streda, 24 december 2014 12:32

Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal (91. časť) - Nová kariéra III.

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

js 91 Cypress collapsed aNová Kariéra III. js 91 Prezident na prehliadkeNikdy nezabudnem na štvrtok 17. októbra 1989 a na 17. hodinu a štvrtú minútu. Mal som v tento deň veľké šťastie, lebo som mal voľno a bol som doma v Rene. Je to historický deň, ale veľmi smutný. V tento deň postihlo mesto San Francisco druhé najsilnejšie zemetrasenie o sile 6,9 Richterovej stupnice. Epicentrum bolo viac na juhu pri meste Santa Cruz. Tragédia pohltila 63 ľudských životov a zranených bolo 3757. Škody boli spôsobené do výšky 6 miliárd dolárov.
Predtým ale San Francisco postihlo ešte väčšie a devastujúce zemetrasenie o sile 7,8 Richterovej stupnice. Bolo to v stredu 18. apríla v roku 1906 o piatej hodine a dvanástej minúte ráno. Toto malo nekonečné následky - zomrelo okolo 3000 ľudí a vyše tristotisíc obyvateľov mesta prišlo o svoje príbytky. Požiar pohltil a zničil vyše 80 percent mesta. Trvalo to niekoľko rokov, kým sa z toho ľudia tohto mesta celkom spamätali. 

js 91 022srUSGSCyprusViaMôj priateľ a kolega z Utahu

v ten deň jazdil a tvrdil, že si to ani neuvedomil v akom nebezpečenstve by sa nachádzal, keby v tom okamihu vchádzal na Cypress výjazd

z diaľnice. Tu sme pravidelne vchádzali do mesta Oakland, smerom k autobusovému nádražiu. Tento viadukt - železobetónový kolos vážiaci tisícky ton sa celkom odtrhol a zavalil spodny výjazd. Pamätám si, že jeden z tých šťastlivcov, ktorí tam bojovali o život, to prežil, ale prestál trojdňové ťažké muky, že ho to tam celého rozdlávi, keď sa horná časť pomaly tlačila nad jeho hlavu a on bol v aute ako v truhle uväznený. V televízii potom ukazovali počas tých prvých dní zábery, ako sa k nemu nakoniec predsa len záchranári prevŕtali a poskytli mu prvý pohárik vody a jedla, pretože tam bol asi tri dni bez všetkého. Nakoniec ho aj úspešne vyslobodili. Všetci boli veľmi šťastní, hlavne jeho rodina sa z toho všetkého tešila najviac. Užívali si každý jeho deň života. Trvalo to dokopy asi niečo okolo dvoch alebo troch týždnov, keď sme sa potom všetci dozvedeli, že 63 ročný pán podľahol srdcovému infarktu po tom veľkom šoku, ktorý tam musel prežívať. 

Mali sme všetky príjazdy zablokované, pretože sa museli vykonávať obrovské a nekonečné opravy vozoviek, mostov a ulíc, ktoré boli postihnuté zemetrasením. Nakoniec som sa tam aj ja dostal po dvoch týždňoch, ale obrovskou obkľukou. Keď som konečne prišiel do centra Santa Cruz, nepoznával som to moje nádražie. Bolo v troskách a nádherné historické budovy boli iba ruiny. Bolo mi z toho všetkého nanič.

