Gemerské železorudné bane v Rožňave. Tento názov už dnes málokomu čo povie. V minulosti to bol však banský podnik, ktorý zamestnával baníkov z celého regiónu. O skutočnosti, že patrili medzi tých, ktorí sa nebáli žiadnych ťažkostí a nástrah pod zemou, nás presvedčil aj krátky dokumentárny šot spred 60 rokov, ktorý nedávno odvysielala TA3 vo svojom seriáli Týždeň vo filme. Spozornel som, keď som pri jeho sledovaní počul dve mená - Ján Babič a Ondrej Lešták z bane v Rožňavskom Bystrom. Bol som zvedavý, veď na obidvoch si spomínam ešte ako chlapec. Ján Babič býval v rodinnom domčeku iba pár krokov neďaleko nás. Bol mladý, ale už mal aj svoju rodinku. Vynikal skromnosťou, bol pracovitý, ale nikdy som od starších nepočul, že by patril aj medzi vzorných baníkov a novátorov tej doby. Ondrej Lešták pochádzal z Rakovnice a do Bystrého na baňu dochádzal ako vedel i mohol. Peši, na bicykli, neskoršie i na motorke. Rakovnica totiž leží asi kilometer od Bystrého a tak po vojne mnohí baníci takto dochádzali do práce i z práce. Komentár dokumentu spomínal splnenie plánu Gemersko-železorudných baníkov za uplynulý rok (1953) a za svoju novátorskú prácu obdržali od vlády ČSR vysoké vyznamenanie Červenú zástavu, ktorú im v slávnostný deň prišiel do Rožňavy odovzdať vtedajší minister hutníckeho priemyslu a rudných baní Josef Reitmajer. Kým však k tejto udalosti prišlo, predstavili v dokumente spomínaných dvoch baníkov nielen pri práci v bani pri vŕtaní a plnení banských vozíkov železnou rudou, ale aj v domácnosti Ondreja Leštáka, ktorý v tom čase už býval v novom štvorcovom dome, aké si stavali v tom čase baníci nielen v Rakovnici a v Rožňavskom Bystrom, ale aj inde
. Kamera ich priblížila ako kamarátov a spolupracovníkov pri tom, ako sa radia nad ďalším postupom razenia štôlne na svojom pracovisku. Vedľa nich s manželkou vidieť i dvoch synov, ktorí spolu trávia voľné chvíle. Zaujímavosťou bolo, keď Ján Babič prevzal od ministra náramkové hodinky ako uznanie za jeho svedomitú prácu v bani.
Dnes už obidvaja predstavovaní baníci nie sú medzi živými. V ich vtedajších domoch dnes už bývajú iní ľudia. Je skutočne vzácne, že ostala po nich aj takáto spomienka a dokument o tom ako žili a pracovali v päťdesiatych rokoch naši ľudia. Zmenili sa samozrejme i pracovné nástroje, ale najhoršie je to, že tak, ako sa zmenil názov baní na Železorudné bane, tak sa zmenili i podmienky pre baníkov v tomto regióne a baníctvo pomaly zaniká. Vysoká nezamestnanosť v Gemeri, v okresoch Revúca, Rimavská Sobota a Rožňava sa prehlbuje a toto, kedysi spoločensky vysoko uznávané povolanie je úplne odsúdené na zánik.
Ondrej Doboš
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.