Je to určitá túžba a zvedavosť uvidieť poklady, ktoré ukrýva naša zem. Riešiť otázky vzniku ložísk a okolitých hornín, ich zmeny, tektoniku, naučiť sa čítať stopy v horninách, ktoré dovedú baníka k ložisku. Ja som mal to šťastie v živote, že som vstúpil do baníctva v mladom veku a obľúbil som si ho. Mal som svoje
povolanie rád a nikdy som ho nevymenil za iné. V živote sa mi núkali možnosti robiť iné zamestnanie, menej náročné a finančne výhodnejšie, ale pre mňa baňa bola vždy prioritou. Aj dnes mi chýba tá atmosféra v bani, kde sa tvrdo pracovalo, ale vždy sa našiel čas aj na rôzne veselé príhody, ktoré nám obohacovali život. Na niekoľko príbehov, ktoré sa odohrali počas môjho aktívneho života v baníctve, som si spomenul a spísal ich, aby nám ostali spomienky na zašlé časy, keď baníctvo na Slovensku prekvitalo.
Pôvodom som zo Šariša. Baníčiť som začal ako banícky učeň na Spiši, kde som aj vyštudoval banícku priemyslovku. Robil som v Ostrave, v Dobšinej, v Drnave, aj v Smolníku. Všade sa rozprávalo nárečím toho-ktorého regiónu. Každé z týchto nárečí sa viac-menej líši od spisovnej slovenčiny. Pri opisovaní nejakej príhody baníkov rád sa vyjadrujem v nárečí tak, ako to baníci vyriekli. Dodáva to príbehu nádych originality. Preto prosím, aby mi čitatelia z rýdzo slovenských oblastí, tento môj východniarsky rozmar odpustili.
Prvé záblesky banskej mechanizácie v učňovskom revíre
V baníckom učilišti som bol predákom na banskom pracovisku. Už ako druhoročiaci sme robili s mojou partiou v zložení Fero Balaňan, Fedor Matviak, Janko Orolín a ja, v rúbani učňovského revíru v Kišovciach. Ruda na pracovisku bola pekná o mocnosti 70-80 centimetrov. Pracovať sme už vedeli samostatne, ale ešte sme mali jedného inštruktora, ktorý dozeral na päť činných pracovísk v našom revíre. Bol to starý ujo Laubert, skúsený baník, ktorý pred vojnou pracoval v belgických baniach. V septembri 1951 došiel na naše pracovisko, nesúc na ramene čiernu lesklú rúru. Povedal nám, že sme šikovná partia, preto nám doniesol tento stĺpik, ktorý bude držať vŕtačku pri vŕtaní vrchných dier v porubovej chodbe. Vraj už nebudeme vŕtať diery z pleca, pri tomto spôsobe vŕtačka z nás dobre že dušu nevytriasla. Doniesol aj nadstavec na vŕtačku, aby sa táto dala nasadiť na stĺpik. Nám pri prednáškach v učilišti premietali dokumentárny film, kde ruskí baníci vŕtali diery s takým stĺpikom a pohodlne, iba jednou rukou vŕtačku pridržiavali. Preto sme s veľkým nadšením namontovali nadstavec na vŕtačku a vzduchovú hadicu na stĺpik. Starý Laubert nám začal vysvetľovať, ako treba stĺpik obsluhovať. Sám s tým nemal skúsenosti, bol iba na inštruktáži, kde viacerým baníkom obsluhu stĺpa ukázal hlavný mechanik. Nasadili sme vŕtačku na stĺpik, ktorú Laubert zvrchu pridržiaval ľavou rukou a začal nám vysvetľovať: „Keď je vertačka na slupiku, ta tu na slupiku je ventil co ho treba skrucic a tak še púšči ľuft do slupika. Slupik še rozcahne a dzvihne vertačku hore. Aha, tak.“ Rýchlo otočil ventil na stĺpe. Vŕtačka vyletela hore, že sa nestačil spamätať a v tom momente mu pritlačila ruku o strop chodby. Starý zjačal od bolesti a skríkol: „zastavce ľuft“. Ja som pohotovo zlomil vzduchovú hadicu. Tlak v stĺpiku klesol a ujo Laubert si boľavú ruku vložil pod pazuchu. Vŕtačka so stĺpikom padla na zem. Po chvíli si začal ruku obzerať a skúšal pohybovať prstami. Mal šťastie, že nemal zápästné kostičky polámané, ale ruka ho bolela. Povedal nám, aby sme odmontovali hadicu zo stĺpika. Dvaja nech zoberú stĺpik a ďalší dvaja grace (motyky). Starý nás potom odviedol na staré opustené pracovisko a prikázal nám, aby sme na boku chodby vyhrabali pozdĺžnu jamu, do ktorej sme stĺpik zahrabali. Pochovali sme prvý záblesk novej techniky, výbornú pomôcku na vŕtanie, bez ktorej sme si neskoršie prácu v bani ani nedokázali predstaviť. Starý Laubert nám prikázal nikomu nič neprezradiť a keby sa nás pýtal pán dolný Marcin, že kde je stĺpik, aby sme povedali, že nám ho niekto z pracoviska ukradol. Celé nám to odôvodnil jednoducho: „O dva týždňe idzem do penzii a ked kus, ta by som še bul dokaličil. S totym slupikom by sce še aj vy dokaličili, ta ľem ho ochabce (nechajte) tam kdze je.“
