Pri tejto príležitosti sme nechali zhotoviť tabuľu s menami všetkých farárov, ktorí tu pôsobili od roku 1807. Tabuľa je umiestnená vo vchode do kostola. Zreštaurovaný oltár posvätila vznešená sestra farárka Mgr. Karmen Želinská, konseniorka Gemerského seniorátu. Slávnosti sa zúčastnil aj seniorátny presbyter Milan Molčan a členovia iných CZ z Gemerského seniorátu. Privítali sme aj našich milých rodákov, ktorí teraz bývajú v Košiciach, ale radi sa vracajú do rodnej obce a nevynechajú ani návštevu kostola. Privítali sme aj starostu obce Rožňavské Bystré Ing. Jána Gonosa, členov obecného zastupiteľstva a zástupcov miestnych organizácií, ako aj zástupcov zo združenia Gotická cesta. Program svojím vystúpením spestrila folklórna skupina Bystränky. V hojnom počte sme sa v kostole zišli aj my s inštalovaným bratom, zborovým farárom Mgr. Petrom Hlavatým, domácimi viery, presbytermi a presbyterkami z Rožňavského Bystrého i z filiálky Rakovnica.
O osadení oltára, národnej kultúrnej pamiatky, na svoje miesto po 8 rokoch reštauračných prác sme už dali vedieť na tejto stránke v júli tohto roka. Ide naozaj o krásnu a precíznu prácu reštaurátorov z Pamiatkového úradu Bratislava a Oblastného reštaurátorského ateliéru Bratislava. Patrí im naše veľké uznanie a vďaka. Vďaka patrí aj bratovi zborovému farárovi za doslova mravčiu prácu pri dokončovaní okolia oltára, ktorý bolo treba dotiahnuť do detailov, vrátane farbenia ohrádky okolo oltára, jeho osvetlenia a iných vecí.
Aby bol oltár osadený do vhodnejšieho a suchšieho prostredia než bol predtým, od roku 2013 v letných mesiacoch sme pracovali na odvodnení kostolných múrov z vonkajšej i vnútornej strany, to znamená osekanie a vynášanie zamokrenej omietky, starého betónu spod lavíc a terasolovej dlažby uprostred lavíc. Toho istého roku sme dali vymeniť staré zatekajúce okná za eurookná. Všetko sme nechali schnúť a až neskôr sme sa pustili do obnovy časti vnútornej i vonkajšej fasády. Služby Božie sme mávali v zborovej sieni a na veľké sviatky, ako sú Vianoce a Veľká noc, sme mali 
služby Božie pre väčší počet ľudí v sále kultúrneho domu. V r. 2019 sme kostol dali do finálnej podoby, ako je teraz. Taktiež sú vyrobené nové lavice s pôvodnou formou a nová podlaha s vykurovaním. Drina to bola poriadna, pracovali tu viaceré firmy, ale aj dobrovoľníci z obce a presbyterky. A ten výsledok je viditeľný. Pre všetky práce sme mali povolenia od Krajského pamiatkového úradu Košice, s ktorým sme mali dobrú spoluprácu. Kostol bol zaradený do Fondu národných kultúrnych pamiatok v roku 2016.
Financie na opravu kostola sme čerpali prevažne z niekoľkonásobných zbierok a milodarov od domácich obyvateľov, ale aj od rodákov z Rožňavského Bystrého. Finančnú pomoc sme dostali od obecného úradu Rožňavské Bystré, od Urbárskeho lesného a pasienkového spoločenstva Rožňavské Bystré a z Agrospol Honce. Vo veľkej miere nám pomohli milodary z mnohých cirkevných zborov na Slovensku, ale i z partnerskej cirkvi z Nemecka. Na dokončovacie práce v interiéri kostola sme dostali peniaze z grantov Ministerstva kultúry SR. Na reštaurovanie oltára – národnej kultúrnej pamiatky, sme každoročne na základe našich žiadostí dostali financie taktiež z MK SR, pričom z našich zdrojov sme hradili 5 % nákladov. S vďačnosťou sme prijali milodar z občianskeho združenia Gotická cesta.
Po skončení slávnosti boli hostia pozvaní na spoločný slávnostný obed do sály kultúrneho domu. Chcem sa poďakovať aj touto cestou všetkým spolusestrám zo zboru – presbyterkám i ostatným ženám, ktoré vytvorili výborný tím a spolupracovali, aby sa toto milé stretnutie mohlo uskutočniť k spokojnosti všetkých. Boli napečené i výborné zákusky a koláče, ktoré chutili pri podávanej kávičke, kedy sa rozprúdila priateľská debata a spomínanie s bývalými bratmi farármi na roky, ktoré s nami prežili. Ďakujem sestre Zuzane Hencelovej, našej šikovnej presbyterke z filiálky Rakovnica za roznášanie obeda pre hostí. Vyjadrujem vďaku sestre farárke Mgr. Ľubici Štefanidesovej a jej bývalej spolužiačke Ruth Khandlovej a bratovi farárovi Mgr. Ivanovi Klinkovi za výzdobu stolov, za pomoc pri príprave jedla na stoly, upratovanie a príjemnú spoločnosť. V neposlednom rade ďakujem obecnému úradu za poskytnutie priestorov pre hostí a za zakúpené občerstvenie.
Môžem len dodať, že sme Pánu Bohu vďační za všetkých ľudí, za požehnaný a dobre strávený nedeľný čas.
Napísala: Marta Lajčáková, zborová dozorkyňa
Foto: Lukáš Kvačan
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.