Prenocoval som v našom moteli

a na druhý deň som sa vracal krajinkami, ktoré som dovtedy vôbec nepoznával. V tom období som si vôbec neuvedomoval a asi ani nikto netušil, čo nás čaká v túto nastávajúcu zimu, keď sneh začal posypávať vozovky po celej ceste smerom do Rena.
Cesta zo Sacramenta (467 tisíc obyvateľov) pekne stúpala, keď si človek predstaví, že samotné mesto je v nadmorskej výške iba 9 metrov. Ďalšie mesto a druhá zastávka Roseville má 128 tisíc obyvateľov a zanedbateľne je trochu vyššie, ale stále iba 50 metrov nad morom. Tretia zastávka bolo mestečko Auburn s niečo vyše 13 tisíckami obyvateľov a položené už trošku vyššie, a to 374 metrov nad morom. Tam sa už sneh ukazoval v plnšej sile, a tak sme si všetci museli dávať reťaze, pretože sme mali pred sebou veľmi dlhý úsek stúpajúcej diaľnice číslo 80 - Východ. Štvrtá veľká zastávka bola v mestečku Colfax s 1963 obyvateľmi, ale už v peknej nadmorskej výške 734 metrov a podstatne vyššie v porovnaní so začínajúcim mestom na tejto trase, mestom Sacramentom. Doprava sa začala dosť spomaľovať a ja som sa modlil, aby som sa niekde v strede vozovky nemusel zastaviť, pretože potom sa horšie v stúpaniach rozbieha z úplneho zastavenia a na zľadovatenej ceste. Autá končili v závejoch, narážajúc do bezpečnostných zvodidiel, a tak som mal pred sebou nekonečný cintorín áut. Ľudia dosť zanedbali chránenie svojich vozidiel reťazami alebo oceľovými káblami, ktoré by im zvyšovali nádej prejsť cez tento nekonečne stúpajúci zľadovatený priesmyk, ktorý sa ešte len vystupňoval od Donnerového jazera. Táto celá časť sa aj nazýva Donner Pass - (Donnerov priechod). Jeho najvyšším bodom je nadmorská výška 2151 m, takže naozaj neuveriteľne vysoko. Potom trochu nižšie je aj predposledná zastávka pred mestom Renom. Je to miesto lyžiarskych stredísk mesto Truckee s niečo vyše 16 tisíckami obyvateľov a stále je ešte pekne vysoko vo výške 1773 metrov nad morom. Zvládol som to a veľmi som si vydýchol. Bol som jeden z posledných spojov, ktoré to zvládli. Za nami stovky osobných vozidiel, autobusov, nákladných a ťažkých vozidiel zostalo visieť nasledujúce dni pozdĺž celej diaľnice. Dozvedel som sa, že naviac tam bol aj zosun pôdy a to ešte viac skomplikovalo situáciu pri poskytovaní pomoci a odťahovaní poškodených vozidiel. Ešte dlho som tam vídaval stovky áut narazených na ochranných zvodidlách, keď konečne bol diaľničný úsek otvorený pre verejnosť.

Bol som veľmi rád, keď som napokon v zdraví

js 91 Virginia Citydorazil do môjho mesta Rena, ktoré má vyše 226 tisíc obyvateľov a je v nadmorskej výške 1373 metrov. Keď som konečne zastavil v hoteli Eldorado, mal som pocit, že som akurát odspieval áriu v La Scale po boku Lucianna Pavarottiho a on mi tiež gratuloval k môjmu výkonu. Ľudia boli veľmi šťastní, že sme tam nezostali bezradne visieť odkázaní napospas osudu. Po našom príchode asi tak za dve hodiny nám oznámili, že celý tento úsek bude až do mesta Roseville uzatvorený, a to až do odvolania, pretože musia uvoľniť všetku tú masu blata a zeminy, ktorá blokuje obrovský cestný úsek diaľnice číslo 80 - Východ. Jediný spôsob ako sa tam dostať, bola cesta na juh smerom do Carson City po diaľnici číslo 50 do Lake Tahoe. Tým sa nadchádzalo okolo 90 kilometrov a naviac s časovou stratou asi dvoch hodín. Boli tu nekonečné stúpania cez hory k Lake Tahoe. Tiež dosť vodičov sa nemohlo dostať domov a tak nič iné neostávalo, len aby sme my, ktorí sme mali to šťastie, že sme sa tam dostali, nakoniec zachraňovali celú situáciu. Mrzlo po celé dni a v noci to bolo ešte horšie. Teploty prekračovali mínusové hranice a i vyše -25 stupňov nebolo nezvyčajné. Autobusy sme mali naštartované, aby boli pre cestujúcich vyhriate. Navečer som sa presunul do Lake Tahoe. Toto vzácne jazero je položené v nadmorskej výške 1897 metrov s obvodom 114 kilometrov a rozlohou 490 kilometrov štvorcových. Jeho priemerná hĺbka je 300 metrov a maximálna hĺbka je 501 metrov. Bol som poriadne vyčerpaný, tak som si šiel hneď ľahnúť po príchode do motela, v ktorom sme potom nasledujúce dva týždne bývali a prevážali ľudí touto trasou. Platili mi diéty nepretržite a veľmi pekne, takže finančne som si vtedy veľmi pomohol. Tiež sa o nás mimoriadne dobre starali. Rozvážal som ľudí prevažne v noci z Lake Tahoe do Sacramenta a odtiaľ som sa potom zase vracal späť do centra Lake Tahoe.
Konečne sa to všetko skončilo a boli tu Vianoce. Mal som náhodou aj cestu do Salt Lake City, kde boli moji dobrí známi. Strávil som tam Vianoce, ale hneď v ten istý večer po 22. hodine som sa vracal späť do Rena s plným autobusom cestujúcich.
Blížilo sa obdobie, keď sa budem musieť vrátiť späť do Portlandu, pretože to bolo obdobie nových kontraktov a ja som tu bol predsa len ako hosť. Moja návšteva sa pomaly a isto krátila a to bol aj môj koniec v tomto pohostinnom meste. Musím povedať, že som tu zažil veľa nádherných chvíľ, na ktoré budem stále spomínať len v tom najlepšom.

