V roku 2012 uplynulo 195 rokov od založenia jednej z najstarších papierní na našom území. Papierne, ktorá dodnes existuje pod názvom SHP Slavošovce. Zároveň uplynulo aj 147 rokov od úmrtia Johanny Gyürkyovej, rod. Markušovej (11.7.1796 - 20.8.1865). Bola priekopníčkou a zakladateľkou papierenského priemyslu na Slovensku. Ako prvá na Slovensku a bývalom Rakúsko-Uhorsku zaviedla do prevádzky v Slavošovciach v r. 1865 strojovú výrobu papiera.vzniku papierne za účasti vtedajšieho predsedu vlády p. Róberta Fica. Menovaný zároveň uviedol do prevádzky nový stroj na výrobu kuchynských utierok, ktorý bol neskôr preradený do Harmanca.
História papierne sa oficiálne spomína od roku 1817, prvé správy o výrobe papiera v Slavošovciach spadajú do 18. storočia. Súviseli s menami chýrnych papiernických majstrov Martina Barmozyho a Michala Gauru (1759-1770). O úspešnosti a kvalite výroby aj v prítomnosti podávajú svedectvo zachované priesvitky (filigrány) na dobových listinách. Papiereň Slavošovce mala na priesvitke zobrazenú orlicu v záhlaví s korunkou, papiereň 2 heraldickú ľaliu, a ďalšie priesvitky zobrazovali poštovú trúbku v záhlaví obdobne s korunkou. (M. Gaura, K. Gyürky, D. Gyürky).
V roku 1826 Johanne Gyürkyovej zomiera manžel vo veku 36 rokov, ako 29 ročná sa stala vdovou so 6 maloletými sirotami, dlžobami a starosťami o rozvoj a budúcnosť papierne. Už na jar 1827 pristupuje k stavbe výrobne a potrebného rodinného domu. Sledovala vývoj papierenskej výroby aj v zahraničí, odkiaľ získavala odborníkov. Veľkým prínosom bol mladý odborník Kristián Hornbacher, ktorý zakrátko priviedol z Zürichu Jakuba Voitha.
Pod jej vedením a zavedením strojovej výroby papiereň začala rozkvitať. Aj Hornbacherovci v Slavošovciach našli nový domov, čo v konečnom dôsledku znamenalo vzostup a kvalitu výroby. Svojím životom, prácou a odkazom pre prítomnosť vtlačila zakladateľka papierne Johanna Gyürkyová pamäť doby, v ktorej žila. Dcéry zakladateľky sa vydali za Kristiána a Bedricha Hornbachera, ich synovia sa narodili v Slavošovciach a po skončení školy dosiahli významné životné posty. Pavol mal chýrnu papiereň v Tisovci, Ondrej bol inžinierom a podplukovníkom ženijného štábu c. a k. armády vo Viedni, kde spoločne s maršálkom gen. štábu Uchatiusom vo Viedni skonštruoval kanón, ktorý sa osvedčil v bojoch pri obsadzovaní Bosny, svojou technickou vyspelosťou predbehol dobu, v ktorej žil. Pripisuje sa mu aj vynález lietajúceho stroja, lietadla. Roku 1871 napísal spis o lietaní. Tretí syn Johanky a Davida menom Ludvík, bol fyzikusom mesta Rožňava. Posledný Alexander bol chýrnym obchodníkom a majiteľom papiernictva v Debrecíne.
Johanna, ako prvá v bývalej monarchii už roku 1865 zaviedla strojovú výrobu papiera. V tomto pamätnom roku zomiera. V roku 1880 sa bývalý rodinný podnik stáva akciovou spoločnosťou.
Bedrich Hornbacher junior uskutočňuje zlúčenie papierní v Slavošovciach. V roku 1870 kupuje Hirschov mlyn, kde plánoval urobiť potrebnú brusiareň dreva. Zakrátko, v roku 1878, kupuje funkčný železný hámor na rieke Slanej, v Hôrke pri Plešivci. Bol tu perspektívny dodavateľ celulózy, ako súčasť papierní v Slavošovciach. Roku 1880 nasledovalo pripojenie Masníkovskej papierne. Do čela zlúčených papierní sa dostáva generálny riaditeľ Viliam Herz, prezentujú sa pod firmou ERSTE PAPIERINDUSTRIE A. G. BUDAPEST, pod patrónstvom viedenskej Unionbanky.
