V súčasnosti v štúdiu pokračujem ďalej, vzdelávam sa v odbore manažment so zameraním na sociálnu prácu (MBA štúdium). Som rodákom z obce Rakovnica, avšak už dvadsať rokom žijem v neďalekej Rožňave. Do svojej rodnej obce pravidelne chodievam, mám tu rodičov, brata s rodinou, starú mamu a ďalších príbuzných. Zamestnaný som v samospráve mesta Rožňava, na odbore sociálnych vecí a bytovej politiky. Venujem sa najmä riešeniu širokého spektra rôznych problémových a nepriaznivých situácií v živote človeka, súvisiacich s riešením sociálno-patologických javov, a to najmä v prostredí marginalizovaných rómskych komunít. Spomeniem napríklad záškoláctvo u detí, poruchy v správaní detí, ale aj týranie, patologické hráčstvo a všetky druhy závislostí. Klientom poskytujem sociálne poradenstvo, vykonávam krízovú intervenciu a samozrejmosťou je aj pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov klienta v rôznych životných situáciách. V poslednom období je to najmä pomoc pri riešení exekúcií a osobných bankrotov, alebo zastupovanie klientov v odvolacom konaní. Okrem svojho hlavného zamestnania pôsobím externe aj na VŠZaSP sv. Alžbety, detašované pracovisko Rožňava, kde študentom odovzdávam svoje poznatky nielen v rovine teórie, ale aj praxe v rámci študijného programu sociálna práca. Od roku 2016 sa venujem mediácii, vedený som v registri mediátorov pri Okresnom súde v Rožňave.
2. Kedy sa vo vás objavila myšlienka venovať sa našej rodáčke?
V čase pamiatky zosnulých na cintoríne v Rakovnici, ak si dobre spomínam, pred dvoma rokmi, som si všimol na náhrobnom kameni na hrobe pani Mišurdovej dátum jej narodenia a úmrtia, z čoho mi hneď vyplynulo, že práve rok 2020 bude rokom okrúhlych jubileí. Nebol to však len tento moment, pretože o tejto významnej osobnosti som ešte ako dieťa veľa počul. Veľa dobrého, veľa záslužného a veľa pozitívneho. Práve to vo mne podnietilo myšlienku venovať sa tejto žene viac, a pátrať hlbšie po jej živote a snažiť sa o to, aby veľkosť jej odvážnych skutkov, mimoriadnej odvahy, empatie a filantropie nezostali už nikdy v zabudnutí, ale aby každému obyvateľovi obce Rakovnica boli známe a aby o nich vedeli aj budúce generácie.
3. Čo bolo cieľom vášho snaženia?
Keďže pani Helena Mišurdová nebola vo svojej obci, kde prežila celý svoj život, nikdy dostatočne a náležite za svoje príkladné skutky a nezištnú pomoc v prospech iných spoluobčanov dostatočne a primerane ocenená, aj keď všetkým obyvateľom obce počas celého svojho života vždy pomáhala, som presvedčený, že Cena obce a pamätná tabuľa osadená uprostred obce bude aspoň malou náplasťou za všetkých tých vďačných ľudí, ktorým pomohla, ktorých liečila, ktorých zachránila. Na druhej strane mi je ľúto, že sa to deje až teraz, že sa toho nedožila, že si cenu nemohla prevziať sama a že sa za ostatné roky na ňu akosi pozabudlo. Som nesmierne rád, že vedenie obce Rakovnica, zastúpené starostkou obce, si moju myšlienku a nápad dôstojne a natrvalo si uctiť pamiatku a výnimočnosť p. Mišurdovej rýchlo osvojilo a vyjadrilo ústretovosť a vôľu pustiť sa do toho.
