní vyše 100 000 zlatých. Známou výrobou nehorľavého papiera z azbestu bola papiereň v Dobšinej.
V okolí Slavošoviec na toku riečky Štítnice pracovala papiereň v Ochtinej. Jej založenie sa spomína okolo roku 1756 v súvislosti s menom papiernického majstra Samuela Markovitza. Od roku 1795 bola v majetku rodiny Gyürkyovcov, najprv Dávida. Akosť vyrábaných papierov bola na tú dobu pomerne dobrá, čo nasvedčujú zachované papiere s filigránmi D G.
Papiereň v Rochovciach bola založená ešte v roku 1774 pod Dúbravou. V roku 1820 tu pôsobil úspešne papiernický majster menom Ondrej Martínyi, ktorý sa dokázal prispôsobiť požiadavkám strojovej výroby. V roku 1862 postavil brús na drevinu, prvý svojho druhu na Slovensku. Papiereň sa spomína ešte v roku 1913, ďalej ako brusiareň dreva v majetku Júlia Janowitza.
Papiereň v Rožňave bola založená v roku 1779, patrila papiernikovi Szontághovi. V roku 1802 zavádza výrobu papiera zo slamy. V roku 1871 tu bol postavený papierenský stroj. Vyrábal sa tu baliaci papier. Zaniká skoro po storočnom trvaní.
Papiereň v Nadabule bola založená Júliusom Rözlerom v roku 1785. Neskôr bola prestavaná na strojovú výrobu. Papier vyrábala zo slamy, ďalej papier pre tlač a písací papier. Zaniká v roku 1918.
Papiereň v Štítniku vznikla okolo roku 1790. Spomína ju už Bartolomeides v práci: Memorabilia provinciae Csetnek, ďalej Ivan Houdek: Z dejín papiernictva a papiernického priemyslu na Slovensku.
V Čiernej Lehote sa spomínajú 2 papierne (Bogdán, I.: A magyarországi papíripar története (1530 – 1900). Prvá bola založená v roku 1800, druhá v roku 1832. Jej založenie sa pripisuje Gyürkyovcom, papiereň na priesvitke mala názov FEKETE LEHOTA. Opodstatnenosť existencie papierní v Čiernej Lehote potvrdzuje štúdium dobových prameňov autorom článku, podľa ktorých napr. papiernickí majstri majú ako rodnú obec uvádzanú Čiernu Lehotu. Ján Krebs, Fridrich Krebs, Johanna Reichl a napr. aj Ulrich Weisenganger, pochádzajúci z Vürtenbergu, bývali v Čiernej Lehote. Priviedla ich Johanka Gyürkyová. Mnohé nemecké mená v Čiernej Lehote pripomínajú svojich predkov.
Za pozornosť stojí zmienka o tom, čo spôsobilo v histórii revolučnú zmenu vo výrobe papiera. Uskutočnil to Francúz Luis Robert, účtovník papierne. Tento už dlhšie sledoval výrobu papiera v mestečku Essonnes neďaleko Paríža. Podnietil ho postup výroby chleba v jednej pekárni, súvisiaci s prípravou cesta. Realizácia myšlienky na seba nedala dlho čakať. Pustil sa do výroby stroja, ktorý by z papiera urobil nepretržitý pás, podobne ako pri pekárenskom ceste. Stalo sa tak v roku 1799. Nepriaznivé ekonomické pomery vtedajšieho Francúzka prinútili Roberta a jeho spoločníka vycestovať do Anglicka, kde našli porozumenie, postavili továreň a predali lecenciu. Ale ani tu sa im nedarilo podľa očakávania. Trvalo niekoľko rokov, kým zrealizovali stroj na plynulú výrobu papiera. Vrátili sa do Francúzka, tu ich čakal podobný osud mnohých vynálezcov. Ich vynález tiahol svetom, ale oni zomreli v biede a zabudnutí. Vynález sa čoskoro dostal do Nemecka a odtiaľ aj do Slavošoviec. Začiatky strojovej výroby začali v Slavošovciach a Harmanci už v roku 1841.
História výroby papiera a jej vývoj vo výrobnej oblasti až do dnešných pomerov boli zaznamenané v rôznych propagačných materiáloch a tiež v jubilejných publikáciách pri okrúhlych výročiach vydávaných papierňou a vedením podniku. Nebude tomu iste inak ani pri tomto významnom jubileu DVESTOROČNICI SLAVOŠOVSKEJ PAPIERNE. Verím že ožije novým šatom aj pomník zakladateľky papierne Johanny Gyürkyovej. Ženy, hrdinky, ktorá dala prácu a chlieb celej tejto doline. Vďaka, Johanka!
PaedDr. Milan Sajenko

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-