sa až do pokutového územia súpera. Tam, keďže už bol vysilený, nevystrelil, lebo nevládal a obyčajne spadol, častokrát spolu s brankárom, ktorý vybehol proti nemu. Z tej zrážky sa mu ale skoro pravidelne podarilo vyreklamovať jedenástku, ktorú sám vždy bezpečne premenil. Vtedy sa tváril dôležito a brankára sa opýtal, kam to chce dostať: do pravého, či do ľavého rohu... Triafať vedel znamenite, ani raz sa nepomýlil. Veru ešte aj nedávno, keď prestal hrať futbal a prišiel povzbudiť gočovských futbalistov, musel si cez polčas vyskúšať kop na bránku. Bolo jedno či má poltopánky s koženou alebo gumovou podrážkou, lakovky alebo inú sviatočnú obuv. Keď sudca odpískal polčas, on si už staval loptu na značku pokutového kopu a triafal. Vždy presne a s pocitom blaženosti. Aj keď mal nad šesťdesiat, akoby chcel povedať:
„Pozrite sa, sopliaci, takto sa hrá futbal. Takto hrali vaši otcovia...!“
Boli sme generáciou pre všetko, ale hlavne pre šport a pre kultúru, ale tiež pre spoločenský život. Janko sa sám zvykol pochváliť, že bol vyše dvadsaťkrát družbom na svadbách, a to veľmi úspešným. Nijaký pár, ktorému družboval, sa vraj nerozviedol. Ale iba raz bol starejším. Keďže sa dvojica neskôr rozsobášila, viac ho na túto funkciu nikto nezavolal, lebo pamäť národa býva dobrá a tá gočovská priam vynikajúca. A tak prišiel Janko o množstvo koláčov, tort a iných sladkostí, lebo honoráre za túto prácu sa vtedy nevyplácali. Iba to, čo sa zjedlo a vypilo - to bolo honorárom.
Bol aj dobrým a pravidelne obsadzovaným hercom ochotníckeho divadla. V roku 1952 v hre J. G. Tajovského „Ženský zákon“ nijaká dievčina v Gočove nechcela za svet hrať starú Doru, veď akoby aj. Kto by sa dal, vtedy, keď sa chce vydať, zošpatiť na starú ženu. Ani jedna sa nenašla. Tak padla voľba, čo keby starú babu zahral gymnazista Andrašovský. Aj sa tak stalo. Obliekli ho originálne: čierna sukňa, dole buďugove, tmavá šatka na hlave... aj kiku na vrchhlavy, a fazuľu pri stole lúskal ozajstne, ako stará žena. Ibaže na predstavenie boli vytlačené riadne plagáty, aj s osobami a obsadením. Pri osobe stará Dora bolo napísané: J. Andrašovská. Pýtali sa nás spolužiaci, lebo plagáty boli rozvešané po celom okrese, či má Andrašovský dve sestry, lebo jednu, mladšiu, poznal každý. Tých cudzích sme oklamali a domácim sme to zdôvodnili, že na plagáte je chyba v tlači. Mnohým to nešlo do hlavy, lebo jeho sestra už bola vydatá. Nech to bolo akokoľvek, predstavenia boli vždy vypredané. Ani nie tak pre hru, ale preto, že Doru hral Jano. To bolo po prvý raz v histórii gočovského divadla, že ženu hral chlap! A to nie hocijako, ale excelentne.
