sa najradšej venujete a ktorým, práve naopak, sa vyhýbate?
Pracujem na rôznych témach. Okrem aktualít z regiónu sa venujem aj pomoci ľuďom s ich problémami. Momentálne napríklad pracujem na probléme jednej mladej ženy, ktorej exmanžel odviezol ich spoločné dieťa do zahraničia a nedovolí sa matke s dieťaťom kontaktovať. Verím, že sa nám podarí s tým pomôcť. Nevyhýbam sa ale žiadnym témam, každú jednu sa snažím spracovať stopercentne, ale nie veľmi rada sa púšťam do politiky, ak to nie je nutné.
* Na diváka pôsobí zrejme šokujúco, keď vidí také krehké žieňa, v niekedy až životu nebezpečných situáciách, ako tam odvážne stojí s mikrofónom v ruke a približuje divákom danú situáciu. Ste naozaj taká odvážna, alebo je to len vaša profesionalita, ktorá vám nedovolí odviesť polovičnú prácu?
Pri mojej práci som si už zvykla byť odvážnou a myslím, že mi nerobí problém postaviť sa akejkoľvek situácii, aj keď musím povedať, že ten strach tam občas je. Napriek tomu, ale každý kto ma pozná vie, že pre kvalitné zábery a dobrú reportáž ideme s kameramanom aj do rizika.
* To znamená, že niekedy prekonávate samu seba?
Na veľa situácií som si už zvykla, aj keď je mnoho tých, na ktoré pohľad veľmi príjemný nie je, hlavne ak ide o ľudské nešťastie a na to sa nedá zvyknúť nikdy. V takýchto prípadoch sa prekonávam, aby som si zachovala profesionálnu tvár. Inak mám obrovský problém s výškami. Našťastie, reportáže z výšok nenakrúcame často.
* Stalo sa niekedy, že ste kvôli strachu reportáž nenatočili?
To sa ešte našťastie nestalo. Vždy sa snažím svoju prácu urobiť stopercentne a poskytnúť o nej divákovi dostatok presných a pravdivých informácií.
* Čo robíte, ak nejaký príspevok musíte natočiť vo výške?
Snažím sa vždy pozerať sa na vzniknutý problém spôsobom ako ho vyriešiť a nie ako ho ešte zväčšiť. A ak príde k najhoršiemu, tak mám pri sebe odvážneho kameramana.
* Ako sa prejavuje táto vaša fóbia, ak sa to tak dá nazvať?
Stŕpne mi celé telo. Nedokážem prestať myslieť na nič iné, len na to, aby som už bola dole. Niekedy je to aj dosť škoda, keďže práve z výšok sa človek môže pokochať prekrásnym výhľadom a my pracujeme v regióne, kde je príroda skutočne neopísateľná.
* Spomeniete si na nejakú reportáž, keď sa vám to stalo?
Počas jednej výroby ma záchranári spolu s hasičmi znášali pomocou horolezeckej lanovky zo stromu. Bola som ako figurant zraneného, aby mal divák predstavu, ako takáto záchranná akcia prebieha. Priznám sa, že to znášanie na zem si vôbec nepamätám. Tak som sa bála, že som precitla, až keď ma rozopínali z nosidiel na zemi. Inak sú tie príhody väčšinou vtipné. Mám to šťastie, že so všetkými hasičmi, záchranármi, či policajtmi mám veľmi dobré vzťahy. Keď mám strach, tak ma psychicky podporujú. Nedávno som robila vstup z hasičskej plošiny. Boli sme vo výške cca 15 metrov a zo strachu som nedokázala povedať ani slovo, a to aj napriek tomu, že som bola istená lanom. Celý čas ma teda jeden z hasičov, ktorý tam bol so mnou, držal za ruku, čo mi dosť pomohlo a spolu sme vstup zvládli.
* A ktorá vami doslova otriasla?
V pamäti mi už navždy ostane viacero reportáží, na ktorých som pracovala. Najhoršie som ale prežívala výpovede dievčat, ktoré napadol a znásilnil väzeň počas úteku z väzby. Ich slová mi počas rozhovoru s nimi naháňali fakt hrôzu.
* Bola aj taká, čo vám vohnala slzy do očí, či rozosmiala?
Tých smutných bolo určite viac. Každý človek prežíva, keď vidí iných trpieť a my to utrpenie vidíme často a veľakrát sme priamo pri ňom. To sú také smutné chvíle zakaždým. Našťastie je veľa aj tých príjemných, o zvieratkách a športe. Teraz máme v spravodajstve krásny projekt predstavovania slovenských dedín. Tam je nakrúcanie vždy veselé a úsmevné.
