sa najradšej venujete a ktorým, práve naopak, sa vyhýbate?
Pracujem na rôznych témach. Okrem aktualít z regiónu sa venujem aj pomoci ľuďom s ich problémami. Momentálne napríklad pracujem na probléme jednej mladej ženy, ktorej exmanžel odviezol ich spoločné dieťa do zahraničia a nedovolí sa matke s dieťaťom kontaktovať. Verím, že sa nám podarí s tým pomôcť. Nevyhýbam sa ale žiadnym témam, každú jednu sa snažím spracovať stopercentne, ale nie veľmi rada sa púšťam do politiky, ak to nie je nutné.
* Na diváka pôsobí zrejme šokujúco, keď vidí také krehké žieňa, v niekedy až životu nebezpečných situáciách, ako tam odvážne stojí s mikrofónom v ruke a približuje divákom danú situáciu. Ste naozaj taká odvážna, alebo je to len vaša profesionalita, ktorá vám nedovolí odviesť polovičnú prácu?
Pri mojej práci som si už zvykla byť odvážnou a myslím, že mi nerobí problém postaviť sa akejkoľvek situácii, aj keď musím povedať, že ten strach tam občas je. Napriek tomu, ale každý kto ma pozná vie, že pre kvalitné zábery a dobrú reportáž ideme s kameramanom aj do rizika.
* To znamená, že niekedy prekonávate samu seba?
Na veľa situácií som si už zvykla, aj keď je mnoho tých, na ktoré pohľad veľmi príjemný nie je, hlavne ak ide o ľudské nešťastie a na to sa nedá zvyknúť nikdy. V takýchto prípadoch sa prekonávam, aby som si zachovala profesionálnu tvár. Inak mám obrovský problém s výškami. Našťastie, reportáže z výšok nenakrúcame často.
* Stalo sa niekedy, že ste kvôli strachu reportáž nenatočili?
To sa ešte našťastie nestalo. Vždy sa snažím svoju prácu urobiť stopercentne a poskytnúť o nej divákovi dostatok presných a pravdivých informácií.
* Čo robíte, ak nejaký príspevok musíte natočiť vo výške?
Snažím sa vždy pozerať sa na vzniknutý problém spôsobom ako ho vyriešiť a nie ako ho ešte zväčšiť. A ak príde k najhoršiemu, tak mám pri sebe odvážneho kameramana.
* Ako sa prejavuje táto vaša fóbia, ak sa to tak dá nazvať?
Stŕpne mi celé telo. Nedokážem prestať myslieť na nič iné, len na to, aby som už bola dole. Niekedy je to aj dosť škoda, keďže práve z výšok sa človek môže pokochať prekrásnym výhľadom a my pracujeme v regióne, kde je príroda skutočne neopísateľná.
* Spomeniete si na nejakú reportáž, keď sa vám to stalo?
Počas jednej výroby ma záchranári spolu s hasičmi znášali pomocou horolezeckej lanovky zo stromu. Bola som ako figurant zraneného, aby mal divák predstavu, ako takáto záchranná akcia prebieha. Priznám sa, že to znášanie na zem si vôbec nepamätám. Tak som sa bála, že som precitla, až keď ma rozopínali z nosidiel na zemi. Inak sú tie príhody väčšinou vtipné. Mám to šťastie, že so všetkými hasičmi, záchranármi, či policajtmi mám veľmi dobré vzťahy. Keď mám strach, tak ma psychicky podporujú. Nedávno som robila vstup z hasičskej plošiny. Boli sme vo výške cca 15 metrov a zo strachu som nedokázala povedať ani slovo, a to aj napriek tomu, že som bola istená lanom. Celý čas ma teda jeden z hasičov, ktorý tam bol so mnou, držal za ruku, čo mi dosť pomohlo a spolu sme vstup zvládli.
* A ktorá vami doslova otriasla?
V pamäti mi už navždy ostane viacero reportáží, na ktorých som pracovala. Najhoršie som ale prežívala výpovede dievčat, ktoré napadol a znásilnil väzeň počas úteku z väzby. Ich slová mi počas rozhovoru s nimi naháňali fakt hrôzu.
* Bola aj taká, čo vám vohnala slzy do očí, či rozosmiala?
Tých smutných bolo určite viac. Každý človek prežíva, keď vidí iných trpieť a my to utrpenie vidíme často a veľakrát sme priamo pri ňom. To sú také smutné chvíle zakaždým. Našťastie je veľa aj tých príjemných, o zvieratkách a športe. Teraz máme v spravodajstve krásny projekt predstavovania slovenských dedín. Tam je nakrúcanie vždy veselé a úsmevné.
