ľudí na Gemeri tak v minulosti, ako i v súčasnosti. Postupne sa rozširujú jednotlivé rubriky zaujímavými článkami i fotografiami z rôznych končín krásneho Gemera. Samozrejme, že zmeny v štruktúre spolupracovníkov sa odrážajú nielen na ich počte, ale ovplyvňujú aj tematiku článkov. Myslím, že to treba brať celkom prirodzene, lebo tak to už v ľudskom živote býva. Niektorých prispievateľov v ostatnom čase zastavili v týchto aktivitách rôzne nepriaznivé udalosti v rodine, druhých potreba oddychu a tretích možno zdravotné problémy i vek. Ďalších zase zaujal iný spôsob propagácie svojho okolia. Som však veľmi rád, že medzi viacročnými autormi nechýbajú naši krajania už v pokročilom veku, ako napríklad František Bábela z Tisovca, ktorý si píše 85. rok svojho života. Podobne na tom je aj Vojtech Bradovka z Nadabuly, či iní moji spoločníci. Postupne pribúdajú ďalší seniori, ako napríklad bratia Mikuláš a Ondrej Rozložníkovci. Neviem si predstaviť stránku Maj Gemer bez príspevkov od starostky mojej rodnej obce Rožňavské Bystré pani Želmíry Gonosovej, ktorá priebežne informuje o najnovšom dianí v tejto obci. Pravidelne sa objavujú tiež príspevky Zuzky Homoliakovej, predsedníčky progresívne aktívnej okresnej organizácie JDS v Revúcej a fotografie Jána Benda. Tie dávajú, a to nielen ich vrstovníkom, podnety a nové nápady ako aj vo vyššom veku využiť svoje schopnosti, či možnosti. Samozrejme, že stránku tvoria i mladší autori, z ktorých sa v poslednom čase prejavila najmä Erika Gallová, Andrea Tokárová, Miloš Mladší, ale tiež Tatiana Bachňáková, Mária Hlaváčová, Mgr. Michal Terrai, Anežka Kleinová, Jaroslava Chromeková, Mária Ferenczová a iní. Najvytrvalejší z nich je však Miloš Leng, ktorý, až na pár výnimiek, nevynechal pridať svoj komentár z bystränského majstrovského futbalu. Približuje sa k nemu tiež mladý futbalista Štefan Tomášik, ktorý často a podrobne písal o nižnoslanskom futbale a teraz sa aktívne prejavuje z nového pôsobenia v FK Gemerská Poloma. Veľmi ma mrzí, že niektorí autori prestali byť aktívni a ich jedinečné príspevky nám teraz na stránke chýbajú. Bol by som rád, keby im nový rok priniesol ďalší impulz a naštartovali svoj akumulátor bohatých skúsenosti i vedomostí k znovuobohateniu stránky. Myslím, že treba spomenúť i to, že tento rok bol aj pre mňa osobne tiež rokom veľkých skúšok. Najmä v súvislosti s prechodom stránky z nižšej verzie na vyššiu. Na túto zmenu si niektorí návštevníci ťažšie zvykajú a nevyužívajú všetky možnosti z novôt, čo im stránka dáva. Zrejme to bude chvíľu trvať, kým sa všetci moji návštevníci oboznámia so systémom rozloženia rubrík a ich využitím. Stránka prešla na modernejší a kvalitnejší spôsob šírenia informácií prostredníctvom tzv. modulov. Verím, že nebude dlho trvať a stránka začne dýchať novým životom aj prostredníctvom vás, milí priatelia. Veď je na prospech každého jednotlivca, mladšieho či staršieho, vyvinúť určitú snahu a prispôsobovať sa súčasnému trendu aj rozširovaním svojich zručností a schopností vo využívaní informačných technológií, ktoré pre nás v súčasnosti poskytuje internet ako taký. Jedno je však isté, že Maj Gemer nebude stojatou vodou, ale spravím všetko preto, aby držal krok so súčasnosťou a nezačal stagnovať. Aspoň dovtedy, kým mi budú sily a prostriedky stačiť.
A teraz mi dovoľte, aby som sa na prahu nového roku poďakoval za vašu priazeň a niektorým z vás i za nenahraditeľnú spoluprácu. Veľmi si vážim užitočnú pomoc najmä od pani Marty Mikitovej, ktorá aj keď nie je našou krajankou, ale je veľkou obdivovateľkou Gemera v celej jeho šírke. Jej poznámky, príspevky, ale najmä držanie čistoty spisovnej slovenčiny v takmer každom článku, sú pre mňa mimoriadne významnou pomocou.
