Bystrého, a v neposlednom rade prispieva aj k zachovaniu autentického odevu obce. Robí všetko preto, aby sa tieto skvosty zachovali aj pre ďalšie generácie, vytvára vzťah ku kultúre svojich predkov a svoju svojráznu kultúru šíri aj ďalej. Zúčastňuje sa na kultúrnych a spoločenských podujatiach v obci a regióne, bez Bysträniek sa nezaobíde temer žiadne folklórne podujatie, festival spevu a tanca, či oslavy rôznych výročí a udalostí na hornom Gemeri. Pravidelne vystupujú nielen v svojej obci (Dni obce, plesy rodákov, oslavy výročí) a okolí (napr. na Hrádku, v Kunovej Teplici a i.), ale ich meno je známe už aj na celom Slovensku. Zúčastňujú sa významných folklórnych podujatí, ako je Gemerský folklórny festival v Rejdovej, Rok na Gemeri v Slavošovciach a Rožňave, Folklórny večer v Brdárke, Hontianska paráda v Hrušove, Martinské matičné slávnosti v Martine, Folklórne slávnosti pod Poľanou v Detve, Horehronské dni spevu a tanca v Heľpe, Folklórne slávnosti v Šenkviciach, vystupovali aj v Košiciach, Turni nad Bodvou, v Kluknave, v Klenovci, dvakrát v Maďarsku, v Kokave, v Bratislave, v Prešove, v Kúpeľoch Štós..., všetky miesta ich účinkovania sa ani nedajú vymenovať.
Pod názvom Bystränky začali účinkovať v roku 1989, a teda už 21 rokov ľudové piesne z Rožňavského Bystrého, ktoré sa dlhé stáročia spievali doma, v kostole, na pohreboch, svadbách, či pri každodennej práci, sa zásluhou ich ľúbozvučných hlasov nielen udržali až do dnešných dní, ale preniesli sa aj na folklórne pódiá a šíria sa do ďalekého okolia po celom Slovensku. A nielen to, piesne v ich podaní sa šíria aj audionahrávkami, na hudobné médium ich zachytil folklorista Štefan Lipták, nahral ich Slovenský rozhlas, okruh Regina v Banskej Bystrici, Národné osvetové centrum v Bratislave v rámci projektu Ľudové tance regiónu Gemer-Malohont zdokumentovalo ich tance Koleso, Tucstep, Čalógató, Na dva kroky, Čardáš (tanečníkov pri párových tancoch doprevádzala ľudová hudba FS Haviar z Rožňavy), dostali sa aj do televízneho vysielania s pásmom Po krstinách na víno v rámci ich vystúpenia na festivale Rok na Gemeri, pravidelne sa ich hlasy šíria éterom prostredníctvom internetového vysielania Rádia Gemer.
Okrem piesní a už spomínaných tancov, z ktorých najčastejšie uvádzajú tanec, ktorý sa tancoval na svadbách, ale aj pri iných tanečných príležitostiach a tancovali ho ženy a dievčatá v kolese - v kruhu bez hudobného doprovodu, len za spevu tanečníčok, súbor prezentuje aj ľudové zvyky v rôznom dramaticko-tanečno-speváckom programe, venovanom napríklad oslavám krstín Po krstinách na víno, vianočným zvykom v pásme Na oriašky (ide o zvyk, viažúci sa ku druhému dňu vianočnému – na Štefana, kedy sa mládenci schádzali u jednej z dievok „na oriašky“, keď najprv zavinšovali a mládenec, ktorému sa dievčina z tohto domu páčila priniesol aj nejaký ten vianočný darček), či pásmom V Bystrom vo felescimre, ktorými obohacuje aj vystúpenia Folklórneho súboru Haviar z Rožňavy, s ktorým začala ich užšia spolupráca v roku 2007. Veď napokon FS Haviar už od svojho vzniku (1985) čerpá a venuje sa spracovávaniu folklórneho materiálu z oblasti horného Gemera, konkrétne práve aj z obce Rožňavské Bystré.
V priebehu rokov sa členky tejto folklórnej skupiny menili, zo zakladajúcich členiek ich ostalo už len pár, ako to už býva, niektorí odchádzajú, ďalší prichádzajú. Patrili k nim napríklad aj Helena Gonosová, Zuzana Jančošeková, Helena Kerekesová, Marta Lajčáková, Mária Lengová, Mária Maliňáková, Mária Molnárová, Mária Padláková, Helena Šoltésová, harmonikár Igor Adler. Dlhoročnou vedúcou bola Helena Šoltésová, pod vedením ktorej sa Bystränky vypracovali na kvalitný súbor, dosiahli pozoruhodné výsledky a získali i spoločenské uznanie. S novým vedením i súčasným obsadením sa súbor úspešne rozvíja naďalej a rovnako úspešne napreduje. V súčasnosti spevácku a tanečnú skupinu tvoria: Mária Dovcová, Miroslava Fráková, Eliška Babičová, Marta Molnárová, Alica Simonová, Helena Sedláková, Magda Štefanová, Jarmila Tomková, Zuzana Tomková, Mária Uhrinová, Zuzana Urbanová, harmonikár Rudolf Hanuštiak a sólisti Stanislav Ďurský a Dominika Ďurská. Vedúcou súboru je Zuzana Tomková.