V hre Jánošík bol „šéfom“ pandúrov. Volal sa Šándor a on vlastne zlapal Jánošíka. A to nemal. Lebo keď prišiel o týždeň po hosťovskom predstavení tejto hry na motorke do Rožňavského Bystrého a miestni chlapci sa dozvedeli, že je tam Šándor, okamžite sa všetci zbehli a prerezali mu gumy aj duše na prednej a pre istotu aj na zadnej pneumatike. Domov sa vrátil autobusom. Bola aj iná hra zo Slovenského národného povstania a volá sa „Za frontom“. Aj tam hral zápornú postavu, gardistu, ktorého partizáni chytili a zviazaného zavreli do kôlne. Podľa scenára sa mu podarí ujsť. Tak sa to odohrávalo na hosťovaní aj vo Vyšnej Slanej, kde sa náš herec oslobodil z remeňov. V hrobovom tichu sály, keď nikto ani nedýchal, zo stredu publika sa ozval silný hlas nejakej tetky: „Ach, že si skamenev - rozviazav sä!“ Hra s napätím pokračovala, aj úspešne skončila. Iba Janko sa obával, či ho po divadle v krčme niekto netresne ako gardistu po papuli. Vyšnoslanci boli spravodliví ľudia a divadlo celou dušou prežívali. Mohol by som menovať aj ďalšie postavy, scénky, či estrády, ktoré napĺňali malé, ale útulné javisko. Janko hral aj v miestnej kapele na trúbke. A dobre. Každé vystúpenie sme začali piesňou „Škoda lásky...“ Náš dvojhlas - on trúbil na trúbke, ja na klarinete - bol výborný. Druhý verš sme už nevládali hrať, tak sme ho dvojhlasne vyspievali. Tiež pekne. (Okrem iného, aj my sme boli pekní!)
Keď bol gymnazistom v Rožňave, sedel v prvej lavici. Jeho spolužiak bol Bandy Kraus z Dobšinej. Dávid a Goliáš ich nazývali. Jano mal štyridsaťpäť a Bandy niečo cez sto kilogramov. Ale tenší ovládal hrubšieho. Keď sa niekedy cez prestávku pasovali, my sme sa chodili na ich vystúpenie občas pozrieť. Dobrý chlapec Bandy z Dobšinej mal jedno zraniteľné miesto a o tom Jano vedel. Bol to jeho malíček na ľavej či pravej ruke a k tomu sa musel dostať. Vtedy Bandy kapituloval, kľakol na kolená a pred zrakom nás všetkých odprosil premožiteľa:
„Janko, prepáč, uznávam, že si silnejší.“ Tým si víťaz získal veľký rešpekt a obdiv hlavne od ženského publika.
Keď hovoríme o jeho plusoch, musíme prezradiť, že výborne hral karty. Aj nás mladších - vtedy tretiakov, či štvrtákov - naučil. Ukázal nám len dvakrát ako sa hrá a potom sme už museli hrať naplno. Nie o peniaze, ale o zápalky. V tom bol neprekonateľný. Povyhrával toľko zápaliek, že jeho rodičia celý rok tento nenahraditeľný tovar nemuseli kupovať. Zatiaľ moja mať každý týždeň s poznámkou, aké zlé zápalky to vyrábajú, keď sa tak rýchlo míňajú, kupovala nové. Netušila, že ich prehrávam v kartách.
Sme rodina – bratranci, ale boli sme aj rivali. V prvej triede ľudovej školy som mal problémy s písaním. Viem, že na domácu úlohu som za svet nemohol napísať písmeno „e“. Jano bol vtedy u nás a videl, ako sa trápim a ako mi všetci nadávajú, že som nemotorný a nič zo mňa nebude. Na druhý deň v škole sa môj bratranec hneď ráno prihlásil a pán učiteľ mu udelil slovo:
„No, čo nám chceš povedať Janko?“
„Pán učiteľ, chcem vám zahlásiť, že Ondrej Hronec nevie písať malé „e“!“ vyrukoval s oznamom.
„Nuž, na to sa pozrieme. Poď, Ondrej, k tabuli,“ vyvolal ma pán učiteľ. Pristúpil som k tabuli, trasúcou rukou zobral kriedu, priložil k tabuli a napísal som krásne „e“. Neviem, ako sa mi to podarilo.
„Tak ty klameš!“ zvýšil pán učiteľ hlas na udavača a ten tým dostal primeranú odmenu. Ej, ale som sa potešil. To bolo strašne dávno.
Ale dodám k nemu ešte jednu krásnu príhodu z minulých, ani nie tak dávnych čias.
Raz som bol doma na dovolenke v Gočove. Do nášho domu vstúpila Cigánka, ktorú každý pozná pod menom Pýtajka. Oslovila ma:
„Janík!“
„Ja nie som Janík, ale Andriš,“ bránil som sa.
„To je jedno,“ odpovedala, „aj Janík, tvoj brat, bol dobrý človek.“ Súhlasil som. „Ty sa pamätáš na vojnu?“ spýtala sa ma.
