cestujúcich vlakovou dopravou ubúdať. Napriek všetkému však tento sympatický vláčik predstavoval pre obyvateľov Muránskej doliny jediné železničné spojenie. Žiaľ, starostlivosť o spokojnosť a uspojovanie potrieb cestujúcich a rozvoj cestovného ruchu už nie je prioritou ako kedysi. Zlepší sa snáď takýmto spôsobom prístup do turistických oblastí, ako sú Muránska planina, Slovenské rudohorie, či neďaleký Slovenský raj a Slovenský kras?
O poslednej rozlúčke bola široká verejnosť informovaná prostredníctvom vývesiek na železničných staniciach. Ľudia sa o nej dozvedeli aj vďaka miestnym rozhlasom a iným médiám v dotknutých mestách a obciach. Rozlúčiť sa prišli nielen zamestnanci železnice, ale aj viacerí tunajší obyvatelia, či stáli aj občasní cestujúci. Rodiny s deťmi smutne hľadeli na mašinku, v ktorej sa s najväčšou pravdepodobnosťou už nikdy neodvezú. Posledné stretnutie prebiehalo v obci Muráň za prítomnosti primátorky mesta Revúca MVDr. Evy Cireňovej, ktorá vystúpila so svojím príhovorom. Posledný spoj odišiel z Muráňa do Plešivca 30. apríla 2011 o 15:26. Muránska strela bola úplne preplnená...
Ján Chomík, Karol Žigo - Revúca
{gallery}obsah/revuca/ms{/gallery}
TAKTO ZACHYTIL CHVÍLE POSLEDNEJ JAZDY OSOBNÉHO VLAKU Z MURÁŇA IGOR MOLNÁR
{gallery}obsah/revuca/ms/im{/gallery}
{jcomments on}
pondelok, 02 máj 2011 09:38
Posledný vlakový spoj odišiel z Muráňa do Plešivca 30. apríla 2011 o 15.26 hod. Doporučený
Napísal(a) Ján Chomík, Karol Žigo
Žeby sa skončila dlhoročná tradícia dobre známej Muránskej strely? Jej história sa začala písať v roku 1893 a bez prestávky pokračovala počas celého 20. storočia až do 30. januára 2003. Vtedy došlo k dočasnému prerušeniu premávky, ktorá bola ale po viacerých vyjednávaniach a apeloch na kompetentných po niekoľkých mesiacoch opäť obnovená. Ťažké časy, ktoré v poslednom období nekompromisne doľahli na slovenské železnice jej však 30. apríla 2011 zasadili krutý úder. Či ju zlomili definitívne, ukáže len čas. Pod nežiaducu situáciu sa podpísal najmä rapídny nárast počtu osobných automobilov a autobusových spojení. Vplyvom toho začalo množstvo
Zverejnené v
Správy z Gemera



























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a