Dosiaľ posledným miestom ich vystúpenia bol 18. Festival ľudového spevu a tanca vo Vlachove, konaný 14. augusta 2010, kde sme sa s nimi v príjemnej atmosfére tohto podujatia chvíľu porozprávali.
Pani Zuzana Tomková nám povedala, že spievajú piesne len z Rožňavského Bystrého, ktoré tam buď kedysi dávno vznikli, alebo sa spievávali pri rôznych príležitostiach, svoj repertoár neustále dopĺňajú a pri každom vystúpení spievajú stále iné. Keď sme sa začudovali odkiaľ ich berú, či ich je toľko, pani Tomková s úsmevom povedala: „Piasne, mojo piasne, velé vás jä poznám, šitki si vás rada v priaškrinku odkladám,“ a doplnila: „Veľa piesní poznám už od môjho detstva. U nás bolo zvykom, že pri rôznych rodinných či iných oslavách sa pozývali aj ďalší príbuzní i s deťmi, pretože aj toto bol spôsob, akým sa prejavovala úcta celej blízkej i vzdialenej rodine. A na takýchto oslavách pravdaže nikdy nechýbal ani spev. Ja som mala sesternice aj o 30 rokov staršie, ktoré poznali veľa piesní, a tak som sa ich od nich naučila. Veľa ma ich naučila aj moja stará mama a veru ešte aj teraz sa nájdu ženy i muži, ktorí si pospomínajú na ďalšie. Rady prezentujeme rôzne piesne, medzi nimi aj svadobné, ktoré sa spievali nielen v minulosti, ale ešte aj dnes sa pri svadbách ozývajú dedinou.“
Ešte sme sa dozvedeli, že sa pravidelne schádzajú a nacvičujú raz do týždňa v budove Obecného úradu aj vďaka starostky Želmíre Gonosovej a že sa tešia, že sa k nim pridáva aj mládež. Pospomínali na svoje rôzne vystúpenia a skonštatovali: „Veľmi sa nám páčilo na festivale v Šenkviciach, pretože tam sme boli dva dni a okrem vystúpenia sme mali čas a možnosť bližšie sa spoznať a porozprávať sa s ostatnými účastníkmi a členmi iných súborov. Páčila sa nám súdržnosť súborov, priateľská nálada, a ak aj slová a reč bola iná, veľmi sme si so všetkými porozumeli.“
Potom sa už rozozneli ich podmanivé piesne, ktorých melódie sa doširoka niesli spod vlachovskej Skavky. Krása ľudského hlasu nás očarila a zaujala, ich úspešné vystúpenie bolo odmenené srdečným potleskom početných divákov. Ich prianie „našimi vystúpeniami sa snažíme vytvoriť príjemné ovzdušie a dobrú náladu pre všetkých, ktorí nás počúvajú,“ sa naplnilo do bodky. Určite budú mať rovnaký úspech aj na ich najbližšom vystúpení na Gemerskom folklórnom festivale 26.-28. augusta v Rejdovej, kde vystúpia v programe Vôňa Gemera – Žriedla nevysychajú.
Bystränkám do ich ďalšej práce prajeme veľa zdravia, elánu, nových inšpirácií, úspechov a veľa spokojných poslucháčov a divákov!
Pre Maj Gemer napísala: Marta Mikitová
{gallery}kultura/bystre{/gallery}
{jcomments on}
štvrtok, 19 august 2010 17:50
Folklórna skupina Bystränky prispieva k oživovaniu a uchovávaniu piesní, tancov i zvykov nielen v obci Doporučený
Napísal(a) Marta Mikitová
Horný Gemer oplýva nielen prírodnými krásami, historickými a kultúrnymi pamiatkami, ale je veľmi bohatý aj na ľudové umenie a kultúru. Ľudové piesne, tance, hudba, kroje sú veľmi rozmanité, odlišné takmer v každej obci, majú v sebe ukrytú históriu, zvyky a tradície, poéziu i životný rytmus. Zárukou zachovania tejto tradičnej ľudovej kultúry sú aj folklórne súbory a skupiny, ktorých je, chvalabohu, aj na hornom Gemeri pomerne dosť.
Jedným z nich sú Bystränky - folklórna skupina Miestneho odboru Matice slovenskej v Rožňavskom Bystrom, ktorá sa venuje oživovaniu a uchovávaniu piesní, tancov i zvykov z Rožňavského
Zverejnené v
Rožňavské Bystré
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.