Dobré zárobkové možnosti sa rukolapne prejavili na zvyšovaní životnej úrovne. Hmatateľným dôkazom boli novostavby rodinných domov, rekonštrukcie starých domov. Vstup techniky do života občanov. Rozvoj kultúry v celej šírke. Rast vzdelanosti. Činnosť spoločenských organizácií...
Banícka práca si vždy vyžadovala chlapov zdravých, šikovných, nebojácnych, smelých. Dominovala spolupatričnosť, priateľský vzťah, súdržnosť. Baníci si dobre uvedomovali, že bez vzájomnej pomoci, dôvery sa takáto náročná práca nedá vykonávať. Veď také razenie šachty, zvislých komínov, trhacie práce, či samotná ťažba železnej rudy si vyžadovali precíznu tímovú prácu. Akýkoľvek omyl, zaváhanie, vždy stálo veľakrát život. Aj v našej obci zahynulo niekoľko baníkov v bani.
Ťažká práca stmelila, zjednotila baníkov. Po útlme ťažby bývalí baníci sa spojili a vytvorili v Rakovnici Banícky spolok. Predsedom spolku je Ján Lindák. Funkciu berie zodpovedne a vyvíja nemalé úsilie na to, aby sa na baníkov nezabudlo a právom sa zapísali do histórie obce zlatými písmenami.
V mene občanov všetkých baníkov sa iniciatívy chytil starosta obce. V súčasnosti sa zameriava na zriadenie Baníckeho múzea na Železnej ceste. „Projekty máme vypracované, len ich treba naplniť. Veríme, že spolu s našou obcou to dokážeme,“ optimisticky vyjadril nádej na zrealizovanie zámeru.
Základom sú financie potrebné na zrealizovanie plánu. Ako vo svojom príhovore píše starosta obce, na základe výzvy Košického samosprávneho kraja bola podaná žiadosť o dotáciu. Veríme, že v druhom kole sa to podarí.
Malé banícke múzeum bude v budove obecného úradu. Obec ochotne poskytne priestory a po každej stránke pomôže pri jeho realizácii. „Obci záleží na tom, aby múzeum bolo zriadené a zariadené na patričnej úrovni. Na základe dlhoročnej tradície sa patrí uchovať to, čo sa ešte dochovalo. Nesmieme zabúdať na históriu, minulosť ktorá nás posunula dopredu,“ pripomenul starosta obce Ľ. Lešták. Sľúbil vynaložiť osobné úsilie na to, aby sa zámer splnil a tým sa zatraktívnila obec Rakovnica.
Spoločný názor na vytvorenie baníckeho múzea podporujú členovia spolku baníkov i ostatní občania. Dokazujú to aj oslovení občania. Najstarším žijúcim obyvateľom, baníkom je Peter Bradáč, ktorý 45 rokov pracoval v bani. Banícku prácu zažil „na vlastnej koži“. Jeho názor je jednoznačný. „Treba zachovať to, čo sme prežili, urobili, vybudovali i vďaka bani. Som rád, že sa na baníkov nezabúda.“
Ján Gonos v bani pracoval 40 rokov. Poukázal na ťažkú prácu v minulosti „Baníci za prácou chodili pešo do Rožňavského Bystrého, Rudnej, Rožňava Bani ... Dedina bola na nohách už o 4,30 hod., aby baníci stihli prísť načas do práce. Vytvorením múzea vzdáme hold práci a životu baníkom.“
Ján Molnár odpracoval 35 rokov v bani. „Bolo to ťažké remeslo, ale inej práce tu nebolo. Baníci žili súdržne. Svojpomocne si stavali domy a všemožne si navzájom pomáhali. Múzeum ukáže novým generáciám ako v minulosti žili ich predkovia a vytvorí u nich predstavu o práci baníka.“
Prof. Dr. h. c. Ing. Ján Fabián, CSc., profesor baníctva na TU v Košiciach: „ Baníctvo na Gemeri a konkrétne v Rožňave, Rakovnici a na okolí zohralo v minulosti významnú ekonomickú a sociálnu úlohu. Rakovnica bola viac ako 300 rokov centrom železorudného baníctva. Je to ozajstná tradícia na ktorú netreba zabúdať. To, čo bolo doteraz v baníctve vykonané, aby bolo v našom múzeu zachované.“
Emil Koltáš – člen Baníckeho spolku v Rakovnici: „Baníctvo v obci bolo vždy dobre zapísané. Na baníctve boli odchované celé generácie. I vzhľadom k tomu je žiaduce nezabúdať na baníkov.“
Alimak, cajchovňa, cindra, fáranka, hajcmany, obzor, okov, pinga, pufajka, sersám, šos – to je iba zopár slov, ktoré pomaly zanikajú. Používali ich baníci a rozumeli im. Svätá Barbora – patrónka baníkov je stále uctievaná. Baníci si ju ako patrónku vybrali pre jej vieru a zásadovosť, ktorá im pomáhala v neľahkom živote.
A čo ostáva nám? Zachrániť všetko, čo sa ešte dá. Mať na pamäti to, čo bolo, urobilo sa pre vtedajšiu i terajšiu generáciu. Zriadenie múzea bude prejavom úcty, vďačnosti baníctvu, ktoré právom patrí k najstaršiemu povolaniu človeka na miestnej, obecnej úrovni v rámci Železnej cesty.
Veríme, že nielen slovne, ale aj materiálne sa budeme spolupodieľať na vytvorení múzea každý svojím dielom. Múzeum je záležitosťou celej obce, lebo v každej rodine určite bol aspoň jeden člen baníkom.
Banícka hymna
Banícky stav buď vždy velebený.
Banícky stav, to je naša slasť.
Bárs postrádam slnečný jas denný,
robím to pre svoju drahú vlasť.
Refrén: Všetkým synom šachty hlbokých baní
Vrúcnu ruku k priateľstvu daj!
Len zdar vždy maj,
Len zdar vždy maj,
Len zdar maj, banícky stav!
Počujete zvonku jasné znenia?
Čujete klopačky známy hlas?
Nože bratia k baniam bez meškania,
Nech Zdar Boh zavolá každý z nás.
Refrén:
Keď je práca naša dokonaná,
Vyťažený tento vzácny kov,
Odmena nám za to bude daná,
Veniec slávy prizdobí náš rov.
Refrén:
Text a foto: Dr. Sabo
{gallery}obsah/rakovnica/muzeum{/gallery}
{jcomments on}

































Baníctvo v Rakovnici má dlhoročnú tradíciu. V historických dokladoch sa píše, že od počiatku bola usadlosť, neskôr dedina, uhliarska, pozdejšie banícka. Svedčí o tom aj pečať pochádzajúca zo začiatku 19. storočia, ktorá sa stala základom terajšieho erbu obce.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-