Po odchode pána farára Mgr. Jána Galla z nášho cirkevného zboru ECAV v Rožňavskom Bystrom v novembri minulého roka do Jasenovej na Orave, nastúpil na toto farárske miesto nový kazateľ Slova Božieho - Mgr. Peter Székely, a to už od 1. decembra 2012. Ani sme v to nedúfali, že nám niekoho tak skoro pošlú. Nepovažujte mi to za zlé, že píšem o ňom až teraz. Nebolo to pre nezáujem, práve naopak. Po určitom čase, čo sa ujal svojej úlohy, už môžeme o ňom povedať viac. S rodičmi a sestrou pána kaplána sme sa ešte predtým zoznámili, keď mu sťahovali z domu zariadenie a osobné veci. Ocenili sme ich starostlivoť a záujem vytvoriť mu také príjemné prostredie ako mal doma, aby mu tu nič nechýbalo. A snažili sme sa mu spoločne s nimi zútulniť faru. Oceňujeme aj to, že niektoré rodiny ponúkli zachovalý nábytok a iné veci do jeho pracovne, kde teraz prijíma návštevy pri rôznych udalostiach.. Už vykonal pohrebné rozlúčky s niekoľkými zosnulými v Pánu v Rožňavskom Bystrom a v Rakovnici.
Znova prináša medzi nás niečo nové, pretože je hlboko veriaci mladý človek. Mal dobré vzory vo svojej rodine, vo svojom cirkevnom zbore v Obišovciach, a ako nám hovoril, hlavne pána farára a básnika Ladislava Fričovského a zborového farára Mgr. Jaroslava Petra. Cítiť to z jeho brilantných kázní, v ktorých sa pridržiava čistoty Slova Božieho a rád odrecituje na začiatku alebo na konci kázní niektorú z básní spomenutého pána farára Fričovského.Aj keď je medzi nami iba niekoľko týždňov zistili sme, že je ochotný, rozvážny, rád počúva iných. Čo mu tu na Gemeri najviac chýba je podľa jeho slov málo ľudí, hlavne mladých, ktorí by si prišli vypočuť jeho príhovory v kázniach, alebo by prišli iba tak k nemu na rozhovor. Je to veľká škoda pre nich, lebo by bol pre nich veľkým vzorom.
Najskôr sa dajú formovať deti, ktoré chodia na detské besiedky a vo voľných chvíľach aj na faru zahrať sa rôzne hry, či na dvore, alebo v ich kútiku priamo na fare. Tu deti cítia, že sa im niekto venuje a niečomu ich aj naučí. Rady navštevujú spoločne s p. kaplánom aj klzisko v Rožňave. Tak vlastne pokračuje v tom, čo začal jeho predchodca pán farár Ján Gallo.
Pán kaplán vyučuje aj na základnej škole v Rožňavskom Bystrom náboženskú výchovu a v sobotu chodia na faru na konfirmačnú výučbu tiež niekoľkí žiaci.
My starší zase chodíme na biblické hodiny, ktoré prebiehajú tak v Rakovnici ako aj v Rožňavskom Bystrom každý týždeň vo štvrtok večer.
Prajeme pánovi kaplánovi, aby u nás čo najdlhšie vytrval, modlíme sa za jeho zdravie a trpezlivosť. Nech mu Pán Boh pomáha.
Marta Lajčáková
dozorkyňa CZ ECAV
v Rožňavskom Bystrom
Príhovor evanjelického kaplána Mgr. Petra Székelyho obyvateľom Rožňavského Bystrého a Rakovnice
Vážení obyvatelia obcí Rožňavské Bystré a Rakovnica, bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Iste už mnoho z vás „domácich“ postrehlo, že v tej vašej obci stretávate nového človeka. Človeka, ktorého možno nepoznáte. No na druhej strane si určite niektorí z vás, keď vidia moju fotografiu povedia: aha, kto je na tejto stránke.
Niekomu známy, inému nie. Dovoľte mi teda, aby som sa vám predstavil. Volám sa Peter Székely a som kaplánom na mieste zborového farára Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku v Rožňavskom Bystrom. Ordinovaný za kňaza som bol v symbolický deň - 17. novembra 2012 v chráme Božom v Dolnom Kubíne. Sem na Gemer, k vám, na svoje prvé kaplánske miesto som nastúpil od 1. decembra 2012. V osobnom kontakte sa ma ľudia zvyčajne pýtajú odkiaľ pochádzam a prezradím to aj vám. Mojou rodnou obcou je Kysak, dedina známa ako dôležitý železničný uzol, kde som vyrástol. Mám dvoch starších súrodencov. Rád sa venujem prácam v záhrade, pozriem si dobrý film a mojím snom je mať zvieraciu minifarmu.
Jedným z mojich obľúbených veršíkov z Božieho slova je verš z 2 knihy Samuelovej 16. kapitoly, kde v 7. verši čítame: „Človek totiž hľadí na to, čo má pred očami, Hospodin však hľadí na srdce.“ Pri stretnutí s niekym koho nepoznáme, zvykneme dať na prvý dojem a toho človeka si zaškatuľkujeme. Pozeráme len na to, čo máme pred očami a čo môžeme svojím zrakom naplno vnímať. Hospodin však vidí ďalej. On vidí do nášho vnútra a pozná dokonale naše srdcia.
Želám všetkým obyvateľom Rožňavského Bystrého a Rakovnice veľa Božieho požehnania a všetko dobré v tomto novom roku.
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.