
Poznáte aspoň časť nášho chotára ako vyzeral ešte v nedávnej minulosti? Foto: Dr. Ondrej Doboš
Dnešnej mladej generácii sú pomenovania jednotlivých častí chotára obce, čoraz menej známe, až nepoznané. Z našej strany (starších) im to vytýkať by bolo nespravodlivé, ponižujúce. Je predsa dané aj tým, že v dnešnej dobe nemajú možnosť to týmto spôsobom spoznávať.
Pre niekoho je možno nepodstatnou potrebou spoznať túto oblasť existencie našej obce. Aj napriek tomuto ich videniu, rozhodne poslúži v prospech poznania jej histórie.
Pre lepšiu informáciu občanov, chotár našej obce, podľa pomenovania výskytu ornej pôdy, lúk a pasienkov je rozdelený na časť JUŽNÚ a SEVERNÚ. Deliacou čiarou je štátna cesta č. 565 od Rožňavy smerom na Štítnik. Na južnej strane je 15 chotárov, na severnej 20 chotárov.
JUŽNE OD ŠTÁTNEJ CESTY SMEROM K PLEŠIVECKEJ PLANINE
Prečo ZA JÄRKOM, keď predtým úzkou cestou pre vozy bol,
neskôr slúžil ako smetisko dedine, od hora až nadol.
Miesto PRI MLÝNE pod dedinou susediace s Rakovnicou,
tam sú dnes lúky zarastené kríkmi a burinou.
KAPUSTNICA, najúrodnejšia pôda v chotári bystrianskom,
dlhé roky neobrábaná, dnes leží úhorom.
Na PORVAZE nielen zemiaky a zeleninu pestovali,
ale aj nové rodinné domy sa postavili.
POD VINNOU JABLOŇOU zvláštne ovocné stromy rástli,
rodili jablká, ktoré však vínovú chuť mali.
Zo strmého ŠÍKOŠA, kde kvalitné trávy rástli,
ťažko gazdovia seno domov zviezli.
Južná strana chotára pod dedinou našou,
začína BIELYM POTOKOM a končí PLEŠIVECKOU PLANINOU.
V čistej vode tečúcej potokom POD ULICOU,
chytať raky a ryby holou rukou nebolo žiadnou výnimkou.
Vyjsť na DOLINKU, by nás dnes iste nohy boleli,
tam predtým každý rok partizánske vatry horeli.
Časti nášho chotára DLÚHÁ a KRÁTKA,
na úrodu neboli vždy lakomé, ako macocha dáka.
VÁPÄNIŠKA, od dediny malým potokom oddelená,
no na druhej strane, vysokým kopcom obdarená.
Na hladkých bukoch sme mená a srdiečka vyrezávali,
na dlhých a vysoko položených LAZOCH volky pásavali.
V MOSTE, kde sa nachádza aj futbalové ihrisko,
sa na mokrine kosila tráva veľmi ťažko.
Malá časť chotára obce pod Lazmi – KNOLA,
žiaľ, len málo úrodná jej pôda bola.
Aj ZA VÁPENOU PECOU je na výmeru chotár malý,
jeho vlastníci na ňom len malé úrody mali.

Prešlo od dátumu fotografovania časti bystränskyho chotára 50 rokov. Odvtedy najmä starší občania Rožňavského Bystrého iste zaznamenali, ako náš chotár získal dnešnú podobu. Vyznáte sa v nej? Foto: Dr. Ondrej Doboš
SEVERNE OD ŠTÁTNEJ CESTY SMEROM K TURECKEJ
PASEKA, obrábaná pôda hneď nad dedinou,
aj tá je dnes zarastená vysokou burinou.
Chotár TERNIA, nebol tŕnistý, sem tam skala dáka,
boli v ňom rokmi vychodené chodníky baníka.
ROVIANKA, aj keď len na malej ploche rovná,
na pestovanie ovocia bola celkom vhodná.
POD MNÍCHOM sa dva chotáre stretávajú,
na jeho kopci už stáročia mnísi sídlo nemajú.
Malú výmeru LIPUŠOVSKÁ mala,
s inými plochami, takmer úplne zanikla.
Na pekné zemiaky boli dobroprajné ŠPÁDY,
bohaté aj na dar prírody – železnej rudy.
A čo tie nad dedinou naše STRÁNY strmé a slnečné?
tam zasadené ovocné stromy neboli nikdy ošetrené.
ŠERVENÁ VODA nie je preto červená, že je niekým farbená,
ale výskytom železnej rudy, ktorá bola nad ňou nájdená.
Nad dedinou, pod STRÁŇAMI je HVARKA malá,
kríkmi zarastená, obrábaná nikdy nebola.
Z pod TURECKEJ tečie čistá voda dlhou DOLINOU,
jej priezračnosť ale končí nad našou dedinou.
Plánovaná očista od konania niektorých našich občanov,
je v súčasnosti, žiaľ, len nedosiahnuteľnou vidinou.
ZÁHUMNIA – najbližšia úrodná pôda nad rodinnými domami,
na úrodu bohatá, neskôr rozdelená malými záhumienkami.
Aj keď bola pomenovaná MALOU ZEMIŠKOU,
dávala veľkú úrodu obilia aj zemiakov.
POD BAŇOU, či POD HVAROU, kde bol ovos zasiaty,
domov málo zvezený, viac zverinou užitý.
Do BREZÄ chodili mládenci dievčencom na máje,
aby mali v každom dome na frajerov nádeje.
Vysoké žitko rástlo na poli POD ZÁVOZOM,
bolo problémom zvážať jeho snopy gazdovským vozom.
Na južnej strane máme 2 chotáre – DLÚHÁ a KRÁTKÁ,
na severnej sa k nim pridáva chotár s matematický rozmerom ŠIROKÁ.
MÁŤAŠE, MÁŤAŠE, úrodné bystranské pole naše,
dnes sa na vašej tráve súkromné stádo oviec pasie.
ROŠTÄRKA, kus malého poľa poorané,
pre vysoký kopec, si bolo ťažko obrábané.
Chodiť do PRÍDELA, z neho pekný výhľad bol paráda,
tam si občania pásli kravy, kozy, veru celé stáda.
ZEME, najvyššie miesto obcou obrábanej pôdy,
sa mohli ľudia tešiť z požehnanej úrody.
Neskôr bolo miesto rozsiahlej lesnej škôlky,
v nej pestovaním vyrastali pekné lesné stromky.
Zo všetkých chotárov obce je nespomenutý dáky?
Veru, áno! Máme tu predsa aj naše známe ŽLABKY!
Povinnosťou obce musí byť zachovanie veľkosti svojho chotára,
tak by to malo byť aj dnes, ako sa robilo za čias richtára.
Autor: Mgr. Ján Dávid

































Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-