* Koľko hodín trvá vaša služba? Ako dlho musíte byť televízii k dispozícii?
V pohotovosti sme kvázi nonstop. Sedem dní v týždni, 24 hodín denne. Nepoznáme sviatky ani prázdniny, ale ak chceme divákom prinášať aktuálne spravodajstvo z regiónov, inak sa pracovať ani nedá.
* Vaša práca si teda vyžaduje celodenné nasadenie, čo je dosť náročné. Dala by sa vykonávať aj s rodičovskými a rodinnými povinnosťami?
Myslím si, že určite áno. Napriek tomu, že ja zatiaľ vlastnú rodinu nemám, som si istá, že práca by sa s ňou určite skĺbiť dala. Moje kolegyne a kolegovia sú toho perfektným dôkazom.
* Dalo by sa povedať, že vaša práca je aj vaše hoby?
Určite áno. Moja práca je mojím najväčším koníčkom. Vždy som túžila byť redaktorkou, čiže dalo by sa povedať, že si žijem svoj sen.
* Chceli ste byť už od malička redaktorkou?
Už v materskej škôlke som sa hrávala na hlásateľku a doma som zahlasovala večerníček pred spaním. Vždy bolo mojím snom pracovať v médiách. Už ako 13 ročná som začínala v mestskej televízii a práve preto som sa po gymnáziu rozhodla pre masmediálnu komunikáciu. Ešte síce nemám ukončený druhý stupeň, ale chystám sa to napraviť.
* Aká ste boli ako malé dievčatko? Poslušný anjelik, či nezbedný čertisko?
Skôr by som sa zaradila ku druhej možnosti. Bola som vždy živé dieťa s rozbitými kolenami. Ale na druhej strane, nepovedala by som, že by mala mamina vo výchove so mnou problém. Poslúchala som vždy, ale aj som vystrájala.
* Máte o tri roky staršiu sestru. Ako spolu vychádzate? Podporujete sa navzájom? Je zároveň aj vaša kamarátka?
S mojou sestrou Jankou vychádzame veľmi dobre. Vraví sa, že sestry sú sestrami náhodou, ale kamarátkami z vlastného presvedčenia a tak je to aj v našom prípade. Obidve vieme, že jedna na druhú sa môžeme kedykoľvek a v čomkoľvek spoľahnúť. Dokážeme sa spolu neskutočne nasmiať a veľmi rady spolu trávime čas.
* Niekedy si súrodenci robia naschvál. Bolo to tak aj u vás?
Samozrejme. Robili sme si zle ako všetci. Boli aj hádky a detské bitky, ale to je súčasťou každého súrodeneckého vzťahu. Dnes máme aspoň zážitky, na ktorých sa zvykneme poriadne nasmiať.
* Ako tínedžerky, zdôverovali ste sa navzájom so svojimi láskami i sklamaniami?
V tomto veku ešte nie, predsa v tínedžerskom veku sú tri roky veľkým vekovým rozdielom, ale už teraz spolu rozoberáme takmer každý svoj problém. Vieme sa porozprávať úplne o všetkom a vždy sa snažíme jedna druhej poradiť a podržať sa navzájom. Som veľmi rada, že máme takýto pekný vzťah.
* Keď už sme teda pritom, aká bola vaša prvá láska?
Prvý muž, ktorý ma očaril, sa volal Zsolti a mali sme približne 3 roky. Bolo to v jasliach, ale naozaj už neviem, ako vyzeral a keby som ho teraz stretla, určite by som ho nepoznala. Pamätám si len jeho meno a mamina často rozpráva o tom, ako som ho stále spomínala.
* Keď nepracujete, ako zvyknete tráviť svoj voľný čas? Ako rada relaxujete, aké sú vaše záľuby?
Svoj voľný čas veľmi rada trávim so svojou rodinou a priateľmi. S kamarátkami si zvykneme tak raz - dvakrát ročne vybehnúť na menší výlet po Slovensku, spoznávame pamiatky a okolité regióny. Je to krásny relax. Minulý rok sme prešli stredné Slovensko, teraz sa chystáme na východ. Tiež veľmi rada čítam. Pri dobrej knihe dokážem úplne vypnúť.
* Máte psíka yorkshira Denyho, ktorý má rok a pol. Je vaša láska a spoločník. Kto vám ho kúpil?
Denyho som si kúpila ja, ale nielen sebe, ale aj svojej mamine. Jej robí spoločníka častejšie, ale je to náš spoločný miláčik a maznáčik.
* Dokážete si na neho nájsť čas aj pri vašej práci? Čo zvyknete spolu robiť?