„Pravdaže pamätám,“ znela moja odpoveď.
„Tak sa musíš pamätať aj na môjho muža,“ doložila.
„Kto by sa nepamätal na muzikanta Andora, veď krásne hral na husliach,“ povzbudil som ju.
„Aj pekne tancoval, zobral nohu a tak položil či do predku, či do zadku...,“ povedala Pýtajka.
„To už neviem, ako kládol nohy pri tanci, ale primáš bol dobrý,“ dodal som uznanlivo.
„Tak keď sa naňho pamätáš, určite vieš, že on bol aj pri partizánoch,“ spýtavo na mňa pozrela.
„To môže byť pravda,“ povedal som.
„No, tak vtedy by si mi mohol dosvedčiť, že bol môj muž partizán. Aj by si mi mohol podpísať tú „päťstopäťdesiatpäťku“, aby mi zvýšili penziu,“ dokončila. Pre mladších čitateľov vysvetlím, že existoval zákon dvestopäťdesiatpäťka, podľa ktorého tým, čo boli v protifašistickom odboji, bola udelená finančná pomoc vo výške asi stodvadsaťpäť korún mesačne. Náš dialóg pokračoval.
„Tak mi podpíšeš?“ trvala na svojom moja spolubesedníčka.
„Tetka Júlia,“ oslovil som ju dôverne a sebavedome dodal, „z celej duše by som vám podpísal, že váš muž bol partizánom, ale čo by na to povedal môj bratranec!“ váhal som.
„Ktorý?“ opýtala sa.
„No, Jano Andrašovský!“ bola moja odpoveď.
„Janík u Michala, čo mali kone jeho rodičia, Kešela aj Šárgu?“ spresnila údaj. „Veru ten,“ odpovedal som.
„A čo on má s tým?“ vyzvedala.
„Veľa,“ dodal som múdro a pokračoval. „On robí na okrese na odborovej rade v Rožňave tam v parku, blízko stanice. On tie papiere o tom, kto bol partizán, vydáva vo svojom úrade. Sadnite na vlak a choďte za ním, ale neprezraďte, kto vás poslal.“
„Nech ti dá Boh zdravie a pamäť stálu za takú radu. Hneď zajtra za ním pôjdem,“ dodala celá uveličená. Že za ním bola, dozvedel som sa zhruba o mesiac, kedy som sa s bratrancom stretol. Naše stretnutie bolo zo začiatku na počudovanie chladné, lebo na môj pozdrav milý bratranec ani len neodpovedal. Len potom, keď som ho obmäkčil tromi poldecákmi rumu, sa mi zdôveril, čo sa stalo. Viedol schôdzu na odborovej rade v zasadačke, kde bolo vyše sto ľudí „a naša Cigánka“ rovno k nemu za predsednícky stôl pre päťstopäťdesiatpäťku. Darmo ju presviedčal, aby počkala kým skončí, darmo jej hovoril, že s tým nemá nič spoločné. Nepomohlo a do smrti mu to vyčítala. Peniaze na prilepšenie nedostala, lebo jej manžel bol len v blízkosti partizánov, pretože ich koliba bola blízko lesa. Ale predsa bojoval - žiaľ, či chvalabohu - iba na posteli. Jula totiž porodila jedenásť detí, a to je už čo povedať.
To sú naše spoločné zážitky, na ktoré radi spomíname, hlavne vtedy, keď sa stretne celá rodina. Jemu patrí slovo na začiatku každého nášho stretnutia, pretože vždy začíname modlitbou. A tú dokáže najkrajšie za nás všetkých vysloviť on – Jano Andrašovský.
(Poviedka z knihy Ondrej Hronec: Blaženosť za lacný groš, Tranoscius, Liptovský Mikuláš 2011)
Ilustrácia: Ján Marciš

































Môj o málo starší bratranec Jano dosiahol v živote takmer všetko. Dobrú, peknú a skromnú manželku, rodáčku z Rejdovej. Dobrí synovia, krásne nevesty, i vnúčatá, dom, auto, ...ale aj zdravie – to sú jeho devízy.
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-