zriedka chodilo oddychovať, odreagovať a nadýchať sa lepšieho ostrejšieho vzduchu, ale sa chodilo tam robiť. V roku 1934 naši predkovia odkúpili z veľkostatku Brzotínskeho spolu s predkami obce Kőreš (terajšia Kružná) cca asi 300 ha lúk, lesa a vtedy aj ornej pôdy. Rekenčanom pripadla polovica, t. j. 150 ha. Na výlety Hvara sa využívala len pre školské deti pred prázdninami na koncoročné výlety v mesiaci jún. Chodilo sa výlučne peši. Vývozy sa uskutočňovali len po roku 1960 a to na motorkách, neskôr na traktoroch Zetor super – 50, na pásovom traktore DT – 54, a cca od roku 1970 začalo sa jazdiť na nákladných terénnych autách V3S, T111 a osobných Gaz 69 a Aro. Už to nebola pešia turistika, ale mototuristika. Rekeni (Rakovnici) pripadli lúky s nasledovným názvom:
Kosné lúky: Bujáková (tam sa kosilo pre obecného býka), Pri Jeklu: (Gašparova) tam v minulosti sa aj sialo žito, Pri Studni: Bola to malá plocha v strede so studňou. Voda bola zo snehu a dažďa. V lete vyschla. Mlynárocká: Je to lúka severne od Vlčieho (farkaš) bercu. Jesenskyová: Malá lúka medzi Mlynárockou a Čékušovou, Čékušová: Je to veľká parcela asi s 5 závrtmi, Michalovecká: Južne od Čékušovej, Rechtorová jamka: Malá lúka medzi lesom, Brezina: Lúka o rozlohe cca 1,5 ha ešte na južnejšej strane s malým nestálym prameňom (v lete vyschol), Lápa: Je to hraničná lúka s Kružňanským chotárom.
Na kosných lúkach, na spomínaných lokalitách, sa nazbierali desiatky, ba stovky vozov sena. Jedna časť sena sa v lete zvozila do dediny a jedna časť sa skladala do kôp. Kopa, to bola stoh s kruhovým základom v strede s kolíkom. Seno z kôp sa vozilo v zime na saniach, alebo tzv. vlašuhách. V roku 1944 nemeckí vojaci pobrali a zvozili seno na vozoch ťahaných tzv. štajerskými koňmi.
Už ako som skôr opísal, na Planinu sa chodilo zásadne peši. Na občerstvenie od smädu sa nosila voda z domu a z u Gonosa studni, alebo zo studničiek: na Kopanu, zo Studni, z Petermanovej doliny, z Lősegu (stretný uhol – Kružňanský chotár) zo Šinárovej doliny, z Bučiny, z Lazoch, alebo z Bystrianskej studni, (ktorá je najvyššie vyvierajúci prameň pod Plešiveckou planinou).
Z dediny sa chodilo cez Zachráskou – Veršinok - Kopan - Póšovu – Riganovský otrován – Lőseg – na Strosík (tam sa tradovalo, že z brala sa zabil u Kochana kôň – žriebä - táto cesta vyústila na Kéreckej jamke). Touto trasou sa chodilo peši, alebo s prázdnymi vozmi – rebriňákmi. Z tejto cesty v Pošovej odbočovala aj cesta západným smerom, tzv. bočná, ktorá sa spojila s cestou vychádzajúcou zo studne a na Planinu vyústila na Bujakovú lúku. Ďalšou cestou bola cez studňu na capáš, alebo Šinárovou dolinou cez Lackou laz a capáš.
Veľmi obtiažne sa chodilo cez Šinárovú dolinu, potom cez Blatnú dolinku v Bučine (tam je stály prameň) a tiež vyústi na capáš a na severnú stranu planiny na lúku (odtiaľ je pekný výhľad na štíty Vysokých Tatier).
Ďalšia možnosť výstupu je cez Šinárovu dolinu v Bučine, zvážnicou smerom na západ, kde sa dá dostať aj cez horu a potom pokračovať cez Bystriansku studňu. Tu sa dá vyjsť aj na planinu, alebo miernejším stúpaním napojiť sa na zvážnicu z Honiec, ktorá vyúsťuje na planinu východne od Gerlašských skál.
