Novinkou na koľajniciach medzi Horehroním a Gemerom bude toto leto nostalgický motorový vláčik nazvaný Zbojnícky expres. Premávať bude z Brezna do Tisovca cez sedlo Zbojská. Cestujúci okúsia na tejto trati kus železničnej histórie. Ide o trať, na ktorej z Tisovca do sedla Zbojská jazdí v lete historická vlaková súprava ťahaná vyše storočnou parnou zubačkou, ktorú udržiavajú v dobrej kondícii dobrovoľníci z občianskeho združenia OZ Zubačka. Tá sa na trať dostane prvýkrát 4. júla 2020. Cesta Zbojníckeho expresu bude zaujímavá nielen vďaka atraktívnemu „zbojníckemu“ programu priamo vo vlaku, ale aj krásnym výhľadom na slovenskú prírodu a technické pamiatky, predovšetkým železničné premostenia. Konečná zastávka Tisovec turistom ponúka návštevu miestneho železničného múzea, ktoré v sobotu 13. júna zrevitalizuje svoj exteriér, interiér a historické exponáty. KOCR Banskobystrický kraj Turizmus v spolupráci s Oblastnou organizáciou cestovného ruchu Gemer a OZ Zubačka sa rozhodli pre spoločnú dobrovoľnícku brigádu. ,,Múzeum zubačky nám približuje úžasnú históriu tejto unikátnej železničnej trate, ktorá písala regionálne dejiny. Zaujímavé informácie a historické exponáty, to všetko sú podnety ktoré návštevníkom múzea už navždy umocnia pôžitok z jazdy po tejto trati, či už na Zbojníckom exprese alebo parnej zubačke,“ uviedol Viktor Brádňanský z OOCR Gemer. Brigády sa môžu zúčastniť aj ostatní priaznivci historických vlakov. Viktor Brádňanský dodal, že stretnutie dobrovoľníkov, ktorí budú chcieť priložiť ruku k dielu, je v sobotu o 9.30 na železničnej stanici v Tisovci.
Horehronský expres bude jazdiť na svojej obvyklej trase Brezno – Telgárt – Mlynky. Vlakoví pasažieri sa môžu tešiť na bohatý vlakový program, ale i skrášlené stanice. „Uvedomujeme si, že k celkovej atraktivite zážitkového vlaku patrí program v ňom, ako aj miesta, na ktorých prepravení vystupujú a nastupujú,“ uviedla Iveta Niňajová predsedníčka krajskej organizácie cestovného ruchu. Zhodnotila, že trať, po ktorej Horehronský expres jazdí, nie je taká frekventovaná, a preto nie všetky vlakové staničky sú v „oku lahodiacom stave“. „Aj preto sme sa spolu s oblastnou organizáciou cestovného ruchu Región Horehronie rozhodli zorganizovať 6. júna dobrovoľnícku brigádu na skrášlenie troch železničných staničiek – Polomka, Heľpa a Červená Skala. Partnermi nám na jednotlivých staničkách boli pracovníci Železníc SR, ktorí si dokonca sami spravili finančnú zbierku, čím prispeli k nášmu finančnému vkladu do tejto akcie. Je to pre nás dôkaz, že ľudom v regiónoch záleží na rozvoji.“ V roku 2019 sa počas letnej turistickej sezóny previezlo Horehronským expresom takmer 3000 ľudí.
Cieľom historických zážitkových vlakov v Banskobystrickom kraji je ponúknuť nezvyčajný zážitok a prepraviť k turistickým atraktivitám regiónov, v ktorých tieto vlaky premávajú. Eva Macuľová z krajskej cestovnej kancelárie, ktorá má vlaky ako turistický produkt v ponuke, uviedla: “Vlaky majú obmedzený počet jázd, pretože sú to historické súpravy, ktoré jednoducho treba šetriť. Zároveň kapacita vláčikov je z tohto dôvodu obmedzená. Vozne prikladáme len tak, aby to historické lokomotívy utiahli. Preto sa pri jednotlivých jazdách pohybujeme v kapacite od 80 do 120 osôb.“ Dodala, že odporúčajú záujemcom kúpiť si lístky vopred online na destinačnom portáli Banskobystrického kraja zahoramizadolami.sk. Predaj lístkov na Horehronský expres bol spustený 8. júna 2020. Zbojnícky expres bude v predaji od pondelka 15. júna 2020.
Jazdy Horehronského a Zbojníckeho expresu sú naplánované na termíny:
19. 7. – Zbojnícky expres
25. 7. – Horehronský expres
1. 8. – Horehronský expres
2. 8. – Zbojnícky expres
22. 8. – Horehronský expres
23. 8. – Zbojnícky expres.
Mgr. Viktor Brádňanský


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-