sa až do pokutového územia súpera. Tam, keďže už bol vysilený, nevystrelil, lebo nevládal a obyčajne spadol, častokrát spolu s brankárom, ktorý vybehol proti nemu. Z tej zrážky sa mu ale skoro pravidelne podarilo vyreklamovať jedenástku, ktorú sám vždy bezpečne premenil. Vtedy sa tváril dôležito a brankára sa opýtal, kam to chce dostať: do pravého, či do ľavého rohu... Triafať vedel znamenite, ani raz sa nepomýlil. Veru ešte aj nedávno, keď prestal hrať futbal a prišiel povzbudiť gočovských futbalistov, musel si cez polčas vyskúšať kop na bránku. Bolo jedno či má poltopánky s koženou alebo gumovou podrážkou, lakovky alebo inú sviatočnú obuv. Keď sudca odpískal polčas, on si už staval loptu na značku pokutového kopu a triafal. Vždy presne a s pocitom blaženosti. Aj keď mal nad šesťdesiat, akoby chcel povedať:
„Pozrite sa, sopliaci, takto sa hrá futbal. Takto hrali vaši otcovia...!“
Boli sme generáciou pre všetko, ale hlavne pre šport a pre kultúru, ale tiež pre spoločenský život. Janko sa sám zvykol pochváliť, že bol vyše dvadsaťkrát družbom na svadbách, a to veľmi úspešným. Nijaký pár, ktorému družboval, sa vraj nerozviedol. Ale iba raz bol starejším. Keďže sa dvojica neskôr rozsobášila, viac ho na túto funkciu nikto nezavolal, lebo pamäť národa býva dobrá a tá gočovská priam vynikajúca. A tak prišiel Janko o množstvo koláčov, tort a iných sladkostí, lebo honoráre za túto prácu sa vtedy nevyplácali. Iba to, čo sa zjedlo a vypilo - to bolo honorárom.
Bol aj dobrým a pravidelne obsadzovaným hercom ochotníckeho divadla. V roku 1952 v hre J. G. Tajovského „Ženský zákon“ nijaká dievčina v Gočove nechcela za svet hrať starú Doru, veď akoby aj. Kto by sa dal, vtedy, keď sa chce vydať, zošpatiť na starú ženu. Ani jedna sa nenašla. Tak padla voľba, čo keby starú babu zahral gymnazista Andrašovský. Aj sa tak stalo. Obliekli ho originálne: čierna sukňa, dole buďugove, tmavá šatka na hlave... aj kiku na vrchhlavy, a fazuľu pri stole lúskal ozajstne, ako stará žena. Ibaže na predstavenie boli vytlačené riadne plagáty, aj s osobami a obsadením. Pri osobe stará Dora bolo napísané: J. Andrašovská. Pýtali sa nás spolužiaci, lebo plagáty boli rozvešané po celom okrese, či má Andrašovský dve sestry, lebo jednu, mladšiu, poznal každý. Tých cudzích sme oklamali a domácim sme to zdôvodnili, že na plagáte je chyba v tlači. Mnohým to nešlo do hlavy, lebo jeho sestra už bola vydatá. Nech to bolo akokoľvek, predstavenia boli vždy vypredané. Ani nie tak pre hru, ale preto, že Doru hral Jano. To bolo po prvý raz v histórii gočovského divadla, že ženu hral chlap! A to nie hocijako, ale excelentne.