Najvyšší bod Plešiveckej planiny je Štít 851 m (Berc), ktorý sa nachádza južne od Gerlašských skál. Na južnej polovici planiny sú Ostré vŕšky, dnes už zalesnené. V minulosti bol zalesnený len západný (tam bola strážna búdka maďarských vojakov za II. svetovej vojny). Okolo búdky bola vykopaná priekopa pre strelcov. (V tejto priekope boli pochovaní vojaci, zrejme Nemci a bolo tam veľa munície).
V roku 1952 v jesenných mesiacoch september – október vznikol na planine v miestach severovýchodne od Ostrého vršku, kde nebol súvislý lesný porast, veľký požiar. Hasenia sa zúčastnilo veľa ľudí z okolia Planiny. Pri likvidácii komplikovali práce výbuchy zvyšných výbušnín, ktoré boli pohádzané v kríkoch. Keď sa požiar priblížil ku kríkom, ľudia utekali do bezpečia, pretože v každom staršom kríku boli náboje, alebo aj míny. Vtedy sa požiar priblížil až ku Zvonivej jame.
Plešivecká planina v letných miestach bola plná života. Pásal sa tam mladý hovädzí dobytok, niekedy až 5 – 6 čried. Črieda sa volala gula. Je to slovo z maďarčiny, ktoré sa používalo na Hornohágyi (Hortolsaď). Oviec bolo až na 6 – 7 košiaroch, ktoré mali Plešivec, Slavec, Kružná, Rakovnica, Rožňavské Bystré, Honce a Vidová. V každej čriede dobytka sa páslo 50 – 100 kusov. Ovce boli na košiari po 300 – 500 kusoch. Boli to dojnice, járky a barany. Každý týždeň v utorok sa vozil na voze do dediny syr, ktorý potom odvážali na autách do syrárne. Na salaši sa okrem syra varila žinčiča a na menej hodnotnej žinčiči (servátky) sa chovali prasatá. Hygiena z titulu nedostatku vody bola na nízkej úrovni. Dobytok a ovce sa napájali na cisterny a vzdialenejšie čriedy dobytka a oviec sa napájali na Rakovníckom prameni v Studni. Keď sa dobytok a ovce napili, kým sa dostali naspäť na planinu, boli zase smädné.
V minulosti sme s partiou chodili takmer každý týždeň v sobotu v podvečer na Planinu. Na noc sme išli len po postavení drevenej chatky „Lajoška“ v roku 1963. Kým táto chatka neexistovala, chodili sme na planinu len v nedeľu a to najmä v mesiaci február, marec na kvety, ktoré sú už dnes chránené. Pri našich potulkách sme mali možnosť vidieť aj niekoľko čried jeleníc a jeleňov. Tieto zvieratá neboli plaché, lebo si boli vedomé a isté, že sú v tomto období chránené. Čo už dnes nevidieť. Ako milovníci prírody sme sa zúčastňovali pri naplňovaní sena v krmítkach a na plnení soli s hlinou v drevených žľaboch.
Častými návštevami na planine som dosť dobre poznal najmä severnú a západnú časť planiny. V zime sme chodili na lyžiach, alebo vo veľkom snehu na chate zhotovených stupačkách.
Známi bačovia na rakovnickom košiari boli: Béla Belányi a jeho brat Kalmán, Ondrej Manko Popálený, Ján Máťaš, Jozef Krištofčo, Ondrej Kravec, Modoroši.
Pastieri dobytka: Šinglar – z Rožňavy, Modoroši, Ladislav Miškovič, Milan Fabián, Jozef Čapó.
Bača spával v kolibe. Na salaši boli dve drevené koliby. Jedna pracovná a jedna na odpočinok. Zakrýval sa baraňou kožou (vyrobenou), šubou, alebo kabanicou.
Valasi (juhási) spávali pri košiari v tzv. šáriku. Bola to prenosná búdka, ktorá sa každý deň prenášala na druhé miesto, aby bola stále blízko košiara. Košiar sa tiež denne prestavoval a takto hnojil kosné lúky. Košiar bol trojdielny: pre – dojky, jahňatá – jarky a barany. Pri dobre prosperujúcom družstve už bola len pracovná koliba. Na odpočinok slúžili dvojkolesové maringotky, kde sa spávalo už na posteli a prikrývalo sa paplónom. Podobne spávali aj pastieri mladého dobytka. Aj oni vymenili drevenú kolibu za maringotku.
