„Pre mňa za mňa nech si chodí, ale ja vám už teraz prehlasujem, že ja tie vráta na stodole otvárať nebudem. Nájdite si koho chcete, ale mne dajte s tým pokoj,“ odpovedal spokojne gazda.
Neviem, či je to pravda, ale zlé jazyky tvrdia, že počas druhej svetovej vojny, za slovenského vojnového štátu, kedy sa elektrifikovali obce severného Gemera, vraj Polomci vyhnali elektrikárov z dediny s odôvodnením“:
„...kto bude chovať transformátor?“
Najprv, že ho budú chovať „na poriadky“. Časť obyvateľstva nechcela o tom ani počuť, tak pán Kašinský, ktorý sa o elektrifikáciu staral, zutekal pred rozvášneným polomským davom, ozbrojeným vidlami, do Gočova. Vraví sa, že „dal Gočovanom elektriku“.
Neviem, koľko je na tom pravdy, ale dobre si pamätám: keď sme chodili do meštianskej školy do Rožňavy (1949), naši kamaráti z Polomy vraveli, že sa doma učia pri petrolejkách alebo pri sviečkach, prípadne pri karbidových lampách. Veru, mali by ste, vážení súčasní poslanci, preveriť, kto bol za, a kto proti zavedeniu elektriny a vyvodiť dôsledky ...
Keď sme cestovávali z Gočova v Dobšinskom rýchliku do gymnázia v Rožňave, všímal som si, že najviac železničiarov bolo z tejto obce, teda z Polomy. Len tak odhadom snáď aj sto, i viac. Boli to vtedy mladí fešáci, ale aj skúsení rušňovodiči, kuriči, sprievodcovia i vlakvedúci. Ináč povedané, železnica bola v polomských rukách, aj keď o privatizácii sa nehovorilo a ani nevedelo čo to je. Ale, a to tvrdia opäť zlé jazyky, neviem či som to počul vo Vlachove, Henckovciach či Slanej, v Gočove určite nie, lebo Gôšoväné zásadne neohovárajú: že vraj dvaja Polomci, a neboli železničiari, cestovali vlakom do Tornale. V Plešivci okolo vlakovej súpravy prechádzal muž a ponúkal naliatu tekutinu a kričal: „ivó víz“.
„Ďuro, pil si ty už niekedy ivó víz?“
"Nikdy!“ odvetil.
„Tak si kúpme.“ Aj si kúpili pohár za 50 halierov, aj vypili. Ďuro sa pýta kamaráta:
„Ako ti chutil ten ivó víz?“
„Znamenite!“ odpovedal spolucestujúci.
„Lem šô ti chcem povedať, šmäká to pitne tak, ako u nás voda, ale má lepšiu chuť a je teplejší,“ zhodnotili nápoj. Keď sa vrátili, v krčme sa chválili, aký výnimočný nápoj chasnovali. Počúval ich aj železničiar vyššieho rangu a povedal:
„Vy somári, pitná voda a ivó víz je jedno a to isté. Len ivó víz je po maďarsky a druhé, to už viete. Keď neviete, tak si prečítajte v Plešivci na pumpovacej studni sú oba tieto nápisy. Keď si z nej pumpuje Maďar, tak mu tečie ivó víz a keď Slovák, tak tečie pitná voda. A basta!“ skončil svoje vysvetľovanie. Ale Ďuro si povzdychol a povedal kamarátovi:
„...slyšiev si to, tí Maďari s nami stále vydžubú, oni si pijú fajné ivó víz a my len obyčajnú vodu.“
Z kúta sa ozval hlas cudzieho muža, podľa nárečia nebol z Polomy.
„Máte pravdu chlapi, tí Maďari stále sa nami vybabrú. Všimnite si, keď dávajú správy o počasí. V Komárne je niekedy až 30 teploty a v Bardejove ukazuje o 10 menej. Ako my k tomu prídeme?“
Doložil a odišiel nevedno kam.
Ondrej Hronec
(Poviedka z knihy Ondrej Hronec: „Čisté duše, čisté studničky, 2012)
{jcomments on}


























Železničná trať Plešivec – Dobšiná sa začala stavať pred vyše sto rokmi. Ako prví vyšli do terénu zememerači, aby určili jej trasu. Tak sa dostali aj do Polomy. Keďže mala viesť dvorom, kde stálo humno so stodolou, prišli za majiteľom, gazdom. Poprosili ho, aby pootváral vráta a mohli všetko zamerať. On ich prosbu splnil. Ale prišli aj na druhý deň, s tou istou žiadosťou. Vráta predné i zadné otvoril, ale sa ich aj opýtal, čo, a prečo to merajú. Inžinier – zememerač gazdovi povedal:
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a