Muránska planina ukázala, že tma má hodnotu: odborná konferencia aj Deň Slnka spojili veda a zážitky
Revúca, 5. mája 2026 - Litterra v Revúcej sa na prelome apríla a mája stala miestom, kde sa stretli vedci aj verejnosť pri téme, ktorá je čoraz aktuálnejšia – vzťahu človeka k svetlu a tme. Pri príležitosti 2. výročia založenia Parku tmavej oblohy Muránska planina sa uskutočnila odborná konferencia spolu s podujatím Deň Slnka, ktoré spoločne ponúkli pohľad na problematiku svetelného smogu z viacerých perspektív.
Vo štvrtok 30. apríla 2026 sa v priestoroch múzea Litterra konala odborná konferencia zameraná na svetelný smog, ochranu tmavej oblohy a jej vplyv na zdravie, biodiverzitu aj rozvoj regiónov. Program priniesol vystúpenia odborníkov zo Slovenska i zahraničia, ktorí sa venovali vplyvu svetla na spánok a cirkadiánne rytmy, meraniu intenzity tmy a monitoringu nočnej oblohy, ako aj environmentálnym dopadom svetelného znečistenia.
Svätému Floriánovi venovali slávnostnú omšu v rímsko-katolíckom Kostole sv. Juraja v Muráni
Svätý Florián je katolícky svätec, patrón kominárov, hasičov, pekárov, hrnčiarov, hutníkov, taktiež ako ochranca pred neúrodou, búrkou aj suchom. Florián je patrónom taktiež v Rakúsku, Česku, Slovensku, Bavorsku, Taliansku a Poľsku. Narodil sa v rímskej provincii Noriko za čias prenasledovania kresťanov počas vlády rímskeho cisára Diokleciána. Florián bol plukovníkom v legionárskom vojsku rímskeho cisára v Cetii (dnešné Rakúsko). V roku 304 sa postavil na obranu v Lorchu zatknutých a uväznených 40 kresťanských legionárov. Za pokus o vyslobodenie bol zatknutý a odsúdený miestodržiteľom Aquiliánom na smrť. Poprava sa konala dňa 4. mája roku 304 na brehu rieky Enns. Na krk mu bol priviazaný mlynský kameň a následne utopený vo vodách Enns.
Osemdesiatšesť ligových gólov v prvomájových zápasoch mužstiev horného Gemera
Pretože v A mužstve dospelých futbalistov klubu MFK Rožňava nedošlo k lepšiemu postaveniu družstva v tabuľke IV. ligy na jar, ešte pred 20. kolom došlo v tomto klube k výmene trénera. Odchádzajúceho Branislava Kuzmu vymenil Tomáš Danko. Ako vidieť z výsledku v sobotňajšom dueli, ani tento tréner nezačal bodmi a v Rudňanoch tesne prehrali. V tomto kole sme zaznamenali, že hornogemerskí hráči nastrieľali súperom 55 gólov, kým do sietí našich mužstiev sme narátali 31 gólov. Vcelku pozitívny údaj pre nás. Odohralo sa počas víkendu 13 zápasov. Medzi doteraz hrajúce mužstvá sa pridali cez víkend aj starší dorastenci súperiaci v 5. lige ObFZ Rožňava. V 7. lige sme narátali 55 gólov. Najviac z nich padlo v stretnutí Vyšná Slaná - Betliar 8, čo je zároveň prekvapujúco veľký rozdiel, v tomto kole medzi 7-ligovými kolektívmi najväčší. Najlepším strelcom 7. ligy je naďalej Jaroslav Figúr z rožňavskej rezervy MFK, ktorý vedie tabuľku s 32 gólmi.
Vanesa Tomková na krajskej súťaži 72. Hviezdoslavovho Kubína vyrecitovala tretie miesto
V dňoch 27. – 30. apríla 2026 sa v Michalovciach stretli najlepší recitátori z celého Košického kraja – víťazi okresných a regionálnych kôl v umeleckom prednese poézie a prózy, v tvorbe recitačných kolektívov a divadiel poézie detí, mládeže a dospelých na krajskom kole 72. ročníka Hviezdoslavovho Kubína. Pre náš región súťaž bola úspešná, keď v 3. kategórii próza sa na 3. mieste umiestnila Vanesa Tomková, žiačka ZŠ akademika Hronca v Rožňave, ktorá pochádza z Rožňavského Bystrého. K jej doteraz nebývalému úspechu mladej recitátorke gratulujeme.
V Zemplínskom kultúrnom centre do aktuálneho ročníka sa zapojilo 102 jednotlivcov, dve divadlá poézie a jeden detský recitačný kolektív. Pripomeňme si ešte, že v kategórii próza 1. miesto obsadila Sofia Štofová zo ZŠ, Krosnianska 2, Košice 3, 2. miesto patrí Sofii Kudláčovej z Gymnázia a SOŠ OaS, Nám. Slobody 12, Sobrance.
Futbalový klub Rudná v rokoch 1987 – 1989
Futbalový klub Rudná pôsobil v 80-tych rokoch v najvyššej súťaži Oblastného futbalového zväzu Rožňava. Do ObFZ Rožňava patrili v tom čase aj mužstvá z okresu Revúca. Spočiatku bol v strede tabuľky, po príchode Ladislava Deméňa z Rožňavy to už bolo lepšie. V článku sa dočítame o účinkovaní v rokoch 1987 – 1989. K dispozícii sú výsledky a káder, tabuľky sú vynechané, autor uvádza len umiestnenie po jeseni a celkové umiestnenie.
Káder: Orosz – Nagy, Deméň, Kankula, Kapusta, Geče, Krupinský, Varga, Filický, Šalamon, Kerekeš, Bartaloš, Burkovský, Ötvös, Kónya, Kurian, Pogány, Kubej, Šimon Tréner: Imrich Kurian.
Keď som na 1. mája v Rožňave zvolal: "Apo, pozri, moro!"
Keď občas pozerám staré fotografie uverejnené aj na sociálnych sieťach z prvomájových osláv v Rožňave, vždy sa mi premietne ako na filmovom plátne môj zážitok z 1. mája ako chlapcovi sotva 5-ročnému. Bolo to krátko po II. svetovej vojne a ja som s mojím otcom kráčal z Rožňava Bane dlhou cestou až na námestie v Rožňave. V sprievode kráčali predovšetkým chlapi, ktorí ako baníci pracovali v rožňavských baniach, alebo na okolí, ako napríklad v mojej rodnej dedine v Rožňavskom Bystrom. To veľké množstvo ľudí pre mňa bolo niečo nové, dovtedy neznáme. Alebo alegorické vozy, to všetko bolo aj zaujímavé, aj nevídané. Veď som bol z malej dedinky. Príde mi vždy na um veselá príhoda z osláv 1. mája – Sviatku práce, keď som ako chlapec z malej dedinky pri Rožňave nemal ani predstavu o tom, čo rozprávajú moji starší rodáci o tom, čo je veľká voda, alebo more.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.