Dobu minulú prezentovali riaditelia: Fridrich Hornbacher - 1870, Viliam Herz g.r. - do roku1881, Nathan Weis - do roku 1889, Frant. Pfob - do roku 1893, Karl Huntenmuller - 1903, Ing. Erhard Kletzel - 1908, N. Lechtaler -1909, Ing. Viliam Brauner – 1929, Ing. Bohumír Janata - 1929-1944.
Podnik sa po prvej svetovej vojne dostal do záujmovej sféry Moravskej agrárnej a priemyselnej banky v Brne.
Roky 1928-1929 sa stali základom prosperity podniku pod úspešným vedením generálneho riaditeľa Ing. Bohumíra Janatu, ktorý dokázal prekonať následky svetovej hospodárskej krízy a doviedol podnik k dlhoročnej úspešnosti. Tragicky zahynul v auguste 1944 v Banskej Bystrici. Novú koncepciu výroby prinieslo ukončenie 2. svetovej vojny, vznik druhej ČSR, neskoršie znárodnenie výroby.
Existenciu dnešnej papierne (datujúcej sa od roku 1817) pripomína SHP GROUP, ktorá pokračuje v tradíciách výroby pod logom Harmony. Bohatú minulosť papierne zviditeľňuje aj prítomnosť, aj keď sortiment výroby nie je už taký bohatý ako kedysi, svojou kvalitou však prispieva k udržaniu dobrého mena súčasného podniku. Z informačného spravodaja SHP GROUP Harmony info, sa o tom môžeme za jednotivé roky dozvedieť. Nadpisy: “Vzorované obrúsky zo SHP Slavošovce v západnej Európe“, „Made in SHP Slavošovce“ hovoria o aktuálnej výrobe a výrobkoch. PAPERWORLD 2010 - najväčšia európska výstava zameraná na papierové výrobky a dizajn v nemeckom Frankfurte nad Mohanom, ktorá sa konala koncom januára a zúčastnili sa na nej všetci významní výrobcovia dekoratívnych obrúskov v Európe, zviditeľnila aj výrobky SHP. Obdobne v máji v holandskom Amsterdame sa konala výstava PLMA 2010, na ktorej sa prezentovali všetci veľkí výrobcovia, ktorí ponúkali svoje výrobné kapacity na výrobu privátnych značiek do maloobchodných sietí. Účasť na tejto výstave priniesla nové významné kontakty na rokovanie s maloobchodnými sieťami v Nemecku, Bulharsku, Izraeli, Litve, ale aj veľké zákazky pre spoločnosti v Rakúsku, Veľkej Británii, Švédsku a Dánsku. Investíciou do nového obrúskového stroja NL 17 v Slavošovciach sa rozšírili možnosti výroby po stránke kvality aj sortimentu.
Nová linka v SHP Slavošovce ponúkla nové technické možnosti vo výrobe, ako napríklad osem farebníkov s prídavným deviatym lakovacím. Rozmery obrúskov 33x33 cm v štvrtinovom a osminovom skladaní v rôznych baleniach. Toto všetko stroj dokáže pri rýchlosti až 280 m za minútu. Technické možnosti stroja vytvárajú veľký priestor pre výrobu náročných farebných obrúskov. Na novej linke v SHP Slavošovce vyrábajú napr. aj novú sériu obrúskov pre obchodný reťazec IKEA.
SHP Slavošovce majú 195 ročnú tradíciu a v roku 2012 dosahujú dobré hospodárske výsledky, prešli rôznymi ekonomickými a politickými zmenami, ktoré ovplyvňovali aj vonkajšie vplyvy. Nezanedbateľná je aj vysoká cena surovín. Aj tu sa hľadajú rezervy, ako sa stať stabilnejším podnikom, dosiahnuť vyššiu kvalitu. Od roku 2004, keď sa začala výroba potlačených obrúskov v SHP Slavošovce, sa kvalita neporovnateľne zlepšila, urobil sa tu kus dobrej práce. Papiereň od svojho založenia v roku 1817 je toho svedectvom. Prešla dlhú cestu, začínajúcu jej zakladateľkou Johannou Gyürky, rod. Markušovou, ktorej náhrobok sa nachádza na miestnom cintoríne v Slavošovciach a jej priekopnícku činnosť pripomína pomník v areáli SHP.
PaedDr. Milan Sajenko
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.