Fosforové bomby 

V októbri 1955 som narukoval na vojenčinu k 17. letištnému práporu v Přerove, ktorý zaisťoval prevádzku 24. bombardovacieho pluku. Slúžil som u autoroty ako šofér nákladných vozidiel. Bol som ešte nováčik - bažant, keď som dostal cestovný príkaz isť s Tatrou 111 do muničného skladu, odkial som mal previezť ostré výbušné bomby na letište. Sklad sa nachádzal vysoko v lese nad obcou Kokory. Velitel roty mi dal informácie, že z cesty smerom na Olomouc pred obcou je potrebné odbočiť vpravo po lesnej ceste, ktorá ma dovedie priamo k muničáku. V muničáku ma čaká družstvo vojakov z technickej roty, ktorí mi naložia bomby a mám ich odviezť na letisko k hlavnej stojánke bombardérov IL-28.

Pred niekoľkými dňami ponúkol nám Ing. Marian Slavkay z Rožňavy na uverejnenie svoje spomienky na prácu baníkov železorudných baní na Spiši a Gemeri. Jeho podnet rád využívam a pre našich návštevníkov stránky prijímam jeho návrh priblížiť túto ťažkú prácu v podzemí prostredníctvom veselých i vážnych príhod. Chceme vám takto aj spríjemniť čítanie príspevkov na stránke Maj Gemer poviedkami spomínaného autora. Odporúčam vám hneď sa do nich začítať.

Úvod
V baníctve som pôsobil takmer tridsaťosem rokov. Všeobecne sa hovorí, že „baníčina“ je nebezpečné povolanie a riadna drina. Áno, je. Ale opýtam sa: je horolezectvo bezpečnejšie a menej namáhavé? Podľa mňa je ešte riskantnejšie. Prečo si tento šport ľudia obľúbili? Preto, lebo milujú prírodu, hory, skalné steny, ktoré túžia namáhavým lezením zdolávať, aby dosiahli vytúžený vrchol. Nie každý má takú záľubu. Na to sa človek musí narodiť s túžbou v srdci, zdolávať štíty od Tatier až po Himaláje. Tak isto si človek obľúbi baníctvo, hoci je to povolanie veľmi rizikové. Človek si ho vyberie aj ako zdroj obživy, ale tiež ako koníčka.