Regrutovať vyjadrovalo odvody brancov. Význam obidvoch slov vyjadruje povinné posúdenie zdravotnej schopnosti (spôsobilosti) mládencov po dovŕšení veku 18-tich rokov na absolvovanie základnej vojenskej služby. Túto posudzovala odborná komisia pod vedením povereného odborného lekára. V komickej podobe nám to môže priblížiť scénka z filmu Dobrý vojak Švejk.
Regrutovačky brancov mali v rôznom časovom období rôznu podobu, znaky a tradície takmer v každej dedine. V starších filmoch môžeme vidieť plné vozy (rebriňáky) s odvedenými brancami, ktoré ťahali ozdobené kone. V rukách brancov boli drevené kufre špeciálne zhotovené na tento účel s uvedeným menom branca. Boli aj vozy obsadené s cigánskou muzikou. Mládencov odprevádzala takmer celá dedina.
Aj v neskoršom časovom období bola rukovačka (nástup na vojenčinu) celoobecnou záležitosťou. V obecnom rozhlase boli oznamované mená brancov, ktorých na odvod do okresného mesta viedol predseda miestneho národného výboru. Branci, ktorí boli odvedení sa vracali domov s ozdobnou trikolórou pripnutou sa saku alebo košeli.
Deň pred narukovaním na základe obdržaného Povolávacieho rozkazu, kde bolo uvedené číslo a miesto vojenskej posádky, sa musel branec prihlásiť do 24 hodín. Účastníkmi odprevádzačky boli okrem rodičov branca, jeho blízki a najmä kamaráti. Väčšina z nich ho potom odprevádzala k vlaku do najbližšej železničnej stanice.
Tým, že v roku 2005 bol zrušený zákon o základnej vojenskej službe a tiež bolo postupne likvidované baníctvo na Slovensku, prevzaté slová používané v armáde i v baníckej činnosti stratili svoje opodstatnenie a význam aj v hovorovej reči. V tejto súvislosti chcem poznamenať, že študentom vysokých škôl, ktorí počas štúdia na fakulte absolvovali predpísaný program na Katedre vojenskej prípravy, základná vojenská služba trvala len jeden a nie dva roky.
Odlúčenie mladého chlapca na dva roky vojenčiny nebolo jednoduché a ľahké, tak zo strany rodičov ako aj jeho blízkych. Svoje city zaľúbené dievčence (frajerky brancov) prejavovali najmä plačom a tiež sľubom, že budú počas vojenčiny verné svojim frajerom. Aj keď si počas tohto obdobia sľubovali dodržanie sľubu vzájomnej vernosti, nestalo sa tak v každom prípade. Treba priznať, že to bolo viackrát zo strany dievčiny.
V nasledujúcich riadkoch si môžete prečítať niekoľko spomienok na moju vojenčinu.
Počas štúdia na Pedagogickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove som absolvoval aj vojenskú prípravu, čo mi umožnilo realizovať vojenčinu v trvaní jedného roka. Aká bola moja regrútovačka a samotná vojenčina? Aj dnes môžem konštatovať, že tieto boli poznačené celým radom zvláštnych okolností a náhod. Tou prvou, a nie najmilšou skutočnosťou bolo, že na základnú vojenskú službu som nastúpil mesiac po uzavretí manželstva s terajšou manželkou. Samozrejme, že to nebolo pre nás nič očarujúce a príjemné. To nám na začiatok manželstva priniesol sám náš život. Prekonali sme to!
Moja odprevádzačka bola poznamenaná veselou náladou mojich príbuzných, priateľov, no samozrejme najmenej manželkou. Cigánska muzika vyhrávala od večera až do rána môjho odchodu k vlaku v Rožňave.
Za najväčšiu “čerešničku“ považujem nasledujúcu skutočnosť. Po príchode do posádky vojenského útvaru v Ružomberku nasledovalo “fasovanie vojenského mundúru“. Po jeho úprave a prispôsobení na vlastné postavy, nasledujúce ráno všetkých nováčikov čakala cesta do Michaloviec, do tzv. vojenského prijímača. Čo bolo zvláštne na tejto ceste a pre mnohých občanov našej obce, ale najmä pre moju manželku takmer neuveriteľné?
Keď som sa objavil doma vo dverách svojich rodičov. Najťažšie to predýchala manželka, zrejme z radostného prekvapenia.
