jubileu nielen slovami majstra Jána Čajaka „Čo starí pamätajú, mladí zachovajú“. Je tomu naozaj tak v nás všetkých, alebo sa musíme pričiniť už z úcty voči tým, ktorí históriu obce, vrátane histórie najstaršej papierne v Uhorsku uchovali v dobách neľahkých. Bolo tomu tak aj existenciou najstaršieho gazdovského spolku - Veľko-slaboššovskej sedliackej cechy. Takýchto vĺn kultúrnych, ekonomických by bolo hodno pripomenúť ešte viac, veď to boli nositeľky všetkého toho, čo obcou od jej vzniku do prítomnosti prešlo. Bolo v súlade už stáročia platným HISTÓRIA EST MAGISTRA VITAE (Dejiny sú učiteľkou života).
To všetko už od včasného rána nám pripomínal nezvyčajný pohyb v hornej časti Slavošoviec, kde sa zhromažďovali naši občania, medzi ktorými sme mohli vidieť našich rodákov, známych aj neznámych pred slávnostnou tribúnou, kde sa ich ujali organizátori a usporiadatelia. Zatiaľ v druhej časti rozsiahleho areálu športového ihriska znel mimoriadny hluk zo strany inštalovaných stánkov, stanov, ale aj odkrytých priestorov s rozváňajúcou chutnou kapustnicou a chutným gulášom. V časti priestoru sa odohrávala súťaž v pečení zákuskov a koláčov, za značnej pozornosti neustále prichádzajúcich návštevníkov, smerujúcich k inštalovanej výstavke dobových fotografií. Tu hostia poznávali dobu minulú v zaujímavých darčekových balíčkoch s jubilejnou mincou. Výročím a slavošovským Homérom, rodákom Pavlom Emanuelom Dobšinským, ktorého kultúrny stánok v Slavošovciach už navštívili tisíce návštevníkov. Náhle šum vravy sa utíšil, tribúna ožila moderátormi. Na 
prvých miestach sedadiel sa objavili známe osobnosti, ktoré sa zaslúžili svojimi počinmi o rozvoj obce.
Zakrátko k mikrofónu pristúpil dlhoročný starosta obce, Ing. Štefan Bašták, ktorý výstižným príhovorom sprítomnil históriu obce. Moderátorka pristúpila k predstavovaniu občanov, navrhnutých k oceneniu naozaj krásnou plaketou s motívom jubilea obce, na druhej strane plakety je dôstojná podoba Pavla Emanuela Dobšinského. Nasledovala kultúrna vložka členiek ZPOZ obce. V ďalšom ožili pripravené priestory určené deťom a ich zabávačov za zvukov modernej hudby, vyzývajúcej deti a drobcov k využívaniu svojich pohybových vlastností, vhodných k modernému tancu. Holdovali jedlu, zmrzlinám a nanukom. Medzitým bolo vidieť prichádzajúcich hostí a prichádzajúce tanečné a folklórne súbory.
V prvý deň osláv, v piatok 15. júna sa uskutočnilo športovo-súťažné dopoludnie pre deti a popoludní obdobné podujatia pre dospelých.
16. júna o 11,00 bolo slávnostné otvorenie, tak ako je už v predošlom uvedené s ocenením občanov, ktorí sa zaslúžili o všestranný rozvoj obce. Obdržali diplom obce k dnešnému jubilejnému dňu s pamätnou plaketou. Jednému z účastníkov bolo Úniou žien Slovenska, Krajskou organizáciou Košice udelené ocenenie „Kvet úcty“ za dlhoročnú dobrovoľnícku prácu.
V popoludňajšej časti sa pripravili k vystúpeniu žiaci ZŠ a materskej školy. Bolo pekné sa pozerať na vystupujúcu mlaď. Ich odmenou bol dlhotrvajúci potlesk, najmä zo strany rodičov. V ďalšom programe podľa časového harmonogramu až do večerných hodín vystupovali FS z Heľpy, Mafia Corner - hudobná skupina, Hands Up Crew – práca s loptou, FS z Klenovca, FS Haviar a nakoniec hudobná skupina Traky.
Na ploche športového ihriska sa tvorili rôzne skupinky ľudí, známych a neznámych, ktorí sa tu stretli aj zo vzdialených kútov Slovenska. Neboli to už len otcovia a mamy, ale aj ich synovia a dcéry a vnúčatá. Bolo vidieť vonnú atmosféru. Prichádzajúci návštevníci cestou obdivovali umelecké výtvory rezbára p. Pažitku ml., skrášľujúce okraje cesty z obce na sídlisko. Vkusnú výzdobu so znázornením patróna obce sv. Gála. Nemalú pozornosť vzbudila u prítomných mladá sokoliarka sl. Vladimíra Smädová s cvičeným jastrabom. Pre pozvaných hostí bolo pripravené občerstvenie v priestoroch nákupného strediska. Medzi hosťami nechýbali pozvaní zástupcovia miestnych podnikov, SHP a. s., obdobne zástupca majiteľa firmy Ing. M. Fiľo.
Na záver trocha histórie. Prof. J. Novák v odbornej expertíze uvádza vznik obce rokom 1318. Zemepanské právo v nej uplatňovali Bebekovci, od 17. storočia Andrášiovci. Pôvodný kostol vznikol v roku 1395. Obyvatelia boli Ruthéni. V tejto časti sú zo 14. storočia zachované neodkryté fresky, zakryté ochranným vápenným mliekom. Dobová povesť uvádza: „Po poľovačke a hostine sa sud vína, niekde aj žinčice, skotúľal do doliny, medzi obyvateľov osady „Zaderejš“, tí, čo videli kotúľajúci sa sud v nárečí boška, zvolali: „ej, šla boška“. Odtiaľ postupne stáročiami cez názov Sclausfalva, Naď Slavoš, až k pomenovaniu „Slavošovce“.
Niekoľko slov k erbu obce, zobrazujúceho patróna sv. Gála: podnet na realizovanie a uvedenie do života sa uskutočnilo za starostu Bela Skurku (1994 – 1998). Obec sa týmto zaradila za neskoršieho starostu Ing. Š. Baštáka medzi najstaršie s pôvodnými historickými symbolmi a erb je zaradený v Heraldickom registri Slovenskej republiky. Autori: Bartholomaides, prof. PhDr. J. Novák, PaedDr. Milan Sajenko (kapitoly z histórie obce, autor M.S).
700 rokov uplynulo. Dva dni spomienok a dôstojné oslavy nestačia k tomu, aby sa zhrnulo aspoň to najvýznamnejšie. Zaväzuje nás k dôstojnosti, vážnosti, vedie k tomu aby sme chápali, že prežiť celú túto etapu nebolo umožnené nikomu z nás. Pričiňme sa o to, aby budúce roky smerovali k ďalšiemu blízkemu jubileu, aby sme mohli hodnotiť to, čo bolo pred nami a vážiť si to, čo sme v ňom ako priami účastníci prežili.
Zachovajme a zveľaďujme to, čo sme zdedili. Vážme si trvalé hodnoty ktoré nám zanechali naši predkovia. Majme každý vo svojom vnútri chrám, svoju svätyňu, neznižujme sa k tomu, aby sme ničili hodnoty, ktoré nám zanechali. Zamyslime sa nad minulosťou uprostred prítomnosti.
PaedDr. Milan Sajenko
Foto: Biba Bystrenová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.