* Koľko hodín trvá vaša služba? Ako dlho musíte byť televízii k dispozícii?
V pohotovosti sme kvázi nonstop. Sedem dní v týždni, 24 hodín denne. Nepoznáme sviatky ani prázdniny, ale ak chceme divákom prinášať aktuálne spravodajstvo z regiónov, inak sa pracovať ani nedá.
* Vaša práca si teda vyžaduje celodenné nasadenie, čo je dosť náročné. Dala by sa vykonávať aj s rodičovskými a rodinnými povinnosťami?
Myslím si, že určite áno. Napriek tomu, že ja zatiaľ vlastnú rodinu nemám, som si istá, že práca by sa s ňou určite skĺbiť dala. Moje kolegyne a kolegovia sú toho perfektným dôkazom.
* Dalo by sa povedať, že vaša práca je aj vaše hoby?
Určite áno. Moja práca je mojím najväčším koníčkom. Vždy som túžila byť redaktorkou, čiže dalo by sa povedať, že si žijem svoj sen.
* Chceli ste byť už od malička redaktorkou?
Už v materskej škôlke som sa hrávala na hlásateľku a doma som zahlasovala večerníček pred spaním. Vždy bolo mojím snom pracovať v médiách. Už ako 13 ročná som začínala v mestskej televízii a práve preto som sa po gymnáziu rozhodla pre masmediálnu komunikáciu. Ešte síce nemám ukončený druhý stupeň, ale chystám sa to napraviť.
* Aká ste boli ako malé dievčatko? Poslušný anjelik, či nezbedný čertisko?
Skôr by som sa zaradila ku druhej možnosti. Bola som vždy živé dieťa s rozbitými kolenami. Ale na druhej strane, nepovedala by som, že by mala mamina vo výchove so mnou problém. Poslúchala som vždy, ale aj som vystrájala.
* Máte o tri roky staršiu sestru. Ako spolu vychádzate? Podporujete sa navzájom? Je zároveň aj vaša kamarátka?
S mojou sestrou Jankou vychádzame veľmi dobre. Vraví sa, že sestry sú sestrami náhodou, ale kamarátkami z vlastného presvedčenia a tak je to aj v našom prípade. Obidve vieme, že jedna na druhú sa môžeme kedykoľvek a v čomkoľvek spoľahnúť. Dokážeme sa spolu neskutočne nasmiať a veľmi rady spolu trávime čas.
* Niekedy si súrodenci robia naschvál. Bolo to tak aj u vás?
Samozrejme. Robili sme si zle ako všetci. Boli aj hádky a detské bitky, ale to je súčasťou každého súrodeneckého vzťahu. Dnes máme aspoň zážitky, na ktorých sa zvykneme poriadne nasmiať.
* Ako tínedžerky, zdôverovali ste sa navzájom so svojimi láskami i sklamaniami?
V tomto veku ešte nie, predsa v tínedžerskom veku sú tri roky veľkým vekovým rozdielom, ale už teraz spolu rozoberáme takmer každý svoj problém. Vieme sa porozprávať úplne o všetkom a vždy sa snažíme jedna druhej poradiť a podržať sa navzájom. Som veľmi rada, že máme takýto pekný vzťah.
* Keď už sme teda pritom, aká bola vaša prvá láska?
Prvý muž, ktorý ma očaril, sa volal Zsolti a mali sme približne 3 roky. Bolo to v jasliach, ale naozaj už neviem, ako vyzeral a keby som ho teraz stretla, určite by som ho nepoznala. Pamätám si len jeho meno a mamina často rozpráva o tom, ako som ho stále spomínala.
* Keď nepracujete, ako zvyknete tráviť svoj voľný čas? Ako rada relaxujete, aké sú vaše záľuby?
Svoj voľný čas veľmi rada trávim so svojou rodinou a priateľmi. S kamarátkami si zvykneme tak raz - dvakrát ročne vybehnúť na menší výlet po Slovensku, spoznávame pamiatky a okolité regióny. Je to krásny relax. Minulý rok sme prešli stredné Slovensko, teraz sa chystáme na východ. Tiež veľmi rada čítam. Pri dobrej knihe dokážem úplne vypnúť.
* Máte psíka yorkshira Denyho, ktorý má rok a pol. Je vaša láska a spoločník. Kto vám ho kúpil?
Denyho som si kúpila ja, ale nielen sebe, ale aj svojej mamine. Jej robí spoločníka častejšie, ale je to náš spoločný miláčik a maznáčik.