Popri mnohých regulárnych spojoch

som si užíval aj na zájazdoch, ktorých som absolvoval peknú hŕstku. Tiež nezabúdam aj na niektoré príhody, ktoré ma počas tohto obdobia sprevádzali. Prvý zájazd som absolvoval do neďalekého historického mestečka, ktoré bolo iba 42 kilometrov od Rena. Išlo sa ale do pekných kopčekov s nekonečnými serpentínami a okolím, kde sme mohli uzrieť aj mustangy. Človek v tom okamihu akoby bol súčasťou čriedy a preháňal sa s ňou po pahorkoch posiatych nekonečnými zelenými lúkami. Aj som sa zasnil do tejto vidiny, ale v tom okamihu som zistil, že som skoro zišiel z cesty. Našťastie to bolo hore kopcom, takže som ostal len na krajnici.
Virginia City je v nadmorskej výške 1874 metrov a s 855 obyvateľmi. Kedysi to bolo veľké mesto a pred 150 rokmi mimoriadne prosperovalo vďaka ťažbe striebra a bolo považované za najbohatšie mesto v celých Spojených štátoch amerických. Vtedy tu žilo vyše 25 tisíc ľudí i s rodinami. V roku 1875 nastali veľké problémy, ktoré sa však promptne neriešili, ale až koncom roku 1879, čo už bolo veľmi neskoro. Práca v baniach bola veľmi náročná - baníci museli nekonečné hodiny veľmi tvrdo pracovať vo veľkých horúčavách, nakoľko sa tam objavili termálne horúce pramene a aj z týchto dôvodov sa nedožívali vysokého veku. Taktiež v období 1859 až 1879 bolo v baniach veľmi veľa požiarov, čo ovplyvnilo aj bezpečnosť práce, a tak baníci začali postupne odchádzať. Taktiež samotné mesto zažilo mnoho požiarov. Najväčší bol 26. októbra v roku 1975, keď 90 percent mesta vyhorelo a škody dosiahli vyše 12 miliónov dolárov, preto sa veľká časť mesta musela prebudovávať. Po tomto požiari sa ešte viac rodín odsťahovalo a počet obyvateľov sa znížil na menej ako polovicu. Postupom rokov sa obyvatelia začali celkom vytrácať z tohto v istom čase najprosperujúcejšieho mesta v celej zemi. V roku 1900 tu žilo už iba okolo 2700 obyvateľov. V roku 1930 dokonca iba 590 obyvateľov...
(Piatok, 7. novembra 2014 o 19:30 hod.)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec

 

Čítať 2605 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:22

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!