pre nás hodnotný a v čom ide dnešným pisateľom príkladom. Skôr chcem poukázať na všeobecnú hodnotu listu, ktorý prišiel v tom čase z USA na Slovensko a predovšetkým zdôrazniť zásluhu tých, ktorým bol adresovaný, ktorí si vážili to, čo im pisateľ napísal a uchovali ho aj pre budúce generácie. List je o to cennejší, že ho písal obyčajný človek, ktorý v Amerike videl možnosť zárobku a tak chcel pomôcť svojej rodine, ktorá žila ako sa vraví z ruky do úst. Je viac ako pravdepodobné, že tento list prišiel do rodiny, ktorá nežila o nič lepšie ako rodina z ktorej pochádzal autor listu. Táto rodina si vážila tento list aj napriek tomu, že, ako som sa mohol z jeho obsahu dozvedieť, prakticky neobsahoval žiadnu veľkú pomoc. Skôr našli v liste správu o ňom, že žije a dozvedeli sa ako sa má. Obidvom stranám patrí naša vďaka, že sa list dostal do správnych rúk a nám sa dnes otvára prostredníctvom neho jeho historická hodnota zaujímavá pre dnešnú generáciu. 

Aby sme zachovali tajomstvo listu, vynechajme niektoré detaily. Po rokoch však prezraďme aspoň to, že po dlhom cestovaní list prišiel v jeden januárový deň aj do Bystrého. Ako to v tom čase bývalo, list priniesol poštár priamo do domu, v ktorom býval, dajme tomu šógor so švagrinou a deťmi. Slušnosť kázala, že sa patrí v liste v prvom rade pozdraviť a tak to urobil aj náš Ľudovít: "primite spolu, odomňa srdeční pozdrav a stálu spomienku na Vás, a tak ako se všetci máte, šiste zdraví. Je se ne môžem pochvalit so zdravim lebo som se nazdal že uš dokončím tamten tížden, tak som bol zle ... eštek i teraz nie najlepši se cítim, ale vám všetkim Vám vinšujem a prajem celej Famílie dobrého zdravé a veselo šťastie v tomto Novom roku..." Nebolo by správne, aby som pokračoval v podrobnom odpisovaní tohto listu. Tí, čo sú starší vedia, čo asi mohlo byť obsahom. Veď naši ľudia v tridsiatych rokoch minulého storočia nežili na dedinách vo veľkom bohatstve. Aj keď sa sem-tam našla práca v okolitých baniach, po vyhlásení samostatného slovenského štátu sa niektoré bane i na hornom Gemeri zrušili a baníci museli do baní fárať buď v Nižnej Slanej, alebo v Dobšinej. Štátna hranica medzi Maďarskom a Slovenskom prechádzala medzi Bystrým a Rekeňou (dnes Rožňavské Bystré a Rakovnica) a tak sa odrezal prístup ľudí zo slovenskej strany chodiť za prácou do Rudnej, či Rožňavy, kde sa v baniach stále pracovalo. Väčšina preto skromne žila z toho, čo nasiali alebo zasadili na nie veľkých pásikoch rolí, ktoré však trpeli úrodnosťou pôdy, pretože sa nachádzali na svahoch spomínaných pohorí. A keďže i tých málo pozemkov, ktoré sa ešte donedávna využívali už pomaly zarastá a krajina dostáva iný charakter, ťažko je mladším vytvoriť si akú-takú predstavu o tom, ako sa voľakedy a na akých miestach získavala obživa pre všetky rodiny.
Ale ktovieako nebolo súdené ani nášmu pisateľovi Ľudovítovi v Amerike, ktorý sa švagrovi posťažoval: " ... lebo od Novembra zle ide robota, 2 dni robimo na tížden a malo kedi se uda že 3 dni virobimo..." Dúfam, že ste porozumeli listu, že prácu majú iba dva dni v týždni a málokedy sa im podarí tri dni odrobiť. Z toho plynie pre rodinu i poznámka, v ktorej sa uvádza, že z toho, čo zarobia sa "zošporovat nie velmi dajú, lebo sú boháše všade múdri a lem tolko dajú zarobit bi zmo jim stoho vladali robit i na druhí den."
Čo sa neskoršie stalo nevieme, lebo k ďalším listom sa nedostala ani rodina, ktorá našla tento list na povale, keď chceli zrekonštruovať starý dom na lepšie bývanie. I tak sme povďační rodine, ktorá list nezašantročila, ale ho uchovala do takej podoby, akú dnes má a bolo možné z jeho obsahu aspoň trochu priblížiť podmienky života našich predkov spred niekoľkých desaťročí.
Ondrej Doboš