pre nás hodnotný a v čom ide dnešným pisateľom príkladom. Skôr chcem poukázať na všeobecnú hodnotu listu, ktorý prišiel v tom čase z USA na Slovensko a predovšetkým zdôrazniť zásluhu tých, ktorým bol adresovaný, ktorí si vážili to, čo im pisateľ napísal a uchovali ho aj pre budúce generácie. List je o to cennejší, že ho písal obyčajný človek, ktorý v Amerike videl možnosť zárobku a tak chcel pomôcť svojej rodine, ktorá žila ako sa vraví z ruky do úst. Je viac ako pravdepodobné, že tento list prišiel do rodiny, ktorá nežila o nič lepšie ako rodina z ktorej pochádzal autor listu. Táto rodina si vážila tento list aj napriek tomu, že, ako som sa mohol z jeho obsahu dozvedieť, prakticky neobsahoval žiadnu veľkú pomoc. Skôr našli v liste správu o ňom, že žije a dozvedeli sa ako sa má. Obidvom stranám patrí naša vďaka, že sa list dostal do správnych rúk a nám sa dnes otvára prostredníctvom neho jeho historická hodnota zaujímavá pre dnešnú generáciu.
Aby sme zachovali tajomstvo listu, vynechajme niektoré detaily. Po rokoch však prezraďme aspoň to, že po dlhom cestovaní list prišiel v jeden januárový deň aj do Bystrého. Ako to v tom čase bývalo, list priniesol poštár priamo do domu, v ktorom býval, dajme tomu šógor so švagrinou a deťmi. Slušnosť kázala, že sa patrí v liste v prvom rade pozdraviť a tak to urobil aj náš Ľudovít: "primite spolu, odomňa srdeční pozdrav a stálu spomienku na Vás, a tak ako se všetci máte, šiste zdraví. Je se ne môžem pochvalit so zdravim lebo som se nazdal že uš dokončím tamten tížden, tak som bol zle ... eštek i teraz nie najlepši se cítim, ale vám všetkim Vám vinšujem a prajem celej Famílie dobrého zdravé a veselo šťastie v tomto Novom roku..." Nebolo by správne, aby som pokračoval v podrobnom odpisovaní tohto listu. Tí, čo sú starší vedia, čo asi mohlo byť obsahom. Veď naši ľudia v tridsiatych rokoch minulého storočia nežili na dedinách vo veľkom bohatstve. Aj keď sa sem-tam našla práca v okolitých baniach, po vyhlásení samostatného slovenského štátu sa niektoré bane i na hornom Gemeri zrušili a baníci museli do baní fárať buď v Nižnej Slanej, alebo v Dobšinej. Štátna hranica medzi Maďarskom a Slovenskom prechádzala medzi Bystrým a Rekeňou (dnes Rožňavské Bystré a Rakovnica) a tak sa odrezal prístup ľudí zo slovenskej strany chodiť za prácou do Rudnej, či Rožňavy, kde sa v baniach stále pracovalo. Väčšina preto skromne žila z toho, čo nasiali alebo zasadili na nie veľkých pásikoch rolí, ktoré však trpeli úrodnosťou pôdy, pretože sa nachádzali na svahoch spomínaných pohorí. A keďže i tých málo pozemkov, ktoré sa ešte donedávna využívali už pomaly zarastá a krajina dostáva iný charakter, ťažko je mladším vytvoriť si akú-takú predstavu o tom, ako sa voľakedy a na akých miestach získavala obživa pre všetky rodiny.
Ale ktovieako nebolo súdené ani nášmu pisateľovi Ľudovítovi v Amerike, ktorý sa švagrovi posťažoval: " ... lebo od Novembra zle ide robota, 2 dni robimo na tížden a malo kedi se uda že 3 dni virobimo..." Dúfam, že ste porozumeli listu, že prácu majú iba dva dni v týždni a málokedy sa im podarí tri dni odrobiť. Z toho plynie pre rodinu i poznámka, v ktorej sa uvádza, že z toho, čo zarobia sa "zošporovat nie velmi dajú, lebo sú boháše všade múdri a lem tolko dajú zarobit bi zmo jim stoho vladali robit i na druhí den."
Čo sa neskoršie stalo nevieme, lebo k ďalším listom sa nedostala ani rodina, ktorá našla tento list na povale, keď chceli zrekonštruovať starý dom na lepšie bývanie. I tak sme povďační rodine, ktorá list nezašantročila, ale ho uchovala do takej podoby, akú dnes má a bolo možné z jeho obsahu aspoň trochu priblížiť podmienky života našich predkov spred niekoľkých desaťročí.
Ondrej Doboš

































Písal sa rok 1938 a v jednom z mestečiek Západnej Virgínie v Spojených štátov amerických v pondelok 10. januára práve dopísal mladý Ľudovít zo Slovenska list. Ešte napísal adresu, prilepil známku a zaniesol na najbližšiu poštu, aby sa dostal čím skôr "šífou" na správnu adresu vzdialenú tisícky kilometrov v starom kraji, na Slovensko. Prišiel sem do Ameriky za prácou, ako v tom čase robili všetci, ktorí museli na Slovensku pod vrchom Turecká a na okolí trpieť biedou, lebo v tomto chudobnom kraji ťažko bolo zohnať niečo na uživenie seba i rodiny. Tak, ako mnohí iní, aj on sa jedného dňa medzi svetovými vojnami rozhodol okúsiť ako chutí americký chlebík.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-