Dobré zárobkové možnosti sa rukolapne prejavili na zvyšovaní životnej úrovne. Hmatateľným dôkazom boli novostavby rodinných domov, rekonštrukcie starých domov. Vstup techniky do života občanov. Rozvoj kultúry v celej šírke. Rast vzdelanosti. Činnosť spoločenských organizácií...
Banícka práca si vždy vyžadovala chlapov zdravých, šikovných, nebojácnych, smelých. Dominovala spolupatričnosť, priateľský vzťah, súdržnosť. Baníci si dobre uvedomovali, že bez vzájomnej pomoci, dôvery sa takáto náročná práca nedá vykonávať. Veď také razenie šachty, zvislých komínov, trhacie práce, či samotná ťažba železnej rudy si vyžadovali precíznu tímovú prácu. Akýkoľvek omyl, zaváhanie, vždy stálo veľakrát život. Aj v našej obci zahynulo niekoľko baníkov v bani.
Ťažká práca stmelila, zjednotila baníkov. Po útlme ťažby bývalí baníci sa spojili a vytvorili v Rakovnici Banícky spolok. Predsedom spolku je Ján Lindák. Funkciu berie zodpovedne a vyvíja nemalé úsilie na to, aby sa na baníkov nezabudlo a právom sa zapísali do histórie obce zlatými písmenami.
V mene občanov všetkých baníkov sa iniciatívy chytil starosta obce. V súčasnosti sa zameriava na zriadenie Baníckeho múzea na Železnej ceste. „Projekty máme vypracované, len ich treba naplniť. Veríme, že spolu s našou obcou to dokážeme,“ optimisticky vyjadril nádej na zrealizovanie zámeru.
Základom sú financie potrebné na zrealizovanie plánu. Ako vo svojom príhovore píše starosta obce, na základe výzvy Košického samosprávneho kraja bola podaná žiadosť o dotáciu. Veríme, že v druhom kole sa to podarí.
Malé banícke múzeum bude v budove obecného úradu. Obec ochotne poskytne priestory a po každej stránke pomôže pri jeho realizácii. „Obci záleží na tom, aby múzeum bolo zriadené a zariadené na patričnej úrovni. Na základe dlhoročnej tradície sa patrí uchovať to, čo sa ešte dochovalo. Nesmieme zabúdať na históriu, minulosť ktorá nás posunula dopredu,“ pripomenul starosta obce Ľ. Lešták. Sľúbil vynaložiť osobné úsilie na to, aby sa zámer splnil a tým sa zatraktívnila obec Rakovnica.
Spoločný názor na vytvorenie baníckeho múzea podporujú členovia spolku baníkov i ostatní občania. Dokazujú to aj oslovení občania. Najstarším žijúcim obyvateľom, baníkom je Peter Bradáč, ktorý 45 rokov pracoval v bani. Banícku prácu zažil „na vlastnej koži“. Jeho názor je jednoznačný. „Treba zachovať to, čo sme prežili, urobili, vybudovali i vďaka bani. Som rád, že sa na baníkov nezabúda.“
Ján Gonos v bani pracoval 40 rokov. Poukázal na ťažkú prácu v minulosti „Baníci za prácou chodili pešo do Rožňavského Bystrého, Rudnej, Rožňava Bani ... Dedina bola na nohách už o 4,30 hod., aby baníci stihli prísť načas do práce. Vytvorením múzea vzdáme hold práci a životu baníkom.“
Ján Molnár odpracoval 35 rokov v bani. „Bolo to ťažké remeslo, ale inej práce tu nebolo. Baníci žili súdržne. Svojpomocne si stavali domy a všemožne si navzájom pomáhali. Múzeum ukáže novým generáciám ako v minulosti žili ich predkovia a vytvorí u nich predstavu o práci baníka.“
Prof. Dr. h. c. Ing. Ján Fabián, CSc., profesor baníctva na TU v Košiciach: „ Baníctvo na Gemeri a konkrétne v Rožňave, Rakovnici a na okolí zohralo v minulosti významnú ekonomickú a sociálnu úlohu. Rakovnica bola viac ako 300 rokov centrom železorudného baníctva. Je to ozajstná tradícia na ktorú netreba zabúdať. To, čo bolo doteraz v baníctve vykonané, aby bolo v našom múzeu zachované.“
Emil Koltáš – člen Baníckeho spolku v Rakovnici: „Baníctvo v obci bolo vždy dobre zapísané. Na baníctve boli odchované celé generácie. I vzhľadom k tomu je žiaduce nezabúdať na baníkov.“
Alimak, cajchovňa, cindra, fáranka, hajcmany, obzor, okov, pinga, pufajka, sersám, šos – to je iba zopár slov, ktoré pomaly zanikajú. Používali ich baníci a rozumeli im. Svätá Barbora – patrónka baníkov je stále uctievaná. Baníci si ju ako patrónku vybrali pre jej vieru a zásadovosť, ktorá im pomáhala v neľahkom živote.
A čo ostáva nám? Zachrániť všetko, čo sa ešte dá. Mať na pamäti to, čo bolo, urobilo sa pre vtedajšiu i terajšiu generáciu. Zriadenie múzea bude prejavom úcty, vďačnosti baníctvu, ktoré právom patrí k najstaršiemu povolaniu človeka na miestnej, obecnej úrovni v rámci Železnej cesty.
Veríme, že nielen slovne, ale aj materiálne sa budeme spolupodieľať na vytvorení múzea každý svojím dielom. Múzeum je záležitosťou celej obce, lebo v každej rodine určite bol aspoň jeden člen baníkom.
Banícka hymna
Banícky stav buď vždy velebený.
Banícky stav, to je naša slasť.
Bárs postrádam slnečný jas denný,
robím to pre svoju drahú vlasť.
Refrén: Všetkým synom šachty hlbokých baní
Vrúcnu ruku k priateľstvu daj!
Len zdar vždy maj,
Len zdar vždy maj,
Len zdar maj, banícky stav!
Počujete zvonku jasné znenia?
Čujete klopačky známy hlas?
Nože bratia k baniam bez meškania,
Nech Zdar Boh zavolá každý z nás.
Refrén:
Keď je práca naša dokonaná,
Vyťažený tento vzácny kov,
Odmena nám za to bude daná,
Veniec slávy prizdobí náš rov.
Refrén:
Text a foto: Dr. Sabo
{gallery}obsah/rakovnica/muzeum{/gallery}
{jcomments on}
































Baníctvo v Rakovnici má dlhoročnú tradíciu. V historických dokladoch sa píše, že od počiatku bola usadlosť, neskôr dedina, uhliarska, pozdejšie banícka. Svedčí o tom aj pečať pochádzajúca zo začiatku 19. storočia, ktorá sa stala základom terajšieho erbu obce.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.