V hre Jánošík bol „šéfom“ pandúrov. Volal sa Šándor a on vlastne zlapal Jánošíka. A to nemal. Lebo keď prišiel o týždeň po hosťovskom predstavení tejto hry na motorke do Rožňavského Bystrého a miestni chlapci sa dozvedeli, že je tam Šándor, okamžite sa všetci zbehli a prerezali mu gumy aj duše na prednej a pre istotu aj na zadnej pneumatike. Domov sa vrátil autobusom. Bola aj iná hra zo Slovenského národného povstania a volá sa „Za frontom“. Aj tam hral zápornú postavu, gardistu, ktorého partizáni chytili a zviazaného zavreli do kôlne. Podľa scenára sa mu podarí ujsť. Tak sa to odohrávalo na hosťovaní aj vo Vyšnej Slanej, kde sa náš herec oslobodil z remeňov. V hrobovom tichu sály, keď nikto ani nedýchal, zo stredu publika sa ozval silný hlas nejakej tetky: „Ach, že si skamenev - rozviazav sä!“ Hra s napätím pokračovala, aj úspešne skončila. Iba Janko sa obával, či ho po divadle v krčme niekto netresne ako gardistu po papuli. Vyšnoslanci boli spravodliví ľudia a divadlo celou dušou prežívali. Mohol by som menovať aj ďalšie postavy, scénky, či estrády, ktoré napĺňali malé, ale útulné javisko. Janko hral aj v miestnej kapele na trúbke. A dobre. Každé vystúpenie sme začali piesňou „Škoda lásky...“ Náš dvojhlas - on trúbil na trúbke, ja na klarinete - bol výborný. Druhý verš sme už nevládali hrať, tak sme ho dvojhlasne vyspievali. Tiež pekne. (Okrem iného, aj my sme boli pekní!)
Keď bol gymnazistom v Rožňave, sedel v prvej lavici. Jeho spolužiak bol Bandy Kraus z Dobšinej. Dávid a Goliáš ich nazývali. Jano mal štyridsaťpäť a Bandy niečo cez sto kilogramov. Ale tenší ovládal hrubšieho. Keď sa niekedy cez prestávku pasovali, my sme sa chodili na ich vystúpenie občas pozrieť. Dobrý chlapec Bandy z Dobšinej mal jedno zraniteľné miesto a o tom Jano vedel. Bol to jeho malíček na ľavej či pravej ruke a k tomu sa musel dostať. Vtedy Bandy kapituloval, kľakol na kolená a pred zrakom nás všetkých odprosil premožiteľa:
„Janko, prepáč, uznávam, že si silnejší.“ Tým si víťaz získal veľký rešpekt a obdiv hlavne od ženského publika.
Keď hovoríme o jeho plusoch, musíme prezradiť, že výborne hral karty. Aj nás mladších - vtedy tretiakov, či štvrtákov - naučil. Ukázal nám len dvakrát ako sa hrá a potom sme už museli hrať naplno. Nie o peniaze, ale o zápalky. V tom bol neprekonateľný. Povyhrával toľko zápaliek, že jeho rodičia celý rok tento nenahraditeľný tovar nemuseli kupovať. Zatiaľ moja mať každý týždeň s poznámkou, aké zlé zápalky to vyrábajú, keď sa tak rýchlo míňajú, kupovala nové. Netušila, že ich prehrávam v kartách.
Sme rodina – bratranci, ale boli sme aj rivali. V prvej triede ľudovej školy som mal problémy s písaním. Viem, že na domácu úlohu som za svet nemohol napísať písmeno „e“. Jano bol vtedy u nás a videl, ako sa trápim a ako mi všetci nadávajú, že som nemotorný a nič zo mňa nebude. Na druhý deň v škole sa môj bratranec hneď ráno prihlásil a pán učiteľ mu udelil slovo:
„No, čo nám chceš povedať Janko?“
„Pán učiteľ, chcem vám zahlásiť, že Ondrej Hronec nevie písať malé „e“!“ vyrukoval s oznamom.
„Nuž, na to sa pozrieme. Poď, Ondrej, k tabuli,“ vyvolal ma pán učiteľ. Pristúpil som k tabuli, trasúcou rukou zobral kriedu, priložil k tabuli a napísal som krásne „e“. Neviem, ako sa mi to podarilo.
„Tak ty klameš!“ zvýšil pán učiteľ hlas na udavača a ten tým dostal primeranú odmenu. Ej, ale som sa potešil. To bolo strašne dávno.
Ale dodám k nemu ešte jednu krásnu príhodu z minulých, ani nie tak dávnych čias.
Raz som bol doma na dovolenke v Gočove. Do nášho domu vstúpila Cigánka, ktorú každý pozná pod menom Pýtajka. Oslovila ma:
„Janík!“
„Ja nie som Janík, ale Andriš,“ bránil som sa.
„To je jedno,“ odpovedala, „aj Janík, tvoj brat, bol dobrý človek.“ Súhlasil som. „Ty sa pamätáš na vojnu?“ spýtala sa ma.