Neodmysliteľným zvieraťom na salaši, ako aj pri pasení dobytka, boli strážne psi.
Ovce pásli valasi (juhási). V povojnových rokoch skoro každý mal pri sebe pušku. Pušky sa dali nájsť na každom kroku. Stávalo sa aj to, že ovce z čriedy ukradli valasi zo susedného košiara. Potom medzi bačami a valachmi panovala veľká nezhoda a nevraživosť, ktorá mohla skončiť aj smrťou.
Ovce – dojky sa dojili z jari do konca mája, alebo aj do 15. júna trikrát denne. Prvé dojenie bolo zavčas z rána, tak okolo 3. hodiny, potom na obed okolo 11. hodiny a večer okolo 18. hodiny.
Mlieko sa dojilo do tzv. geletiek. Boli to drevené nádoby valcovitého tvaru o obsahu 10 – 15 litrov. Neskôr geletky už boli hliníkové. Do vydojeného mlieka sa pridávalo syridlo (tekutina, ktorá mala schopnosti spájať v mlieku na tvorbu syra – táto tekutina v minulosti bola robená z teľacieho žalúdka - držky). Keď sa syr oddelil od mlieka, tento sa uložil do čistej utierky a prebytočná tekutina z neho odkvapkávala - tzv. servátka. Ostatné mlieko sa v medenom kotle varilo na žinčicu. Keď mlieko v kotle 3 krát puklo, žinčica bola uvarená. Zobrala sa hustejšia časť, a redšia bola servátka na kŕmenie psov a prasiat. Odkvapovaný syr na policiach zrel a zároveň sa aj zaúdil. Dym z dreva v kolibe bol spod kotla, kde sa varila žinčica. Uvarená žinčica sa dala do tzv. putiny – to bol drevený sud o obsahu 25 – 50 litrov. V kolibe boli dve putiny: na sladkú a kyslú žinčicu. Dobrý bača mal drevené črpáky a na oštiepky drevené formy.
Napájanie dobytka a oviec sa vyriešilo postavením a daním do prevádzky vodovodu v roku 1960 z čerpačky v Rakovnici. Vtedy sa zlepšila aj hygiena pri výrobe syra a žinčice. Syr sa už nevozil v neupravenom prostredí na voze, ale uzavretý na traktorovej vlečke.
V posledných rokoch po skrachovaní JRD ovce už na planine sa nepasú a ani sa nekosí, čo sa prejavuje v poľnohospodárstve, najmä v živočíšnej výrobe tým, že veľmi chýba kvalitné horské seno. Ovce aj dobytok sa pasie len v doline. Planina je zase bez pitnej vody. Vodovodu sa nevenovala náležitá pozornosť a údržba, čo zapríčinilo havarijný stav a nefunkčnosť. Určitá časť vodného hospodárstva sa časom znehodnotila a žiaľ - aj rozkradla. Nevážime si to, čo nám zanechali naši predkovia.
Máme sa s čím pochváliť s takmer znedevastovanou prírodou na Hvare. Len my ľudia sa chovajme k tomuto pokladu tak, aby to, čo sa na Hvare urobilo, niektorí úmyselne neznehodnocovali, nerozbíjali a nerozkrádali.
6. júl 2010
Text: Ján G. Rekenský
Foto: autorov archív
{gallery}obsah/rakovnica/hvara{/gallery}
{jcomments on}
Plešivecká planina - ako som ju ponímal v minulosti a dnes Doporučený
Napísal(a) Ján G. Rekenský
Ideme, alebo lepšie povedané, vyvezieme sa z Rakovnice na Plešiveckú planinu. V minulosti sa tento názov Plešivecká planina v rekenskom (rakovnickom) nárečí takmer nepoužíval. Hovorilo sa o výstupe na planinu. Ideme na Hvaru (Horu). Slovo Plešivecká planina, alebo len Planina, sa používa len asi od 60. rokov dvadsiateho storočia (1960). Hvara, to bola pre Rekenčanov bývajúcich v dolnej časti dediny ako pre Grékov Olymp, pre Slovákov Vysoké Tatry, pre Rožňavčanov Volovec. Kým my v dedine sme zbožňovali Hvaru, ľudia žijúci na Hostinci viac inklinovali k Magdaléne – Tureckej a Zimnej vode. Na Hvaru sa len
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-