4. Mali ste dostatok materiálu na spracovanie zámeru?
So zháňaním materiálu to bolo fakt ťažké. Priznám sa, bol som zaskočený, že v obecnej kronike som nenašiel po dôkladnom preštudovaní všetkých predchádzajúcich rokov a období, ktoré sa týkali najmä časového úseku od roku 1945 až po súčasnosť, žiadne podstatné informácie ohľadom p. Heleny Mišurdovej. Zdrojom získavania dát bol Štátny archív v Košiciach – pracovisko Archív Rožňava, ďalej pán Fabrizio Bensi – archivár Centrálneho historického archívu Medzinárodného Červeného kríža v Ženeve. Tu by som rád podotkol, že s prekladom dokumentov z francúzskeho jazyka mi pomohla učiteľka francúzštiny z Gymnázia P. J. Šafárika v Rožňave Mgr. Adriana Šalamonová. Niektoré informácie som získal aj priamymi rozhovormi, spomeniem napríklad pani Margitu Kučerovú, obyvateľku obce Rakovnica. Spolupracoval som aj s Národným historickým archívom, ako aj s Múzeom SNP v Banskej Bystrici. Nesmiem opomenúť ani MUDr. Helenku Potockú, ktorá zapožičala pre toto podujatie originály ocenení, ktoré mohli byť všetkým prítomným naživo ukázané a odprezentované.
5. Kto vám bol nápomocný pri organizovaní mimoriadnej akcie?
Pri príprave tohto podujatia som spolupracoval najmä so starostkou obce Rakovnica Ing. Radkou Uhrinovou a zamestnancami obecného úradu.
6. Čo všetko sa odohralo počas slávnostného aktu?
Slávnostný ceremoniál začal privítaním všetkých zúčastnených a pozvaných hostí, pričom bolo každému účastníkovi tohto podujatia venované originálne leporelo o živote a prínose ocenenej osobnosti. Nasledovala hymnická pieseň Aká si mi krásna, no a potom si už MUDr. Helena Potocká (vnučka ocenenej) prevzala od starostky Ing. Radoslavy Uhrinovej Cenu obce pre pani Helenu Mišurdovú, ktorá bola udelená in memoriam pri príležitosti 100. výročia od jej narodenia a súčasne pri uplynutí 30 rokov od jej úmrtia. Ďalej nasledovala moja prednáška (prezentácia) o výnimočnosti pani Heleny Mišurdovej. Slávnostné zhromaždenie sa potom presunulo pred budovu denného stacionára, kde bola inštalovaná pamätná tabuľa pre ocenenú osobnosť. Miestny zbor pre občianske záležitosti zaspieval partizánsku pieseň. Slávnostnému aktu odhalenia pamätnej tabule ešte predchádzalo krátke poďakovanie a vyzdvihnutie dôležitosti a jedinečnosti tohto podujatia. Podujatie bolo ukončené recitáciou básne.
7. Komu vďačíte za to, že predstava bola naplnená?
Predovšetkým vedeniu obce Rakovnica a takisto aj Domu Matice slovenskej v Rožňave. Bez ich finančnej podpory by toto unikátne podujatie nebolo možné zrealizovať.
8. Čo odkážete občanom na základe činnosti našej rodáčky?
V jej jednoduchosti spočívala jej veľkosť. Bola to žena s mimoriadnou dávkou odvahy, vždy ochotná, vždy pripravená pomôcť každému, kto pomoc potreboval. Kiežby bolo takých Helien Mišurdových aj teraz viac. Najmä v dnešných ťažkých časoch a v pandemickej dobe, ktorú práve žijeme, by si mali ľudia navzájom oveľa viac pomáhať, zaujímať sa jeden o druhého, byť k sebe milší a lepší. Ak nám začne na iných viac záležať ako na sebe samom, potom budeme ako naša hrdinka, pani Helena Mišurdová.
RON
KTO BOLA HELENA MIŠURDOVÁ?
