Napriek tomu, že prvá písomná zmienka o kostole je z roku 1416, odborníkom – historikom, historikom umenia a reštaurátorom sa podarilo zistiť, že kostolík má za sebou takmer osem storočí trvajúcu históriu. Vznikol v prvej polovici 13. storočia, v období vlády panovníkov z rodu Arpádovcov. Postavili ho v chotári obce, ktorá tvorila niekdajšiu (pravdepodobne pôvodnú) osadu nad Rakovnicou ako malý, kamenný kostolík so svätyňou štvorcového pôdorysu. Kostolík sa vyznačuje pomerne jednoduchou vonkajšou, i vnútornou architektúrou. Kým svätyňa disponuje valenou klenbou, loď zastropuje rovný doskový strop a na osvetlenie interiéru slúžia tri vysokopostavené okná so štrbinovými výrezmi. Do kostola sa pôvodne vstupovalo bočným vstupom zo severnej strany lode. Aj túto pamiatku poznačili rôzne nešťastia. V roku 1658 bol kostol poškodený požiarom, ale na konci 17. storočia ho opravili. V tom období sem umiestnili nový, dodnes zachovaný oltár a fasády kostola nechali vyzdobiť maľbami s rastlinnými a figurálnymi motívmi a nárožným kvádrovaním. Drevená tribúna, ktorá bola pôvodne na západnom konci lode, už nebola obnovená.
Doposiaľ chýbajúce údaje o histórii kostola dopĺňa Historia domus – kronika, ktorú si viedli pátri Spoločnosti Ježišovej, pôsobiacej v Rožňave od roku 1656. Táto vzácna kronika odkrýva pre súčasníka množstvo zaujímavých informácií o pôsobení pátrov jezuitov v Rožňave, o ich bohatom misijnom živote, o stavebných aktivitách, ktoré významnou mierou poznačili vzhľad rožňavského námestia. Za rovnako cenné však môžeme považovať aj správy o činnosti náboženských kongregácií – bratstiev. V Rožňave to bolo Združenie Kristovej agónie, ktoré iniciovalo a po tri storočia praktizovalo procesie ku dnes už zaniknutým kaplnkám, ukrytým v lesoch Slovenského rudohoria.
V jezuitskej kronike sa ďalej dočítame, že okrem duchovnej správy Kaplnky Sv. kríža vo vtedajšom rožňavskom farskom kostole (neskoršej katedrále Nanebovzatia Panny Márie), sa starali aj o kaplnky sv. Anny a Navštívenia Panny Márie v lesoch nad Betliarom, ako aj o kaplnku sv. Márie Magdalény v Rakovnici. O nej sa jezuitskí kronikári prvýkrát zmienili v roku 1690 a podľa záznamov mala byť dlhé roky v opatere Spoločnosti Ježišovej, až ju koncom 17. storočia (okolo roku 1682 – pozn. autorky), postihlo plienenie povstalcov Imricha Thökölyho (Tököliho). Po tom, ako stála osem rokov poškodená, takmer v dezolátnom stave, podarilo sa ju za účinnej pomoci kardinála a uhorského prímasa Leopolda Kolonicha (Koloniča), ako aj za veľkej pomoci ľudí opraviť. K takejto zomknutosti a zapálenosti ľudí určite prispel aj miestny prameň, ktorý navštevovali obyvatelia blízkeho i vzdialenejšieho okolia, aby si z neho načreli liečivú vodu. Posviacka prameňa sa konala v roku 1698 a v tom istom roku pisateľ kroniky označil toto miesto za universalis devotionis loco, teda za miesto všeobecnej úcty. Listujúc v dvojzväzkovej kronike sa až do jej posledných záznamov dočítame o pravidelnej – každoročnej púti ku kostolu v deň sviatku patrónky kostola, sv. Márie Magdalény.
Pobožnosti trvali až do oficiálneho zrušenia jezuitskej rehole v roku 1773 a pokračovali aj ďalej, keďže za pútnické miesto bolo vyhlásené bulou pápeža Pia VI. z 22. mája 1796, v období pôsobenia rožňavského biskupa Antona Andrássyho.
Keďže pôvodný kostolík svojou kapacitou prestal vyhovovať narastajúcemu záujmu pútnikov, rozšírili ho o otvorenú predsieň. V roku 1970 nahradila pôvodnú šindľovú krytinu plechová strecha.
V ďalšej – novodobej kronike tohto kostolíka by mohla pokračovať tá najpovolanejšia, pani Leštáková, ktorá 50 rokov vykonávala poslanie kostolníčky, kedy sväté omše celebrovali správcovia rožňavskej farnosti, alebo ich kapláni.
Tohtoročná púť ku kostolu sv. Márie Magdalény bola výnimočná tým, že ju prvýkrát celebroval rožňavský diecézny biskup, Mons. Stanislav Stolárik. Vo svojej homílii priblížil život patrónky kostola, sv. Márie Magdalény, s posolstvom o nasledovaní Krista v pokání a pokore. Pri príležitosti 1. svetového dňa starých rodičov a seniorov osobitne vyzdvihol ich nezastupiteľnú úlohu pri zapaľovaní a odovzdávaní iskierok viery pre budúce generácie.
Na základe webstránok: apsida.sk, OZ Gotická cesta a archívnych dokumentov Archívu Biskupského úradu v Rožňave a Knižnice Univerzity Eötvösa Lóránda v Budapešti spracovala:
Mgr. Silvia Lörinčíková, PhD., archív a knižnica BÚ v Rožňave
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-