Prejav starostky obce Rožňavské Bystré pani Želmíry Gonosovej
Vážení prítomní, matičiari, milí hostia!
Pripadla mi milá povinnosť pozdraviť a privítať Vás na spomienkovom stretnutí pri príležitosti 182. výročia narodenia a 155. výročia príchodu medzi našich predkov do Bystrého, jedného z najväčších dejateľov svojej doby na Slovensku evanjelického farára, národovca, spisovateľa, rozprávkara Pavla Emanuela Dobšinského.
Narodil sa 16.3.1828 v Slavošovciach. Neskoršie sa rodina presťahovala do Sirku a potom študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči. Tu, práve v tom čase, prekvitalo vzdelávanie v reči jeho rodnej - slovenskej. V týchto časoch začína i literárne tvoriť. V roku 1855 ho pozvala bystranská cirkev za svojho kazateľa a 2. júla toho roku prichádza do Bystrého. Bystré bolo v tom čase dedina, kde žilo 400 občanov. Ľudia tu žili skromne, no Bystrania boli aj vtedy ľudia pracovití, statoční, priateľskí. Zachovávali si svoje národné podvedomie, svoju reč, zvyky.

Dobšinský sa usadil v staručkej fare, ktorá stála pri kostole. Mal 27 rokov, bol slobodný a doniesol si so sebou pracovitosť, um, srdce a odhodlanie verne pomáhať nášmu ľudu. Napriek smutným úlohám (v tom čase obec bola postihnutá cholerou) našiel si čas i na literárnu činnosť, písal básne, venoval sa zbieraniu i písaniu piesní, porekadiel, obyčajov a povier. V Bystrom mal na to dobré podmienky, ale hlavne zdroje. Tu uzreli svetlo sveta rozprávky: Zakliata hora, Laktibrada, Panna z rosy počatá a z deväť matiek splodená, Matej veľký kráľ a Uliana veľká kráľovná, Radúz a Ľudmila, Hadogašpar, Dvanásti bratia a trinásta sestra. Sme hrdí na to, že časť z jeho rozprávok a povestí pochádza z ústneho podania našich predkov. Sú nám vzácne, blízke, je v nich kus bystranskej duše.
Dobšinský sa popri literárnej činnosti zaoberal aj hmotným zabezpečením cirkevného zboru. Gazdoval na farských pozemkoch, choval domáce zvieratá, zaoberal sa včelárstvom. Zabezpečil najnutnejšiu opravu fary a na jeho podnet sa cirkevníci rozhodli postaviť novú školskú budovu s bytom pre učiteľa. V roku 1857 zabezpečili stavebný materiál, na jar 1858 starú školu zbúrali a na jej základoch stavali pod organizáciou Dobšinského novú. O rok neskoršie sa už v nej po slovensky vyučovalo.
Z fary sa Dobšinský vysťahoval v januári 1859 do Banskej Štiavnice. V jeseni 1861 natrvalo zakotvil ako farár v Driečanoch. Tu pôsobil až do svojej smrti 22. októbra 1885 - dnes je tomu 125 rokov.
Toto je časť - veľmi malá časť púte jedného z tých, ktorý pomáhali našim predkom i nám, aby sme sa dostali k tomu čo dnes všetci máme, v čo dúfam všetci veríme, v slovenskú reč. Buďme hrdí, že máme možnosť dýchať ten istý vzduch, piť tú istú vodu, prechádzať sa po tej istej zemi, kde sa rád prechádzal Pavol Dobšinský a počúvať tú istú bystranskú reč, z ktorej mnoho je naveky napísané v jeho rozprávkach.
Na Dobšinského povestiach sa vychovalo mnoho generácií detí a ešte mnoho, mnoho generácií príde, ustavične budú prichádzať k Dobšinskému, lebo mnohé čo dnes zvučí slávou, časom vybledne ako staré plátno, ale Dobšinského povesti budú, kým bude slovenská reč. Takým bol a zostal aj pre dnešok, pre prítomnosť ale aj pre budúcnosť. Jeho tvorba ubezpečuje nás, že klenoty nášho ľudu a duch Dobšinského zostanú majákmi umenia, krásy a ľudskosti nielen pre nás, ale aj pre budúce pokolenia.
Dobšinský kázal: "Milovať slobodu, bojovať proti zlu v sebe a všade, bojovať o ľudskosť, to nech je našou alfou a omegou.“ A pri tejto príležitosti, ked' hovoríme o velikánovi Slovenska, o slovenskej reči, chcem pripomenúť, že dnes po skončení tohto slávnostného aktu obnovuje svoju činnosť miestny odbor Matice Slovenskej tu u nás v Rožňavskom Bystrom. Lebo aj Matica sa podieľa na rozvoji miestnej a regionálnej kultúry, upevňuje vzťah občanov k slovenskej štátnosti, k slovenskej reči a na to nesmieme zabúdať, musíme vychovávať aj našu mládež v duchu národných hodnôt. Vy rodičia, ale hlavne starí rodičia, učte svoje deti, vnúčatá k láske k Bystrému, k vlasti, k Slovensku, pestujete v nich úctu k materinskej reči a učte ich spievať slovenské piesne. Jeden z mnohých výrokov nášho predsedu vlády znie: “Dajte si všetci malý záväzok, že svoje deti aspoň raz za život vyvediete na Kriváň a odtiaľ im ukážete Slovensko ako raj na zemi.“
ZM
{gallery}obsah/bystre/matica/dobsinsky{/gallery}
{jcomments on}

































Malá spomienková slávnosť pri pamätnej tabuli Pavla Dobšinského na kostole ECAV v Rožňavskom Bystrom prerástla v sobotu 20. marca 2010 do prekrásnej akcie. Na úvod všetkých prítomných privítala Ing. Zlatica Halková, riaditeľka Domu Matice slovenskej v Rožňave. Po krásnej básni, ktorú zarecitovala Miroslava Fráková predniesla svoj príhovor starostka obce Želmíra Gonosová. Položením spomienkového venca k pamätnej tabuli sa len potvrdilo, že duch pamiatky na Dobšinského zostáva hlboko v nás a zanecháva klenoty aj pre budúce generácie.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-