Napriek tomu, že prvá písomná zmienka o kostole je z roku 1416, odborníkom – historikom, historikom umenia a reštaurátorom sa podarilo zistiť, že kostolík má za sebou takmer osem storočí trvajúcu históriu. Vznikol v prvej polovici 13. storočia, v období vlády panovníkov z rodu Arpádovcov. Postavili ho v chotári obce, ktorá tvorila niekdajšiu (pravdepodobne pôvodnú) osadu nad Rakovnicou ako malý, kamenný kostolík so svätyňou štvorcového pôdorysu. Kostolík sa vyznačuje pomerne jednoduchou vonkajšou, i vnútornou architektúrou. Kým svätyňa disponuje valenou klenbou, loď zastropuje rovný doskový strop a na osvetlenie interiéru slúžia tri vysokopostavené okná so štrbinovými výrezmi. Do kostola sa pôvodne vstupovalo bočným vstupom zo severnej strany lode. Aj túto pamiatku poznačili rôzne nešťastia. V roku 1658 bol kostol poškodený požiarom, ale na konci 17. storočia ho opravili. V tom období sem umiestnili nový, dodnes zachovaný oltár a fasády kostola nechali vyzdobiť maľbami s rastlinnými a figurálnymi motívmi a nárožným kvádrovaním. Drevená tribúna, ktorá bola pôvodne na západnom konci lode, už nebola obnovená.
Doposiaľ chýbajúce údaje o histórii kostola dopĺňa Historia domus – kronika, ktorú si viedli pátri Spoločnosti Ježišovej, pôsobiacej v Rožňave od roku 1656. Táto vzácna kronika odkrýva pre súčasníka množstvo zaujímavých informácií o pôsobení pátrov jezuitov v Rožňave, o ich bohatom misijnom živote, o stavebných aktivitách, ktoré významnou mierou poznačili vzhľad rožňavského námestia. Za rovnako cenné však môžeme považovať aj správy o činnosti náboženských kongregácií – bratstiev. V Rožňave to bolo Združenie Kristovej agónie, ktoré iniciovalo a po tri storočia praktizovalo procesie ku dnes už zaniknutým kaplnkám, ukrytým v lesoch Slovenského rudohoria.
V jezuitskej kronike sa ďalej dočítame, že okrem duchovnej správy Kaplnky Sv. kríža vo vtedajšom rožňavskom farskom kostole (neskoršej katedrále Nanebovzatia Panny Márie), sa starali aj o kaplnky sv. Anny a Navštívenia Panny Márie v lesoch nad Betliarom, ako aj o kaplnku sv. Márie Magdalény v Rakovnici. O nej sa jezuitskí kronikári prvýkrát zmienili v roku 1690 a podľa záznamov mala byť dlhé roky v opatere Spoločnosti Ježišovej, až ju koncom 17. storočia (okolo roku 1682 – pozn. autorky), postihlo plienenie povstalcov Imricha Thökölyho (Tököliho). Po tom, ako stála osem rokov poškodená, takmer v dezolátnom stave, podarilo sa ju za účinnej pomoci kardinála a uhorského prímasa Leopolda Kolonicha (Koloniča), ako aj za veľkej pomoci ľudí opraviť. K takejto zomknutosti a zapálenosti ľudí určite prispel aj miestny prameň, ktorý navštevovali obyvatelia blízkeho i vzdialenejšieho okolia, aby si z neho načreli liečivú vodu. Posviacka prameňa sa konala v roku 1698 a v tom istom roku pisateľ kroniky označil toto miesto za universalis devotionis loco, teda za miesto všeobecnej úcty. Listujúc v dvojzväzkovej kronike sa až do jej posledných záznamov dočítame o pravidelnej – každoročnej púti ku kostolu v deň sviatku patrónky kostola, sv. Márie Magdalény.
Pobožnosti trvali až do oficiálneho zrušenia jezuitskej rehole v roku 1773 a pokračovali aj ďalej, keďže za pútnické miesto bolo vyhlásené bulou pápeža Pia VI. z 22. mája 1796, v období pôsobenia rožňavského biskupa Antona Andrássyho.
Keďže pôvodný kostolík svojou kapacitou prestal vyhovovať narastajúcemu záujmu pútnikov, rozšírili ho o otvorenú predsieň. V roku 1970 nahradila pôvodnú šindľovú krytinu plechová strecha.
V ďalšej – novodobej kronike tohto kostolíka by mohla pokračovať tá najpovolanejšia, pani Leštáková, ktorá 50 rokov vykonávala poslanie kostolníčky, kedy sväté omše celebrovali správcovia rožňavskej farnosti, alebo ich kapláni.
Tohtoročná púť ku kostolu sv. Márie Magdalény bola výnimočná tým, že ju prvýkrát celebroval rožňavský diecézny biskup, Mons. Stanislav Stolárik. Vo svojej homílii priblížil život patrónky kostola, sv. Márie Magdalény, s posolstvom o nasledovaní Krista v pokání a pokore. Pri príležitosti 1. svetového dňa starých rodičov a seniorov osobitne vyzdvihol ich nezastupiteľnú úlohu pri zapaľovaní a odovzdávaní iskierok viery pre budúce generácie.
Na základe webstránok: apsida.sk, OZ Gotická cesta a archívnych dokumentov Archívu Biskupského úradu v Rožňave a Knižnice Univerzity Eötvösa Lóránda v Budapešti spracovala:
Mgr. Silvia Lörinčíková, PhD., archív a knižnica BÚ v Rožňave

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-