Ujo Laubert odišiel do dôchodku. Dostali sme nového mladého inštruktora. Volal sa Ján Kaľavský. Zo začiatku nás začal dirigovať po vojensky, ale keď zistil, že my už robíme všetko samostatne, tak nás nechal samostatne aj nabíjať trhaviny do vrtov. Potom všetko iba skontroloval a nálože odpálil. Nadišiel čas, že v rúbaní bolo potrebné vyraziť niekoľko metrov porubovej chodby, aby sme získali predstih pred rúbanou kapsou v rude. Povedal som kamarátom, že na vŕtanie v chodbe by sme mali predsa len vyskúšať ten pochovaný stĺpik, lebo som sa s tým nevedel zmieriť, že novú techniku sme zahrabali. Keby to nebolo dobré, tak to nebudú vyrábať. V dokumentárnom filme vŕtačka sama vŕtala a baníci si pritom pofajčievali cigaretu. Fero Balaňan s Fedorom boli za vyskúšanie, ale Janko Orolín nás začal od toho odhovárať. On bol taký citlivý chlapec, trochu bojazlivý a k starším ľuďom zachovával úctu. Začal nám oponovať, že starý Laubert bol skúsený baník, ktorý celý život odpracoval v baniach, a predsa nedokázal s tým stĺpikom manipulovať. Navrhoval, aby sme stĺpik nechali tam kde je, že on radšej vrchné diery odvŕta sám z pleca. Ja som ho presviedčal, že tu sa nejedná o niekoľko dier, ale že sa musíme snažiť do práce zaviesť novú techniku. Uviedol som to na príklade, že predtým banské vozíky ku svážni dopravovali vozači. Neskôr zaviedli dopravu koňmi a dnes to už dopravuje motorová lokomotíva. Kôň ťahá vozíky iba po starých chodbách, kde pre zúžený profil a ostré zatáčky nemôže lokomotíva prejsť. Poslal som Fedora s Jankom, aby doniesli stĺpik z jeho hrobu. My s Ferom sme namontovali vŕtačku a z pleca sme zavŕtali asi 30 centimetrovú dieru v strope do kameňa.
Keď došli so stĺpikom začal som si ho dôkladne obzerať. Niekoľko ráz som preskúšal pootočením otvárať a zatvárať ventil a pod ventilom som objavil malý oceľový gombík. Stlačil som ho palcom a keď som povolil, pružina vytlačila gombík do pôvodnej polohy. Namontovali sme tlakovú hadicu aj na stĺpik. Do vývrtu som zasunul asi 1,5 metrový dlhý vrták, na ktorý som nasadil vŕtačku. Otočil som ventilom na stĺpiku, ktorý vyzdvihol vŕtačku vysoko, až vrták v strede bol ohnutý. Trochu som sa zľakol v obave, že sa vrták zlomí. Inštinktívne som stlačil oceľový gombík, ktorý vypúšťal vzduch zo stĺpika. Vŕtačka klesla až do vodorovnej polohy. Otočil som ventilom na stĺpiku do spätnej polohy, vŕtačka klesla úplne. Už som bol múdrejší. Pomaly som otváral stĺpový ventil a vŕtačka sa pomaly vysúvala hore. Pri dosiahnutí vodorovnej polohy som otvoril kohút stlačeného vzduchu na vŕtačke. Začala vŕtať. Mierne poklesla, tak som jemne pridal stlačený vzduch do stĺpika. Vtedy sme používali iba vŕtanie na sucho so špirálovými vrtákmi. Vrták sa boril do kameňa oveľa rýchlejšie, ako keď sme vŕtali z pleca. Pozrel som sa na kamarátov, ktorí vyskakovali od radosti z toho úspechu. Keď bol vrták už hlboko v kameni a vŕtačka sa priblížila k otvoru vývrtu, začal stlačený vzduch z výfuku vŕtačky rozvirovať prach vynášaný špirálovým vrtákom z vrtu. Musel som zastaviť vŕtanie, lebo už sme sa na pracovisku dusili a pre rozvírený prach sme sa ani nevideli. Odišli sme od predku a počkali, pokým sa ovzdušie vyčistí. Tešili sme sa z nášho úspechu. Ďalšie diery sme zavrtávali asi 10 centimetrov z pleca a dovrtávali so stĺpikom. Nevedeli sme ešte zavrtávať diery zo stĺpika. Vŕtali sme iba do hĺbky jedného metra, aby sme nerozvirovali prach. Pri posledných vrtoch prišiel k nám inštruktor Kaľavský. Nevedel sa na nový spôsob vŕtania vynadívať. Povedal, že väčšina baníkov, čo dostali stĺpiky, odmietli s nimi pracovať, ale asi na dvoch pracoviskách už týmto spôsobom vŕtajú. Potom sme vyčistili diery, nabili a odstrelili. Neskôr sa naučil vŕtať so stĺpikom aj Fero Balaňan a skúšal to aj Fedor Matviak. Janko Orolín sa neodhodlal vyskúšať to, ale o to lepšie hádzal rudu lopatou. Bol to dobrý a silný chlapec, mali sme ho radi. On nemal vlohy na osvojenie si techniky. Radšej mal tvrdú prácu, hoci bola namáhavejšia.
V novembri som započal štúdium na baníckej priemyslovke v Spišskej Novej Vsi. Stratil som prehľad o situácii v zavádzaní novej techniky v Kišovciach-Švábovciach. Z počutia viem, že v šesťdesiatych rokoch sa na závode pracovalo s novými dobývacími metódami s mechanizovanou dopravou rudy v poruboch, čím sa dosahovali vysoké výkony v tonách na hlavu a zmenu. Po ukončení priemyslovky ma odvial vietor do Ostravy a odtiaľ na Gemer do Železorudných baní. Na čas strávený v baníckom učilišti mi ostali pekné spomienky a môžem povedať, že tam mi prirástla banícka práca k srdcu a vydržalo mi to až doteraz.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-