„Pravdaže pamätám,“ znela moja odpoveď.
„Tak sa musíš pamätať aj na môjho muža,“ doložila.
„Kto by sa nepamätal na muzikanta Andora, veď krásne hral na husliach,“ povzbudil som ju.
„Aj pekne tancoval, zobral nohu a tak položil či do predku, či do zadku...,“ povedala Pýtajka.
„To už neviem, ako kládol nohy pri tanci, ale primáš bol dobrý,“ dodal som uznanlivo.
„Tak keď sa naňho pamätáš, určite vieš, že on bol aj pri partizánoch,“ spýtavo na mňa pozrela.
„To môže byť pravda,“ povedal som.
„No, tak vtedy by si mi mohol dosvedčiť, že bol môj muž partizán. Aj by si mi mohol podpísať tú „päťstopäťdesiatpäťku“, aby mi zvýšili penziu,“ dokončila. Pre mladších čitateľov vysvetlím, že existoval zákon dvestopäťdesiatpäťka, podľa ktorého tým, čo boli v protifašistickom odboji, bola udelená finančná pomoc vo výške asi stodvadsaťpäť korún mesačne. Náš dialóg pokračoval.
„Tak mi podpíšeš?“ trvala na svojom moja spolubesedníčka.
„Tetka Júlia,“ oslovil som ju dôverne a sebavedome dodal, „z celej duše by som vám podpísal, že váš muž bol partizánom, ale čo by na to povedal môj bratranec!“ váhal som.
„Ktorý?“ opýtala sa.
„No, Jano Andrašovský!“ bola moja odpoveď.
„Janík u Michala, čo mali kone jeho rodičia, Kešela aj Šárgu?“ spresnila údaj. „Veru ten,“ odpovedal som.
„A čo on má s tým?“ vyzvedala.
„Veľa,“ dodal som múdro a pokračoval. „On robí na okrese na odborovej rade v Rožňave tam v parku, blízko stanice. On tie papiere o tom, kto bol partizán, vydáva vo svojom úrade. Sadnite na vlak a choďte za ním, ale neprezraďte, kto vás poslal.“
„Nech ti dá Boh zdravie a pamäť stálu za takú radu. Hneď zajtra za ním pôjdem,“ dodala celá uveličená. Že za ním bola, dozvedel som sa zhruba o mesiac, kedy som sa s bratrancom stretol. Naše stretnutie bolo zo začiatku na počudovanie chladné, lebo na môj pozdrav milý bratranec ani len neodpovedal. Len potom, keď som ho obmäkčil tromi poldecákmi rumu, sa mi zdôveril, čo sa stalo. Viedol schôdzu na odborovej rade v zasadačke, kde bolo vyše sto ľudí „a naša Cigánka“ rovno k nemu za predsednícky stôl pre päťstopäťdesiatpäťku. Darmo ju presviedčal, aby počkala kým skončí, darmo jej hovoril, že s tým nemá nič spoločné. Nepomohlo a do smrti mu to vyčítala. Peniaze na prilepšenie nedostala, lebo jej manžel bol len v blízkosti partizánov, pretože ich koliba bola blízko lesa. Ale predsa bojoval - žiaľ, či chvalabohu - iba na posteli. Jula totiž porodila jedenásť detí, a to je už čo povedať.
To sú naše spoločné zážitky, na ktoré radi spomíname, hlavne vtedy, keď sa stretne celá rodina. Jemu patrí slovo na začiatku každého nášho stretnutia, pretože vždy začíname modlitbou. A tú dokáže najkrajšie za nás všetkých vysloviť on – Jano Andrašovský.
(Poviedka z knihy Ondrej Hronec: Blaženosť za lacný groš, Tranoscius, Liptovský Mikuláš 2011)
Ilustrácia: Ján Marciš

































Môj o málo starší bratranec Jano dosiahol v živote takmer všetko. Dobrú, peknú a skromnú manželku, rodáčku z Rejdovej. Dobrí synovia, krásne nevesty, i vnúčatá, dom, auto, ...ale aj zdravie – to sú jeho devízy.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-