Ale áno. Ak je pekné počasie, chodievame sa prechádzať do betliarskeho parku. Našou obľúbenou činnosťou je hádzanie si akéhokoľvek predmetu krížom cez celý byt. Psík je vďačné stvorenie, neskutočne dokáže prejaviť lásku a nedala by som ho za nič na svete. /A čo ten nový zákon o bojových plemenách? .... Nebojíte sa, že napadne iných psov? Myslíte si, že ho máte pod kontrolou?/:-)
* Kam rada chodíte na dovolenky?
Na dovolenkách si príliš nezakladám. Nepotrebujem byť každý rok pri mori, alebo mať vyslovene týždeň voľno. Rada relaxujem aj v našom regióne. Sú tu prekrásne miesta vhodné na relax a oddych.
* Máte nejaký sen, do akých krajín by ste sa chceli pozrieť? Ktorými miestami na zemi sa pokochať?
Určite by som sa raz chcela ísť pozrieť do Toskánska. Už z fotiek je cítiť príjemnú tamojšiu atmosféru a pokoj. Mojím snom vždy boli pyramídy. Tie by som určite chcela vidieť, keďže som sa predtým dosť zaoberala egyptológiou a doteraz ma fascinuje. Pyramídy teda určite raz navštívim.
* Akú kuchyňu obľubujete?
Milujem slovenskú kuchyňu. Mojím najobľúbenejším jedlom sú jednoznačne bryndzové halušky od mojich starých rodičov, ale aj ďalšie typické slovenské jedlá. Inak s jedlom problém nemám. Ochutnám i zjem čokoľvek, mám rada aj čínske, či talianske a maďarské jedlá.
* Varíte?
Varím veľmi rada a vždy keď mám čas a hlavne, ak mám pre koho. Pri varení si oddýchnem a nerozmýšľam nad problémami, len nad tým, ako skombinovať chute, aby bol výsledok dobrý.
* Čo najradšej?
Najradšej varím mäso, keďže to patrí medzi moje obľúbené pokrmy a na akýkoľvek spôsob. Nedá sa povedať, čo by som varila rada a čo menej. Varím to, na čo mám práve chuť, alebo na čo majú chuť tí, pre ktorých jedlo pripravujem.
* Máte aj nejaké slabosti či neresti?
Slané a nezdravé pochutiny. Milujem arašidy, a to aj napriek tomu, že mám na ne alergiu a tiež chipsy. Nepovedala by som, že som na nich závislá, ale keď som v obchode, tak bez nich určite nikdy neodchádzam. A keď ich už mám doma, tak ich musím zjesť. Niekedy sa mi stáva, že sa v noci, alebo nad ránom prebudím a mám chuť na čosi slané. Vtedy prichádza jediná možnosť. A to, dať si niečo chutné, ale nezdravé. Napríklad chipsy. Je jedno či sú 2 hodiny nadránom, alebo krátko pred polnocou. Vyberiem ich zo skrine a skonzumujem celé balenie.
* Odkiaľ pochádzate?
Pochádzam z malej dediny Rejdová v rožňavskom okrese, ale viac ako 20 rokov žijem v Rožňave.
* Ak by ste mali odprezentovať váš rodný kraj, čo by ste odporučili, aby si ľudia určite pozreli? Ktoré miesta by podľa vás mali navštíviť?
Gemer patrí podľa mňa ku jedným z najkrajších regiónov Slovenska. Je tu veľa miest, ktoré sa oplatí vidieť. Slovenský raj, Slovenský kras, máme tu prekrásne jaskyne, výnimočné hrady, kaštiele, množstvo historických pamiatok, ale hlavne neopísateľnú prírodu a malebné dedinky. Každý kto sem príde si to tu určite zamiluje.
* A aké sú vaše NAJ miesta?
Mojim obľúbeným miestom v našom regióne je obec Dedinky pri brehoch vodnej nádrže Palcmanská Maša. Chodievam tam často nielen počas sezóny, ale aj mimo nej. Pohľad na krásnu prírodu a pokojnú hladinu vody mi dodáva energiu a mám tam vždy veľmi príjemný pocit.
* Aké sú vaše sny a plány do budúcna?
Mojim najväčším snom do budúcna je byť hlavne zdravá, lebo ak má človek zdravie tak všetko ostatné už príde akosi samé. Inak nad svojou budúcnosťou príliš nerozmýšľam, zameriavam sa skôr na prítomnosť."
(Uverejnené so súhlasom šéfredaktorky magazínu GUEST)

































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.