Je to určitá túžba a zvedavosť uvidieť poklady, ktoré ukrýva naša zem. Riešiť otázky vzniku ložísk a okolitých hornín, ich zmeny, tektoniku, naučiť sa čítať stopy v horninách, ktoré dovedú baníka k ložisku. Ja som mal to šťastie v živote, že som vstúpil do baníctva v mladom veku a obľúbil som si ho. Mal som svoje
povolanie rád a nikdy som ho nevymenil za iné. V živote sa mi núkali možnosti robiť iné zamestnanie, menej náročné a finančne výhodnejšie, ale pre mňa baňa bola vždy prioritou. Aj dnes mi chýba tá atmosféra v bani, kde sa tvrdo pracovalo, ale vždy sa našiel čas aj na rôzne veselé príhody, ktoré nám obohacovali život. Na niekoľko príbehov, ktoré sa odohrali počas môjho aktívneho života v baníctve, som si spomenul a spísal ich, aby nám ostali spomienky na zašlé časy, keď baníctvo na Slovensku prekvitalo.
Pôvodom som zo Šariša. Baníčiť som začal ako banícky učeň na Spiši, kde som aj vyštudoval banícku priemyslovku. Robil som v Ostrave, v Dobšinej, v Drnave, aj v Smolníku. Všade sa rozprávalo nárečím toho-ktorého regiónu. Každé z týchto nárečí sa viac-menej líši od spisovnej slovenčiny. Pri opisovaní nejakej príhody baníkov rád sa vyjadrujem v nárečí tak, ako to baníci vyriekli. Dodáva to príbehu nádych originality. Preto prosím, aby mi čitatelia z rýdzo slovenských oblastí, tento môj východniarsky rozmar odpustili.
Prvé záblesky banskej mechanizácie v učňovskom revíre
V baníckom učilišti som bol predákom na banskom pracovisku. Už ako druhoročiaci sme robili s mojou partiou v zložení Fero Balaňan, Fedor Matviak, Janko Orolín a ja, v rúbani učňovského revíru v Kišovciach. Ruda na pracovisku bola pekná o mocnosti 70-80 centimetrov. Pracovať sme už vedeli samostatne, ale ešte sme mali jedného inštruktora, ktorý dozeral na päť činných pracovísk v našom revíre. Bol to starý ujo Laubert, skúsený baník, ktorý pred vojnou pracoval v belgických baniach. V septembri 1951 došiel na naše pracovisko, nesúc na ramene čiernu lesklú rúru. Povedal nám, že sme šikovná partia, preto nám doniesol tento stĺpik, ktorý bude držať vŕtačku pri vŕtaní vrchných dier v porubovej chodbe. Vraj už nebudeme vŕtať diery z pleca, pri tomto spôsobe vŕtačka z nás dobre že dušu nevytriasla. Doniesol aj nadstavec na vŕtačku, aby sa táto dala nasadiť na stĺpik. Nám pri prednáškach v učilišti premietali dokumentárny film, kde ruskí baníci vŕtali diery s takým stĺpikom a pohodlne, iba jednou rukou vŕtačku pridržiavali. Preto sme s veľkým nadšením namontovali nadstavec na vŕtačku a vzduchovú hadicu na stĺpik. Starý Laubert nám začal vysvetľovať, ako treba stĺpik obsluhovať. Sám s tým nemal skúsenosti, bol iba na inštruktáži, kde viacerým baníkom obsluhu stĺpa ukázal hlavný mechanik. Nasadili sme vŕtačku na stĺpik, ktorú Laubert zvrchu pridržiaval ľavou rukou a začal nám vysvetľovať: „Keď je vertačka na slupiku, ta tu na slupiku je ventil co ho treba skrucic a tak še púšči ľuft do slupika. Slupik še rozcahne a dzvihne vertačku hore. Aha, tak.“ Rýchlo otočil ventil na stĺpe. Vŕtačka vyletela hore, že sa nestačil spamätať a v tom momente mu pritlačila ruku o strop chodby. Starý zjačal od bolesti a skríkol: „zastavce ľuft“. Ja som pohotovo zlomil vzduchovú hadicu. Tlak v stĺpiku klesol a ujo Laubert si boľavú ruku vložil pod pazuchu. Vŕtačka so stĺpikom padla na zem. Po chvíli si začal ruku obzerať a skúšal pohybovať prstami. Mal šťastie, že nemal zápästné kostičky polámané, ale ruka ho bolela. Povedal nám, aby sme odmontovali hadicu zo stĺpika. Dvaja nech zoberú stĺpik a ďalší dvaja grace (motyky). Starý nás potom odviedol na staré opustené pracovisko a prikázal nám, aby sme na boku chodby vyhrabali pozdĺžnu jamu, do ktorej sme stĺpik zahrabali. Pochovali sme prvý záblesk novej techniky, výbornú pomôcku na vŕtanie, bez ktorej sme si neskoršie prácu v bani ani nedokázali predstaviť. Starý Laubert nám prikázal nikomu nič neprezradiť a keby sa nás pýtal pán dolný Marcin, že kde je stĺpik, aby sme povedali, že nám ho niekto z pracoviska ukradol. Celé nám to odôvodnil jednoducho: „O dva týždňe idzem do penzii a ked kus, ta by som še bul dokaličil. S totym slupikom by sce še aj vy dokaličili, ta ľem ho ochabce (nechajte) tam kdze je.“