Helena Mišurdová sa narodila 1. septembra 1920 v obci Rakovnica a zomrela vo svojej rodnej obci 30. januára 1990. Práve v roku 2020 uplynulo 100 rokov od jej narodenia a súčasne aj 30 rokov od jej úmrtia. V roku 1937 získala Helena Mišurdová diplom dobrovoľnej sanitárky, po absolvovaní kurzu. Spolu so svojím manželom Michalom sa venovala poľnohospodárstvu a popritom aktívne pôsobila ako funkcionárka a dobrovoľníčka miestnej organizácie ČSČK. Počas vojny pracovala vo viacerých nemocniciach, či už v Rožňave alebo v Dobšinej.
Najmä v období SNP sa aktívne starala o ranených partizánov, bezmocných, chorých a ranených. Poskytovala im pomoc priamo na bojisku, v úkrytoch, v lese. Dvakrát do týždňa ich zásobovala nielen liekmi, ale aj potrebným základným zdravotníckym materiálom a potravinami. Ošetrovala rany, poskytovala rady a povzbudzovala ich.
Azda najväčším hrdinstvom Heleny Mišurdovej bola záchrana a následná starostlivosť o dvoch anglických pilotov, ktorí boli po núdzovom pristátí vojenského lietadla prevezení do rožňavskej nemocnice v decembri 1944, kde Helena Mišurdová pôsobila ako sanitárka. Celé desaťročia viaceré zdroje nesprávne interpretovali túto udalosť, kedy bola Helena Mišurdová spájaná so záchranou vojakov pri leteckom nešťastí, ktoré sa odohralo pri obci Gemerská Poloma, kde sa 16. októbra 1944 zrútilo vojenské lietadlo. Dokonca aj noviny Zora Gemera – 13. 6. 1969, ročník XVIII, č. 23, týždenník ONV Rožňava vo svojom krátkom článku mylne informovali čitateľov o tejto udalosti.
Skutočnosť je ale iná: 17. decembra 1944 z vojenskej základne Torretta v Taliansku odštartovalo 31 vojenských bombardérov B-24 Liberator patriacich k 461. bombardovacej skupine, pričom cieľom ich doletu malo byť Poľsko. Nad územím dnešného Maďarska bola skupina lietadiel napadnutá približne 50 nemeckými stíhačmi. Bombardér „67“ bol zasiahnutý do motora č. 3, ktorý začal horieť. Lietadlo začalo pomaly klesať. Posádku tvorilo 10 vojakov. Dvaja sa vážne zranili. Bombardér B-24 Liberator (Osloboditeľ) musel núdzovo pristáť. Okolo poludnia, približne po 45 minútach letu, tak lietadlo s ťažko poškodeným motorom a dvoma ranenými vojakmi na palube v katastri obcí Krásnohorská Dlhá Lúka a Jovice, pristálo do poľa. Posádka bola zajatá maďarskými žandármi, ôsmi vojaci boli odovzdaní Nemcom, dvaja zranení boli prevezení do nemocnice v Rožňave. Opustené lietadlo zostalo v poli a postupne bolo vyrabované a rozobrané ľuďmi z okolitých dedín.
Anglickí piloti Sgt. Arthur C. Piccoli (zadný strelec) a Sgt. Purvis Lee Stack (pravý bočný strelec) sa 17. decembra 1944 popoludní ocitli v nemocnici, kde práve mala službu aj Helena Mišurdová. Arthurovi vzhľadom na komplikované devastačné poranenie nohy a členku musela byť noha amputovaná. Na túto misiu nastúpil len dva týždne po tom, ako sa oženil. Purvis bol 4-5x zasiahnutý počas paľby, mal vážne poranenia chrbtice, ochrnul od pása dole. Všetku starostlivosť o oboch letcov zabezpečovala počas troch mesiacov hospitalizácie Helena Mišurdová. Dokonca ani primár Jaross spočiatku nevedel o tom, že v nemocničných priestoroch (v pivnici pod kaplnkou) sú ukrytí dvaja anglickí vojaci. Pri jednej z razií Helena Mišurdová chránila vlastným telom pilotov a ľsťou im zachránila životy pred nemeckou kontrolou. Naplnila staré vrecia slamou, prikryla ich plachtou. Potom si rozstrapatila vlasy, natrela líca na červeno a ľahla si k tým vojakom, prikryla sa spolu s nimi veľkou plachtou. Predstierala, že je zmyslov zbavená a v horúčke. Len tak sa podarilo prekabátiť nemeckých vojakov, aby nepokračovali ďalej v kontrole a odišli z nemocničnej pivnice preč.
