Neodmietne nikoho, každý pre ňu predstavuje možnosť prejaviť svoj talent a zručnosť. Tak sa vlastne dostali i jej šaty s moderným strihom pre tanečnicu Denisku Halickú z prvej série televíznej súťaže Let´s Dance. Rada túto informáciu doplnila o nasledovné: „Šila som ich pre ňu súkromne na jej súťaž v Latino tancoch, no ona ich potom zapožičala do druhej série Let´s Dance, ale, žiaľ vypadla v nich česká speváčka Ivetka Bartošová. Bolo mi to ľúto, ale aspoň sa takto všade zviditeľnili.“Aj toto som ja šila, vraví mi zároveň s fotografiou, ktorá pochádza z nedávnej rožňavskej akcie, ktorú usporiadalo Turistické informačné centrum 2. júla 2012. Tento rok si pripomíname 110. výročie úmrtia Františky Andrássyovej, manželky grófa Dionýza Andrássyho a pri tejto príležitosti zorganizovali netradičnú prehliadku mesta – večernú hudobnú prechádzku – Rande s grófkou. Poddaných – účastníkov prehliadky privítala dobová hudba v podaní Duo Antico Moderno, po ktorej sa návštevníci v spoločnosti grófskeho páru vybrali na prechádzku minulosťou. Pani Turcsányiovú potešilo, že veľký obdiv u prítomných účastníkov tohto večera mal, vďaka nej, i sprevádzajúci, akože grófsky pár Františky Andrássyovej a Dionýza Andrássyho, ktorých predstavovali zamestnanci TIC Rožňava Katarína Petrová a Štefan Kesi. Františku skrášľovali šaty, ktoré podľa dobových fotografií navrhla i ušila pani Milena.
„Samotné šitie mi trvalo dva týždne,“ vraví natešene. „Za materiál som si vybrala satén a organzu,“ vysvetľuje mi. Obrázok oblečených šiat vyzeral veľmi verne a skutočne pôsobil akoby bol práve vzatý zo šatníka pani grófky a predstavoval štýl renezancie z konca 19. storočia.Zrejme sa s predstaviteľmi manželského páru Andrássyovcov pracovalo veľmi dobre, pretože hovorila o nich samé chvály. Veď aj to je potrebné pre krajčírku, aby podľa toho ako sa cítia v šatách, ktoré šije vedela vystihnúť, ktoré partie treba viac či menej prispôsobiť buď výzoru tváre, alebo telu, či elegancii materiálu. Aj preto hodnotil pán Kesi šaty ušité pre kolegyňu Katku Petrovú na vysokej profesionálnej úrovni.
„Rada by som Vám ukázala ešte môj najnovší výtvor,“ ochotne dopĺňa informácie o sebe pani Turcsányiová. „Práve sme sa vrátili zo svadby, na ktorú som šila neveste svadobné šaty. Veľmi sa páčili nielen mne, ale i neveste. Len vlečka na nich merala tri metre. Pošlem vám môj originál,“ dodáva. „Ale to sa ja do nich nevmestím, načo mi ich pošlete?“ s úsmevom odpovedám našej krajčírke. „Ale to nie naozaj, myslela som, že vám ich pošlem len ako link,“ vysvetľuje s úsmevom.
A tak pozerám fotografiu s moderným prejavom autorkinho návrhu i konečného výtvoru. No, mne sa páčil, ale čo hovoril ženích, keď viedol k sobášu svoju nevestu? V časoch mojej svadby sa veru takéto nenosili. Každá doba prináša niečo nové i v tomto smere. Kto sa nebojí priniesť i pre nevesty svoj pohľad na túto udalosť v podobe svadobných šiat, má vopred vyhraté. Toho záujemcovia ľahko nájdu a predložia i svoj návrh. Preto pani Turcsányiová neodmieta žiadnu prácu, ani objednávku a rada premení do svojho výrobku svoju šikovnosť i nápad. Vo svojom krajčírskom salóniku MIMA FASHION v rožňavskom OKC privíta každého, kto o jej služby má záujem.Nepýtal som sa jej, odkedy šije. Veď aj načo, keď každý začína vlastne už v detskom veku s tým, čo ho baví. Preto po ukončení základnej školy aj ona vedela, že sa pôjde učiť za krajčírku. Vybrala si školu, ktorá ju naučila nielen šiť, ale získala popri tom aj maturitu. Dnes už sníva o ďalšej škole, aby mohla svoje vedomosti ešte rozšíriť a uplatniť ich aj ako návrhárka, či dizajnérka. Vzor nemala ďaleko. Šitie patrilo i v minulosti do ich rodiny. Jej starý otec Ján Máťaš bol v Rakovnici vychýreným krajčírom. Remeslu sa naučil vo Francúzsku a keď sa vrátili s rodičmi po II. svetovej vojne do rodného kraja, venoval sa remeslu profesionálne. V jeho šľapajách by aj ona rada kráčala. Hrdo mi pripomína, že krajčírom je aj jej krstný otec. Keby sa jej splnil dávny sen a veľká túžba - dostať sa do Paríža a založiť si tam svoju krajčírsku dielňu. Stále o tom hovorí. Je mladá, ambiciózna a verím, že sen sa stane o niekoľko rokov aj skutočnosťou. Predpoklady na to už má.
Ondrej Doboš
Fotografie: archív MT, TIC Rožňava a internet
{gallery}obsah/roznava/mima{/gallery}
{jcomments on}

































Čo je pre krajčírku najkrajším a najväčším vyznamenaním jej práce vám nemusím vysvetľovať. Dáte mi za pravdu, že nie je to ani náprstok, ani šijací stroj, ani zlatá niť prechádzajúca cez uško zlatej, či inej ihly. Tak, ako majstra obuvníka chvália práve vyhotovené topánky, tak chváli krajčírku jej produkt, ktorými sú šaty. Ak sa dostanú napríklad aj do celoslovenskej súťaže v spoločenskom tanci, kde sa stanú jedinečnou ozdobou tanečného páru a každý si ich všíma, nič krajšieho pre takúto majsterku nemôže byť.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-