* Dokážete si na neho nájsť čas aj pri vašej práci? Čo zvyknete spolu robiť?
Ale áno. Ak je pekné počasie, chodievame sa prechádzať do betliarskeho parku. Našou obľúbenou činnosťou je hádzanie si akéhokoľvek predmetu krížom cez celý byt. Psík je vďačné stvorenie, neskutočne dokáže prejaviť lásku a nedala by som ho za nič na svete. /A čo ten nový zákon o bojových plemenách? .... Nebojíte sa, že napadne iných psov? Myslíte si, že ho máte pod kontrolou?/:-)
* Kam rada chodíte na dovolenky?
Na dovolenkách si príliš nezakladám. Nepotrebujem byť každý rok pri mori, alebo mať vyslovene týždeň voľno. Rada relaxujem aj v našom regióne. Sú tu prekrásne miesta vhodné na relax a oddych.
* Máte nejaký sen, do akých krajín by ste sa chceli pozrieť? Ktorými miestami na zemi sa pokochať?
Určite by som sa raz chcela ísť pozrieť do Toskánska. Už z fotiek je cítiť príjemnú tamojšiu atmosféru a pokoj. Mojím snom vždy boli pyramídy. Tie by som určite chcela vidieť, keďže som sa predtým dosť zaoberala egyptológiou a doteraz ma fascinuje. Pyramídy teda určite raz navštívim.
* Akú kuchyňu obľubujete?
Milujem slovenskú kuchyňu. Mojím najobľúbenejším jedlom sú jednoznačne bryndzové halušky od mojich starých rodičov, ale aj ďalšie typické slovenské jedlá. Inak s jedlom problém nemám. Ochutnám i zjem čokoľvek, mám rada aj čínske, či talianske a maďarské jedlá.
* Varíte?
Varím veľmi rada a vždy keď mám čas a hlavne, ak mám pre koho. Pri varení si oddýchnem a nerozmýšľam nad problémami, len nad tým, ako skombinovať chute, aby bol výsledok dobrý.
* Čo najradšej?
Najradšej varím mäso, keďže to patrí medzi moje obľúbené pokrmy a na akýkoľvek spôsob. Nedá sa povedať, čo by som varila rada a čo menej. Varím to, na čo mám práve chuť, alebo na čo majú chuť tí, pre ktorých jedlo pripravujem.
* Máte aj nejaké slabosti či neresti?
Slané a nezdravé pochutiny. Milujem arašidy, a to aj napriek tomu, že mám na ne alergiu a tiež chipsy. Nepovedala by som, že som na nich závislá, ale keď som v obchode, tak bez nich určite nikdy neodchádzam. A keď ich už mám doma, tak ich musím zjesť. Niekedy sa mi stáva, že sa v noci, alebo nad ránom prebudím a mám chuť na čosi slané. Vtedy prichádza jediná možnosť. A to, dať si niečo chutné, ale nezdravé. Napríklad chipsy. Je jedno či sú 2 hodiny nadránom, alebo krátko pred polnocou. Vyberiem ich zo skrine a skonzumujem celé balenie.
* Odkiaľ pochádzate?
Pochádzam z malej dediny Rejdová v rožňavskom okrese, ale viac ako 20 rokov žijem v Rožňave.
* Ak by ste mali odprezentovať váš rodný kraj, čo by ste odporučili, aby si ľudia určite pozreli? Ktoré miesta by podľa vás mali navštíviť?
Gemer patrí podľa mňa ku jedným z najkrajších regiónov Slovenska. Je tu veľa miest, ktoré sa oplatí vidieť. Slovenský raj, Slovenský kras, máme tu prekrásne jaskyne, výnimočné hrady, kaštiele, množstvo historických pamiatok, ale hlavne neopísateľnú prírodu a malebné dedinky. Každý kto sem príde si to tu určite zamiluje.
* A aké sú vaše NAJ miesta?
Mojim obľúbeným miestom v našom regióne je obec Dedinky pri brehoch vodnej nádrže Palcmanská Maša. Chodievam tam často nielen počas sezóny, ale aj mimo nej. Pohľad na krásnu prírodu a pokojnú hladinu vody mi dodáva energiu a mám tam vždy veľmi príjemný pocit.
* Aké sú vaše sny a plány do budúcna?
Mojim najväčším snom do budúcna je byť hlavne zdravá, lebo ak má človek zdravie tak všetko ostatné už príde akosi samé. Inak nad svojou budúcnosťou príliš nerozmýšľam, zameriavam sa skôr na prítomnosť."
(Uverejnené so súhlasom šéfredaktorky magazínu GUEST)


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-