znamená, ale štvrtky boli najobľúbenejšie. Na hodine jazyka slovenského sme, okrem iného, precvičovali podstatné mená. Dodnes v duchu počujem známu poučku: podstatné mená sú mená osôb, zvierat a vecí. Lekcia končila otázkami: „ Ako sa volá váš pes?“ pýtal sa rad radom pán učiteľ, ktorý dobre vedel, že každý z nás doma drží psa alebo mačku. – „Bobi,“ odpovedal som mu, hoci popravde to bola sučka. Dodnes viem, že Kleinov pes sa volal Dongo. Ale čí bol Néguš, to si už nepamätám. Ktovie, prečo dali u Ďurajov psovi meno Hitler... ? Za vojny to bolo veru dosť nebezpečné.
Pán učiteľ bol asi zvedavý človek, lebo v rámci výučby vlastných podstatných mien sa pýtal aj na mená našich mačiek. A tie boli tiež veľmi pestré, hoci pre nás samozrejmé. Napr. Cilka, Mica, Milka a iné. Všetci odpovedali pravdivo a vecne. Aj vtedy, keď prišiel na rad Jožo Gecelovský. Ten sa postavil a so všetkou vážnosťou odpovedal – samozrejme v miestnom, gočovskom nárečí: "Našä maška sa volá kacúr!“ Týmto výrokom sa stal slávnym v celej dedine. Na celé desaťročia.
Kocúra sme mali i my. Volal sa Carevič. Raz som sa s ním v rámci roztopaše hral, naťahoval. Jemu sa zjavne nechcelo, lebo ma nakoniec poriadne doškriabal. Na tvári, na rukách, všade. To ma poriadne nahnevalo. Dlho som kul v duchu vendetu, ale keďže mi vždy ušiel, žiadne moje pomstychtivé nápady sa neuskutočnili. Tak sme sa na neho nachystali dvaja. Brat a ja.
V komore, na studenej kamennej dlážke, bol hlinený hrniec plný fajnej smotany. Tam ju po troške zbierala naša stará matka. Najskôr sme z nej spolu s bratom tajne odpili, hádam aj liter. V zápätí sme nádobu zvalili. Ešte predtým sme si však do nej namočili tri prsty, ktorými sme "opečiatkovali" dlážku. Vyzeralo to presne tak, ako keby tam pobiehali kocúrove labky. Bol to rukolapný a nevyvrátiteľný dôkaz toho, že do smotany sa nanosil náš kacúr. Potom sme už len čakali, kedy si to všimne stará matka. Všimla si to veľmi rýchlo. S radosťou sme začuli ako nahlas lamentuje: „nech sa mi len ukáže ten sviniar, hnáty mu dolámem!“ kričala na celý dom. – „Stará matka, kto je tým sviniarom..?“ opýtal som sa nevinne a naivne. – „Čo si slepý?! Nevidíš, že ten náš kocúrisko vyžral celú smotanu?! Hej," a bolo po vinníkovi, „to vy ste na vine, že nechávate komoru otvorenú!“ – „My...?“ na viac som sa nezmohol, ale v duchu som si mädlil ruky. Akt pomsty bol na našom Carevičovi vykonaný. Nasledovali buchnáty metlou po jeho chrbte a hádam až dvojtýždňový zákaz vstupu do domu.
Iného kocúra mal bratranec Ondrej. Ten jeho kocúrisko, ktorého meno teraz nie je podstatné, bol krásny, ale akýsi príliš sebavedomý. Raz sme tak sedeli v kuchyni, keď sa kocúr predvádzal, motal okolo našich nôh. I začali sme vedecky hodnotiť jeho orgány a špekulovať nad ich prednosťami a najmä nedostatkami. Dospeli sme až k poznaniu, že veľkou prekážkou mu v jeho mačacom živote musia byť jeho fúzy. „Isto mu zavadzajú! Pri preliezaní diery v plote, či pri chytaní myší...“ skonštatoval som. Janovi Mertušovi nebolo treba veľa hovoriť. Rozhodol, že my chúďaťu zvieraťu pomôžeme, život mu vylepšíme. Schytil nožnice a milé fúziská mu ostrihal. Kocúrovi nechal iba také malé – frajerské. Pomohli sme mu, iste, ale nie do života. Skôr – do hrobu. Nadobro sa stratil.
Začalo to podstatnými menami a skončilo kocúrmi. Ale čo na tom. Veď podstatné mená sú aj mená kocúrov a mačiek, teda zvierat. A zvieratá boli odjakživa súčasťou našich životov. Mali sme ich radi.
(Úrývok z knihy Ondrej Hronec: Rodáci a ja. Gočovo, apríl 2009)
utorok, 26 február 2013 15:40
Ondrej Hronec: Podstatné mená Doporučený
Napísal(a) Ondrej Hronec
Ej, veru, dobrého pána učiteľa sme my mali. Všeličo nás naučil, aj prísne vychovával. V jednej jedinej triede nás bolo pohromade niekoľko ročníkov. Bolo teda veľkým majstrovstvom učiteľa, aby zaujal a zamestnal prvákov, štvrtákov, ba až ôsmakov. Pán učiteľ Hlaváč to dokázal. Za jeho čias vládla veľká disciplína, autorita ešte väčšia. Do školy sme chodili každý deň, ešte aj v sobotu. Ale vo štvrtok nie! V rozvrhu hodín bolo napísané feriálny deň. Nevedeli sme čo to
Zverejnené v
Ondrej Hronec



























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a