V michalovskej posádke som absolvoval dve prekvapenia. Prvé, príjemné tým, že vojenským lekárom bol môj spolužiak z jedenásťročenky, Miro Malina z Dobšinej. To druhé bolo horšie ako nepríjemné! Jednu noc nás prekvapil hukot tankov v areáli posádky kde boli “naši brancovia“, sovietski vojaci s automatmi. Nejeden z vojakov v posádke mal zimomriavky na tele z toho, ako to celé dopadne. Naším veľkým šťastím bolo, že naši vojaci sa “pokorili“ pred neohlásenou návštevou bez akéhokoľvek odporu. Mojím šťastím aj v tomto prípade bolo, že vedľa posádky býval môj spolužiak z fakulty Laco Bidovský, odkiaľ som mal možnosť telefonicky komunikovať s manželkou. K nemu som sa dostával cez dieru v plote posádky.
Návrat do ružomberskej posádky nebol na pôvodnom mieste. Ten obsadili sovietski vojaci a útvar sa presťahoval do areálu vojenskej nemocnice. Tu boli na jednom poschodí veliteľskej budovy umiestnení okrem niekoľkých “mazákov“ aj nováčikovia, za účelom ich zdravotníckej prípravy pre jednotlivé vojenské útvary na Slovensku. Veliteľom útvaru bol mjr. Sovadina a odbornú prípravu mal kpt. Smetana. Ako veliteľ čaty som mal na starosti prípravu budúcich ochrancov hraníc na vode i na suchu. Boli to naozaj vynikajúci chlapci, zodpovední v príprave aj v správaní, bez žiadnych problémov. Boli medzi nimi aj muzikanti, ktorých som mal na starosti. Chodili sme po súťažiach, ale najmä hrávať na zábavách po okolitých dedinách.
Tento “kšeft“ nám vybavoval sám veliteľ, ktorý nám dal k dispozícii veľkú vojenskú sanitku tzv. UAZ. Odmeňovaní bol za túto ochotu fľaškou tvrdého alkoholu, ktorý mal rád. (Foto – skupina hudobníkov, v ktorej som sám hrával na harmonike/akordeóne).
Náhodou bolo aj to, že medzi nováčikmi bol aj môj najlepší kamarát a spolužiak z fakulty Arpi Bado, s ktorým som býval spolu tri roky na internáte. Preto, že neabsolvoval vojenskú prípravu počas štúdia, vojenčinu si “predĺžil“ na dva roky. Z nich som mu bol 6 mesiacov veliteľom čaty. Nemal sa zle!
Po ukončení zdravotníckeho kurzu nováčikmi, do útvaru nastúpili vojaci – záložáci. Ich úlohou bolo zo svojich rôznych vojenských odborností byť preškolení na zdravotníkov v zálohe pre jednotlivé vojenské útvary. Celú odbornú „zdravoťácku“ prípravu mali na starosti ukončení medici, mladí lekári, ako bol Ivan Rusnák z Ružomberka, Jano Hraško z Námestova či Jano Demčák z Trebišova. Nastúpení záložáci boli z celého Slovenska, medzi nimi aj z nášho Gemera, Jano Konček z Jelšavy, Vlado Hajduk z Vlachova, Jano Kováč z Betliara a ďalší. Ako ich veliteľ čaty som aj dnes presvedčený, že na udelené “opuštáky“ by si nemali sťažovať. Tie som v neprítomnosti velenia útvaru mal právo podpisovať a udeľovať ja, ako veliteľ prvej čaty.
Počas ročnej vojenčiny, som bol na tzv. “opušťáku“ pri manželke celé tri mesiace, čo nebolo tiež na zahodenie, no nie? Aj napriek “neočakávaným“ udalostiam v roku môjho nástupu na vojenčinu, môžem aj dnes konštatovať, že bolo počas nej pomerne fajn.
Nesplnený sľub
| Cez to Bystré potok tečie, moja milá doma plače. Plače, vzlyká a narieka, že ma vzali za vojaka. |
Čo si milá vykonala, že si na mňa nepočkala. Z lásky sme sa milovali, vernosť navždy sľubovali. |
|
| Neplač, milá, nenariekaj, za dva roky na mňa počkaj. A keď sa rôčky pominú, tak si Ťa vezmem za ženu. |
Ty si milý vinovatý, nepísal mi z vojny listy. Každý deň som ich čakala, ani jeden nedostala. |
|
|
Milá na mňa nepočkala, |
Listy nie sú pravou vinou, no ty si sa však stala inou. Ja som Ťa mal rovnako rád, teba si získal môj kamarát. |
|
Odpusť, milý, čo sa stalo,
srdce z toho ma zbolelo.
Teraz je v ňom smútok a bôľ,
v spomienkach si navždy len môj.
Mgr. Ján Dávid
Foto: rodinné archívy

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-