Mesto Rožňava sa nachádza v banskej oblasti, kde po stáročia platil pre Židov zákaz usídľovať sa. Cisár Jozef II. síce povolil Židom prístup do miest, v získaní majetku im mestá bránili svojimi predpismi, pretože sa obávali ekonomickej konkurencie pre domácich. Až po roku 1849, kedy Uhorský snem Židov zrovnoprávnil, začali sa usadzovať aj v Rožňave. Začala sa písať história rožňavskej židovskej náboženskej obce, v ktorej sa Židia združovali. Prvým Židom, ktorý dostal povolenie bývať v Rožňave, bol obchodník Albert Glatter. Povolenie získal v roku 1850. 
niekoľko židovských podnikov. Židia získali na námestí a na hlavnej ulici niekoľko domov, v ktorých si zariadili obchody.Požiar v lete v roku 1890 zničil veľkú časť mesta. Obeťou ohňa sa stala aj židovská škola. Požiarom poškodenú modlitebňu Židia síce opravili, avšak vzhľadom na vzrastajúci počet židovského obyvateľstva rozhodla sa početná židovská obec postaviť modernú a reprezentatívnu synagógu – dom modlitby, dom učenia a spoločné miesto stretávania sa, symbol domova všetkých Židov. Na jej výstavbu zorganizovala zbierku. Medzi darcami nachádzame mená grófov Dionýza, Emanuela a Gejzu Andrássyovcov ako aj dedičský odkaz Jakuba Strausza. Zároveň vznikol stavebný výbor, ktorý vyhlásil verejnú súťaž na vyhotovenie nového návrhu modlitebne. Budovu synagógy postavil podľa víťazného projektu Nándora Kunfalviho zo Segedína rožňavský staviteľ Nándor Szilvássy, staviteľ reformovaného kostola a nemocnice Kosu-Schoppera v Rožňave.
Základný kameň synagógy bol položený 11. júla 1892. 29. augusta 1893 novú synagógu na Brzotínskej ulici slávnostne otvorili za prítomnosti hlavného župana a starostu mesta. Stála v tzv. Horváthovej záhrade, na mieste dnešného parkoviska pred VÚB.
Trinásť metrov vysoká dvojpodlažná budova rožňavskej synagógy s ústredným sakrálnym priestorom bola postavená z tehál v historizujúcom štýle s romantickými a maurskými prvkami. Mala obdĺžnikový pôdorys, dĺžku 22 metrov a šírku 12 metrov.
Po 2. svetovej vojne slúžila opustená synagóga ako sklad nábytku. Koncom 50. rokov bola táto stavba zbúraná pod zámienkou získania pozemku pre autobusovú stanicu. V roku 1970 bol zrušený aj židovský cintorín na Štítnickej ulici. Cenné náhrobníky boli prevezené do mestského cintorína, odkiaľ postupne zmizli.
Hmotné pamiatky židovskej kultúry, ktoré sú spomienkou na niekdajšiu pôvabnú budovu synagógy v meste Rožňava, dnes nachádzame v zbierkovom fonde Baníckeho múzea v Rožňave. Historický fond múzea je obohatený o Mojžišovu knihu – Desať božích prikázaní, ktorá bola umiestnená na vrchole stupňovitého štítu priečelia synagógy a o pamätnú tabuľu venovanú Františke Andrássyovej, ktorá bola pôvodne umiestnená v interiéri synagógy.
K zaujímavým predmetom v zbierkach múzea, ktoré dokumentujú rožňavskú židovskú komunitu, patrí aj pečatidlo rožňavskej židovskej obce, sederová misa, viažuca sa k sviatku Pesach, vyrobená v rožňavskej kameninovej manufaktúre a sklenené pivové fľaše s menom Eugena Rosenblütha, židovského veľkoobchodníka s pivom.
Z dostupných zdrojov spracovala Sylvia Holečková
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.