Pred Vianocami býva zvykom rozposielať aj z mojej strany pozdravy a novoročné želania. Nebudem spomínať, koľko takých odišlo z mojej poštovej schránky. Týkali sa takmer všetkých primátorov pôsobiach na Gemeri, ale aj starostov jednotlivých obcí, najmä horného a stredného Gemera. Aj mnohí z vás dostali taký e-mail. Chcel som vám aspoň takto vyjadriť poďakovanie hoci len za to, že viete o stránke Maj Gemer a že ste sa aj vy pričinili o jej bohatý obsah. Veď napr. len v roku 2013 bolo doteraz uverejnených 764 rôznych príspevkov. Veľká vďaka za to ich autorom. Niektorých som spomenul, ale všetkých sa ozaj nedá. Ani to nie je zmyslom tohto príhovoru. Svedčí to však o tom, že stránka Maj Gemer je stále živá, a to aj napriek tomu, že niektorých pravidelných návštevníkov odlákali zrejme rôzne sociálne siete, či iné stránky, a stále si vie nájsť svoje miesto v internetovej sieti. Svedčia o tom tiež návštevy jej priaznivcov z takmer 50 štátov sveta. A to ich registrujeme iba za ostatné tri mesiace. Z vianočných pozdravov, ktoré som v týchto dňoch obdržal a niektoré i zverejnil v podobe pohľadníc, som teraz vybral iba jeden, ktorý ma veľmi potešil. Napísala mi ho primátorka mesta Revúca pani Eva Cireňová. Uviedla v ňom aj toto: „Ďakujem Vám za propagáciu nášho mesta, regiónu, nášho krásneho Gemera. Želám Vám každodennú inšpiráciu pri vašej práci, ktoru nezištne robíte pre nás všetkých Gemerčanov. S úctou Eva Cireňová.“ Záverom sa mi žiada ešte podotknúť, že na prospech občanov Gemera, ktorí navštevujú túto stránku by určite bolo poskytovanie informácií o činnosti funkcionárov a samospráv aj z ďalších volebných obvodov. A to sa týka aj informácií o činnosti niektorých inštitúcií regiónu. Snáď si uvedomia tí menej aktívni o čo prichádzajú ak si nevšímajú čo sa o nich píše, či nepíše, a spokojní sú aj tak.
Ešte raz vám ďakujem za priazeň a do nového roku 2014 prajem veľa optimizmu, zdravia, pohody a porozumenia, ktoré všetci tak veľmi potrebujeme.
Ondrej Doboš
































Milí priatelia, vážení spolupracovníci! Takto pred rokom sme si na stránke Maj Gemer zhodnotili uplynulé obdobie a zavinšovali šťastlivý nový rok. Naša obľúbená stránka, ktorá je venovaná v prevažnej miere regiónu Gemera, ale najmä jeho hornej i strednej časti, má síce vo svojom podtitule, že je mojou osobnou stránkou, ale ako hovorí jej obsah, je naplnená vo veľkej časti príspevkami od vás, ktorým Gemer prirástol k srdcu, či už žijete v rodnom kraji, alebo ste sa vysťahovali ešte v minulosti do iných regiónov. Teší ma, že sprostredkúvam vaše informácie o rôznych aktivitách v súčasnosti, ale aj názory a spomienky, ktoré približujú ostatným vzácne informácie aj o tom, aké stopy z minulosti zanechal vo vašich spomienkach život vo vám blízkom prostredí, v ktorom dlhšiu, resp. kratšiu dobu už nežijete. Mnohí iste neviete, že sa o to veľkou mierou pričiňujú dve sponzorské súkromné firmy. Ide o spoločnosť LIFEWORKS, ktorá poskytuje rôzne internetové služby a druhou soločnosťou je HOLDYSOFTWARE, ktorá mi ochotne pomáha pri modernizácii stránky. Obidvom som veľmi zaviazaný a snažím sa ich pomoc využívať tak, aby som spolu s vami v prvom rade poskytol čo najviac informácií o živote
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.