menšie komplikácie, ale mládenci ich zvládli za pomoci starších mužov) pozvala vedúca dedinskej folklórnej skupiny Bystränky pani Zuzana Tomková zídených spoluobčanov do vynoveného kultúrneho domu na pripravený program. Pri dverách ich vítali krojované dievčatá, ktoré každého núkali s domácimi buchtami a štamperlíkom pálenky a potom nastal čas na program, ktorý „Bystränky“ otvorili peknou pesničkou – ich dedinskou hymnou „Medzi hvarami dedinka malá je, tá dedinka tá sä Bystria menuje, dló dedinó bystrý potok preteká, tu zmo žili mladia roky života....“ A druhou častuškou : “Kot zmo túto slávnost plánovali, dobrú valu urobit Vám chceli .....“ Prítomných privítala starostka obce pani Želmíra Gonosová a popriala všetkým dobrú náladu, starším krásne spomienky a mladým, aby nezabudli na zvyky a tradície v obci. Hrdo a smelo vyhlásila, že Bystrania a Bystränky tu budú ešte dlhé roky. Občas nám treba načrieť do starých truhlíc, pohladkať veci minulé, pritisnúť k srdcu... Občas sa treba aspoň na chvíľočku zastaviť a zaspomínať, na to čo bolo a čo odvial čas. A tak sme si spoločne pripomenuli čaro dávnych tradícií. Potom nasledoval program. Naša dedinská folklórna skupina sa občanom predstavila so zaujímavým, dynamickým, vtipným programom, ktorý zaujal všetkých prítomných, potešil i pobavil.
Prvou scénkou bolo stretnutie žien z poľa a dievčat z jarmoku, kde ženy boli zvedavé, čo dievčatá nakúpili a spomínali ako to bolo za ich mladých čias.
Do druhej scénky sa zapojili aj mládežníci, kde sa zaspomínalo na stavanie májov kedysi v Rožňavskom Bystrom. Celkove to bolo o sviatku Rusadlí, keď mladí potom išli na muziku.
Záverečnou scénkou boli krstiny – osud človeka bol podľa ľudových predstáv určený už pri jeho narodení. Kým dieťa nebolo pokrstené mali nad ním moc zlé sily. Preto sa zakrývalo dieťatko plienkou, aby ho chránilo pred urieknutím. Ku krstinám sa viazali aj ďalšie povery, ako napr. dieťa obsypali zrnom, aby mu na stole nikdy nechýbal chlieb, obdarovali ho grajcärikom, aby bolo bohaté, dali mu vajíčka, aby malo pekné líčka a pod. Keď sa vrátili z kostola hovorilo sa: odniesli sme pohana a priniesli sme kresťana. Po skončení krstín, ženy v Bystrom odchádzali do krčmy na víno, kde si veselo zaspievali, aj niečo popili... A tým sa kultúrny program ukončil.
Záverom sa chcem poďakovať folklórnej skupine „Bystränky“ za tento program, za spríjemnenie sobotňajšieho večera, za krásne bystränské zvyky a obyčaje, ktoré sa vryli mnohým do pamäti. Za to, že oprášili históriu z tej veselšej stránky, za to, že ženy si odkrojili zo svojho voľného času a boli ochotné tráviť mnohé večery nácvikom, aby sa tradície, ktoré nahlodal zub času zachovali, za úžasný pocit, ktorý sa nám usadil kdesi vo vnútri. Treba si uvedomiť, že kým vystúpenie uzrie svetlo sveta, predchádza tomu nápad, scenár, hodiny nácviku. Verím, že po takom úspechu, aký mali v sobotu 11.6.2011, budú pokračovať. Bolo by škoda v najlepšom prestať (veď sa blíži aj Deň obce). Právom si zaslúžia pochvalu. Ešte raz ďakujem Zuzane Tomkovej, Marike Uhrinovej, Jarmile Tomkovej, Zuzane Urbanovej, Mariene Dovcovej, Eliške Babičovej, Miroslave Frákovej, Marte Molnárovej, Helene Kerekešovej, Magde Štefanovej, Alici Simonovej a moje poďakovanie patrí aj naším mladým talentom - Stankovi Ďurskému, Dominike Ďurskej, Evke Dovcovej, Mirke Mackovej, Janke Konczovej a samozrejme aj členom mládežníckeho občianskeho združenia SLZA priateľstva, ktorí v sobotu po skončení programu postavili máje aj pred kostolom a dievčatám v obci a na záver sa zastavili aj u starostky obce a okolo polnoci sa so spevom rozišli domov.
Želmíra Gonosová,
starostka obce
Rožňavské Bystré
FOTOGRAFIE ZLATICE HALKOVEJ
{gallery}obsah/bystre/maje{/gallery}
piatok, 17 jún 2011 13:52
Občas nám treba načrieť do starých truhlíc, pohladkať veci minulé, pritisnúť ich k srdcu... Občas sa treba aspoň na chvíľočku zastaviť a zaspomínať na to, čo bolo a čo odvial čas Doporučený
Napísal(a) Želmíra Gonosová
Na avizované stavanie májov dňa 11.6.2011 v našej obci Rožňavské Bystré sme sa všetci tešili. V sobotu od 16.00 hodiny vyhrávala v miestnom rozhlase ľudová hudba, na nádvorí pred Obecným úradom stála aj stuhami ovenčená V3S-ka naložená brezami – májmi. Všetko to značilo, že sa niečo v obci chystá. Okolo pol piatej nastal šum. To mládežníci zo SLZY priateľstva postavili ovenčený smrek – obecný máj pred budovou Obecného úradu. O 17.00 hod. za spevu bystränskej piesne „Pod naším obloškom stojí máj zelený....“ našich dievčat Dominiky Ďurskej a Evky Dovcovej pokračovali mládenci v stavaní májov – brezy - pred kultúrnym domom. Po postavení májov (nastali aj
Zverejnené v
Rožňavské Bystré
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.