"Pár slov k najstaršej papierni so strojovou výrobou v Uhorsku".
Za posledných 25 rokov sa v histórii fabriky uskutočnilo mnoho podstatných udalostí, ktoré ju nasmerovali do súčasného stavu.
Boli to nasledovné udalosti:
- Zmena spoločenského systému v roku 1989 dopadla aj na Slavošovské papierne. Vtedajší štátny podnik sa dostal do krízy a hrozilo zastavenie výroby.
- V roku 1996 došlo z rozhodnutia vlády k zlúčeniu dvoch štátnych podnikov SCP Ružomberok, š.p. a Slavošovských papierní, š.p.
- Privatizáciou SCP Ružomberok, a. s. sa začal ďalší rozvoj výroby papiera v Slavošovciach.
- V roku 1998 bol po požiari odstavený papierenský stroj č. 9 na výrobu stredojemných a grafických papierov. Rozhodnutie o odstavení tohto papierenského stroja v podstatnej miere ovplyvnil prudký nárast výroby grafických papierov v materskej spoločnosti SCP Ružomberok.
- V tomto roku sa realizovala rekonštrukcia papierenského stroja č. 8 so zameraním na výrobu krepovaných a tissue papierov.
- V roku 2000 bola vytvorená spoločnosť NOTES, a. s Slavošovce, ktorej boli odpredané stroje na výrobu školských zošitov a poznámkových blokov.
- V roku 2000 sa závod Slavošovce odčlenil od materskej spoločnosti SCP Ružomberok a bola založená akciová spoločnosť Papierne Slavošovce.
- V roku 2002 bola spoločnosť Papierne Slavošovce začlenená do skupiny SHP Group a spoločnosť získala nový názov SHP Slavošovce, a. s.
- Týmto momentom nastal v Slavošovciach postupný nárast výroby papiera pre hygienické účely a ukončila sa výroba jednostranne hladených papierov.
V roku 2002 bol zakúpený zo SHP Harmanec obrúskový stroj NL 14 na výrobu obrúskov s možnosťou 4 farebnej potlače.- V rokoch 2003 až 2004 bol uvedený do prevádzky nový obrúskový stroj NL 15 PERINI na výrobu bielych jednovrstvových obrúskov. V tom čase to bol najvýkonnejší stroj vyrobený vo svete na výrobu tohto sortimentu obrúskov.
- V roku 2005 bol uvedený do prevádzky obrúskový stroj NL 16 na výrobu potlačených obrúskov so šesťfarebnou potlačou, čo naštartovalo doterajšiu obchodnú spoluprácu s naším najväčším zákazníkom IKEA.
- V roku 2007 bola v Slavošovciach uvedená do prevádzky Toaletná linka TL 8 hlavne na výrobu kuchynských utierok a okrajovo na výrobu toaletného papiera.
- V roku 2010 bol uvedený do prevádzky obrúskový stroj NL 17 SDF s možnosťou deväťfarebnej potlače.
- Rok 2011 bol bodom zlomu v ďalšom smerovaní výroby v SHP Slavošovce. V tomto roku bola premiestnená do SHP Harmanec linka TL 8. Na papierenskom stroji sa zmodernizovala výroba papierov farbených v hmote, uviedla sa do užívania Biologická čistička odpadových vôd a bol uvedený do prevádzky obrúskový stroj NL 18 na výrobu prevažne obrúskov z papiera farbeného v hmote. V tomto roku bolo rozhodnuté o definitívnom smerovaní ďalšieho rozvoja výroby obrúskov v Slavošovciach.
- V roku 2013 bol uvedený do prevádzky obrúskový stroj NL 19 SDF.
V roku 2014 bol uvedený do prevádzky ďalší obrúskový stroj SDF NL 21 s možnosťou výroby obrúskov s ražbou point to point.- V roku 2016 bol uvedený do prevádzky posledný obrúskový stroj SDF NL 23 s možnosťou výroby obrúskov s plastickou ražbou.
- V závere roka 2016 bola realizovaná investícia do papierenského stroja (výmena nátokovej skrine a odvodňovacích prvkov sita) hlavne za účelom zvýšenia kvality vyrábaných papierov.
- SHP Slavošovce sú začlenené do Skupiny SHP Group, ktorá sa objemom výroby a predaja zaraďuje medzi najväčších výrobcov hygienického papiera a hygienických papierov v Európe.
Za posledné dve desaťročia sa zo stagnujúcej fabriky vďaka rozsiahlym investciám do výroby tissue papiera a do výroby obrúskov stala moderná spoločnosť, ktorá produkuje výrobky porovnateľné so špičkovou konkurenciou v celoeurópskom meradle. SHP Slavošovce majú v majetku moderné technológie, ktoré umožňujú vyrábať vysokokvalitnú produkciu obrúskov pri dodržaní náročných požiadaviek zákazníkov na ich kvalitu a hygienické vlastnosti. Vďaka vysokým úžitkovým vlastnostiam obrúskov vyrábaných v Slavošovciach sa tieto predávajú prakticky v celom svete.
Aktuálny objem výroby papiera na papierenskom stroji č. 8 je 15 500 ton/rok v sortimente výroby 14,5 až 23g/m2 bielych papierov a papierov farbených v hmote. Ročná kapacita výroby obrúskov vo všetkých sortimentoch výroby biele obrúsky, farebné obrúsky a printované obrúsky je v závislosti na sortimente výroby do 12 500 ton.
Momentálne sa pripravujú ďalšie investičné zámery hlavne do rozšírenia výroby obrúskov, do rozšírenia a modernizácie skladov a logistiky, ako aj do investícií na modernizáciu existujúcich strojných zariadení za účelom skvalitnenia výroby a za účelom znižovania nákladov na výrobu.
SHP Slavošovce sú najväčším zamestnávateľom v regióne Štítnickej doliny. Poskytujú zamestnanie pre viac ako 250 ľudí prevažne z blízkeho okolia Slavošoviec.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.