Ako sa vyjadrila, kupovala im aj tabak (za 3000 pengő) a šúľala cigarety. Vo februári 1945 prišlo do nemocnice v Rožňave vojenské auto s ruskou posádkou, oboch vojakov previezli do Košíc, pričom 19. februára 1945 boli prevezení do Bukurešti. Posledné slová ruských vojakov adresované Helene Mišurdovej zneli: „Chorošo bárišňa“. Keď sa Arthur a Purvis lúčili s Helenou Mišurdovou, rozplakali sa a povedali, že ako keby sa lúčili od vlastnej matky. Aj ona sa k nim správala tak, ako keby to boli naozaj jej synovia. Ešte aj po rokoch to tak cítila. Sľúbili jej, že ešte raz sa v tomto živote uvidia. Žiaľ, už sa s nimi nikdy viac nestretla, no veľmi v to verila.
Helena Mišurdová, resp. Ilon néni, ako ju všetci volali, v období SNP po výbuchu granátu ohluchla na jedno ucho, neskôr ako 37 ročná ohluchla takmer úplne. Hospitalizovaná bola aj v nemocnici, no pomôcť jej v tom čase medicína nevedela. V povojnovom období sama odstraňovala nevybuchnutú muníciu z miestneho cintorína v Rakovnici. V evanjelickom kostole vykonávala aj funkciu zvonárky. Pracovala aj na majeri pri kaštieli v Betliari, kde sa starala najmä o zvieratá. Svoje ošetrovateľské schopnosti preukázala a cenné rady poskytovala v prospech obyvateľov svojej obce aj v povojnovom období, kde ročne ošetrila približne 300 svojich pacientov. Všetci ju poznali ako „našu doktorku“. Ak niekoho v dedine bolel zub a bolesť neustúpila, vytrhla ho. V 70. a 80. rokoch minulého storočia vykonávala „dozor nad zdravím“ futbalistov na miestnom ihrisku. Na každom futbalom zápase bola vždy prítomná s brašnou na pleci a ak bolo potrebné, vždy pomohla.
Ocenenia pre Helenu Mišurdovú:
– Čestné uznanie za dobrú prácu za rok 1961, udelené miestnou skupinou ČSČK v Rakovnici dňa 24. januára 1962
– prestížna Medaila Florence Nightingalovej udelená Svetovou organizáciou Červeného kríža v Ženeve, odovzdaná 31. mája 1969 na Federálnom kongrese ČSČK na 22. ročníku udeľovania ocenenia
– Vyznamenanie II. st. ČSČK za záslužnú a obetavú prácu, udelené pri príležitosti jej okrúhlych narodenín, návrh na ocenenie bol schválený OV ČSČK v Rožňave dňa 13. marca 1980
– Cena obce Rakovnica, udelená in memoriam 29. 8. 2021 a odhalenie pamätnej tabule v obci Rakovnica
– Čestná cena predsedu Košického samosprávneho kraja za rok 2020, udelená in memoriam 4. 9. 2021
Z celosvetového počtu doposiaľ udelených medailí Florence Nightingale, bolo pre Česko a Slovensko udelených 36. Z tohto počtu ju získalo len 11 Sloveniek, vrátane Heleny Mišurdovej. Napriek tomu, že táto unikátna medaila sa udeľuje každé dva roky už od roku 1920, naposledy bola medaila udelená pre územie Česka a Slovenska v r. 2003 Slovenke, a to Márii Pelcrovej z Martina.
Marek Koltáš

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-