Tam čaká družstvo z technickej roty, ktoré bomby uloží do lietadiel, lebo zajtra bude letový deň a letci budú vo vojenskom priestore na Libave nacvičovať bombardovanie ostrými bombami. Bez problémov som došiel na odbočku a pustil som sa do kopca po lesnej ceste. Bola vo veľmi zlom stave, lebo predchádzajúci týždeň lejaky povymývali v nej rigoly a na viacerých miestach boli skotúľané veľké balvany z bočných svahov. Zaradil som redukciu. Asi po dvadsať minútovom kľučkovaní medzi balvanmi som dorazil k muničáku. Veľká brána bola zavretá. Po chvíli prišiel strážny, prezrel mi kabínu aj korbu a vpustil ma dnu. Tam čakala asi osem členná skupina treťoročiakov. Prevažne to boli čatári, aj nejaký rotný a velil im poručík, ktorý ma usmernil kde mám zacúvať. Otvoril som zadné čelo a zacúval k šikmej nakladacej rampe. Vystúpil som z auta, aby som mohol pozorovať ako budú nakladať na korbu bomby. Ešte som nevidel ozajstné bomby, iba tie cvičné betónové, z ktorých bol urobený nízky plôtik okolo stojánky na letisku. Boli zakopané špicami do zeme, asi po piatich metroch a medzi nimi boli natiahnuté oceľové lanká. Tie ostré boli navlas rovnaké, iba boli z oceľového plechu. Boli uložené v obale z drevených latiek na oceľových pásoch. Skvelo sa to novotou, lebo boli nastriekané tmavozelenou farbou. Z útrob podzemného skladu vyšli štyria vojaci nesúc bombu, ktorú opatrne položili na zem pred šikmou rampou. Chvíľu oddychovali. Po chvíli sa zohli a natiahnutú ruku držali nad bombou. Vtom poručík zavelil: „Chop! Zdvih! Pomalým krokom presunúť na korbu auta!“ Na korbe im dirigoval, ako majú bombu zložiť. „Do riti,“ pomyslel som si. Tak tu asi ide o zuby. Pomaly sa korba auta zapĺňala. V jednej partii, keď bombu vynášali po rampe, sa jeden vojak pošmykol, ale nespadol. Iba kľakol na koleno, ale bombu držal. Poručík sa rozkričal: „Co děláš, vole. Chceš nás tu zabít?“ Ostatní z partie sa k nemu pridali a vykrikovali, že tesne pred civilom, po troch rokoch tu majú zahynúť? Ja som dobre poznal silu výbušniny z bane. Čo dokáže kilo trhaviny a nie taká bomba, ktorú som odhadoval asi na tridsať kilogramov. Keď všetko naložili, poručík sa obrátil ku mne a povedal: „Bažante, dej si pozor, nebo vezeš zápalné a trhavé fosforové bomby. Stačí sebemenší ťuknutí a seš v prdeli.“ Keď som všetko riadne na korbe pozatváral, poručík mi podal ruku a povedal, že verí, že budem mať šťastie a riadne dôjdem na letisko. Nie som posera a v bani som skúsil už kdečo, ale musím sa priznať, že som mal malú dušičku. Spomenul som si na francúzky film „Mzda strachu“, kde prevážali nákladnými autami nitroglycerín k horiacemu vrtu na naftovom poli, aby pomocou výbuchu mohli požiar uhasiť. Jedno z áut vybuchlo. Na mieste výbuchu ostal iba hlboký kráter v zemi a z auta ani kúsok plechu, čo moje obavy iba znásobilo. Uvažoval som, že ten „zkurvysyn“ veliteľ, s ktorým sme sa neznášali, vedel do čoho ma posiela. Zaradil som dvojku a pohol som sa dolu kopcom. Tatra sa poslušne plazila až na miesto, kde boli veľké balvany. Zastavil som, vypol motor, zabrzdil a dal spiatočku. Vystúpil som z auta a kotúľal skaly na okraj cesty, aby som mohol bezpečne prejsť. V duchu som sa dušoval, že v živote nepôjdem voziť fosforové bomby, hoci mi dajú aj „basu“. (Tým sa nám neustále vyhrážali za nesplnenie rozkazu.) Keď som došiel na štátnu cestu, šťastne som si vydýchol. Potom rovnomerne štyridsiatkou som došiel na letisko. Tam čakali príslušníci technickej roty, aby bomby vyložili. Celý šťastný som vystúpil z auta. Celá partia ma privítala veľkým krikom, že kde v riti som bol tak dlho. Už mohli byť dávno v kasárňach a na takého vola, ako som ja, musia čakať takmer dve hodiny. Už je viac ako hodina po ukončení zamestnania. Oboril som sa na nich, že či si oni vedia predstaviť viezť zápalné fosforové bomby po takej vymytej lesnej ceste? Celá partia vybuchla v hurónsky smiech. Niektorý vykríkol: „kurva režisér Sváťa (veliaci poručík pri muničáku), zase se mu povedlo
vyplašit bažanta.“ Vykrikovali, či som sa náhodou neposral a so smiechom vyliezli na korbu. Začali tie bomby zhadzovať z korby na zem. Často narazila jedna na druhú a latky z ochranného obalu sa štiepali a vo forme triesok fŕkali po okolí. Až vtedy som pochopil, že tým perfektným divadlom pri nakladaní bômb urobili zo mňa riadneho vola. Boli to ostré bomby, ale bez vloženého zapaľovača-rozbušky sú odolné voči nárazu. Táto príhoda ma prenasledovala. Trvalo to nejaký čas, čo si chlapci v kasárňach zo mňa stále uťahovali, aby som jazdil opatrne, keď zase pôjdem voziť fosforové bomby. Neskôr som však prevažne jazdil hore-dolu po republike, stratil som sa z očí a časom sa na túto príhodu zabudlo. Ja sa ešte aj dnes na tej príhode s fosforovými bombami rád zasmejem, keď si predstavím ako som gúľal veľké balvany na okraj cesty.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay




































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-