Ujo Laubert odišiel do dôchodku. Dostali sme nového mladého inštruktora. Volal sa Ján Kaľavský. Zo začiatku nás začal dirigovať po vojensky, ale keď zistil, že my už robíme všetko samostatne, tak nás nechal samostatne aj nabíjať trhaviny do vrtov. Potom všetko iba skontroloval a nálože odpálil. Nadišiel čas, že v rúbaní bolo potrebné vyraziť niekoľko metrov porubovej chodby, aby sme získali predstih pred rúbanou kapsou v rude. Povedal som kamarátom, že na vŕtanie v chodbe by sme mali predsa len vyskúšať ten pochovaný stĺpik, lebo som sa s tým nevedel zmieriť, že novú techniku sme zahrabali. Keby to nebolo dobré, tak to nebudú vyrábať. V dokumentárnom filme vŕtačka sama vŕtala a baníci si pritom pofajčievali cigaretu. Fero Balaňan s Fedorom boli za vyskúšanie, ale Janko Orolín nás začal od toho odhovárať. On bol taký citlivý chlapec, trochu bojazlivý a k starším ľuďom zachovával úctu. Začal nám oponovať, že starý Laubert bol skúsený baník, ktorý celý život odpracoval v baniach, a predsa nedokázal s tým stĺpikom manipulovať. Navrhoval, aby sme stĺpik nechali tam kde je, že on radšej vrchné diery odvŕta sám z pleca. Ja som ho presviedčal, že tu sa nejedná o niekoľko dier, ale že sa musíme snažiť do práce zaviesť novú techniku. Uviedol som to na príklade, že predtým banské vozíky ku svážni dopravovali vozači. Neskôr zaviedli dopravu koňmi a dnes to už dopravuje motorová lokomotíva. Kôň ťahá vozíky iba po starých chodbách, kde pre zúžený profil a ostré zatáčky nemôže lokomotíva prejsť. Poslal som Fedora s Jankom, aby doniesli stĺpik z jeho hrobu. My s Ferom sme namontovali vŕtačku a z pleca sme zavŕtali asi 30 centimetrovú dieru v strope do kameňa.
Keď došli so stĺpikom začal som si ho dôkladne obzerať. Niekoľko ráz som preskúšal pootočením otvárať a zatvárať ventil a pod ventilom som objavil malý oceľový gombík. Stlačil som ho palcom a keď som povolil, pružina vytlačila gombík do pôvodnej polohy. Namontovali sme tlakovú hadicu aj na stĺpik. Do vývrtu som zasunul asi 1,5 metrový dlhý vrták, na ktorý som nasadil vŕtačku. Otočil som ventilom na stĺpiku, ktorý vyzdvihol vŕtačku vysoko, až vrták v strede bol ohnutý. Trochu som sa zľakol v obave, že sa vrták zlomí. Inštinktívne som stlačil oceľový gombík, ktorý vypúšťal vzduch zo stĺpika. Vŕtačka klesla až do vodorovnej polohy. Otočil som ventilom na stĺpiku do spätnej polohy, vŕtačka klesla úplne. Už som bol múdrejší. Pomaly som otváral stĺpový ventil a vŕtačka sa pomaly vysúvala hore. Pri dosiahnutí vodorovnej polohy som otvoril kohút stlačeného vzduchu na vŕtačke. Začala vŕtať. Mierne poklesla, tak som jemne pridal stlačený vzduch do stĺpika. Vtedy sme používali iba vŕtanie na sucho so špirálovými vrtákmi. Vrták sa boril do kameňa oveľa rýchlejšie, ako keď sme vŕtali z pleca. Pozrel som sa na kamarátov, ktorí vyskakovali od radosti z toho úspechu. Keď bol vrták už hlboko v kameni a vŕtačka sa priblížila k otvoru vývrtu, začal stlačený vzduch z výfuku vŕtačky rozvirovať prach vynášaný špirálovým vrtákom z vrtu. Musel som zastaviť vŕtanie, lebo už sme sa na pracovisku dusili a pre rozvírený prach sme sa ani nevideli. Odišli sme od predku a počkali, pokým sa ovzdušie vyčistí. Tešili sme sa z nášho úspechu. Ďalšie diery sme zavrtávali asi 10 centimetrov z pleca a dovrtávali so stĺpikom. Nevedeli sme ešte zavrtávať diery zo stĺpika. Vŕtali sme iba do hĺbky jedného metra, aby sme nerozvirovali prach. Pri posledných vrtoch prišiel k nám inštruktor Kaľavský. Nevedel sa na nový spôsob vŕtania vynadívať. Povedal, že väčšina baníkov, čo dostali stĺpiky, odmietli s nimi pracovať, ale asi na dvoch pracoviskách už týmto spôsobom vŕtajú. Potom sme vyčistili diery, nabili a odstrelili. Neskôr sa naučil vŕtať so stĺpikom aj Fero Balaňan a skúšal to aj Fedor Matviak. Janko Orolín sa neodhodlal vyskúšať to, ale o to lepšie hádzal rudu lopatou. Bol to dobrý a silný chlapec, mali sme ho radi. On nemal vlohy na osvojenie si techniky. Radšej mal tvrdú prácu, hoci bola namáhavejšia.
V novembri som započal štúdium na baníckej priemyslovke v Spišskej Novej Vsi. Stratil som prehľad o situácii v zavádzaní novej techniky v Kišovciach-Švábovciach. Z počutia viem, že v šesťdesiatych rokoch sa na závode pracovalo s novými dobývacími metódami s mechanizovanou dopravou rudy v poruboch, čím sa dosahovali vysoké výkony v tonách na hlavu a zmenu. Po ukončení priemyslovky ma odvial vietor do Ostravy a odtiaľ na Gemer do Železorudných baní. Na čas strávený v baníckom učilišti mi ostali pekné spomienky a môžem povedať, že tam mi prirástla banícka práca k srdcu a vydržalo mi to až doteraz.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay


































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-