Dňa 28.8.2015 o 11.30 hodine si občania Rimavskej Soboty položením vencov pri pamätníku osloboditeľov mesta pripomenuli 71. výročie vyhlásenia SNP. Žiaľ, o niekoľko dní sa „pohrobci“ gardistov prejavili tak, že na tabuliach zastriekali bielou sprejovou farbou SNP. Po odstránení uvedených nápisov, práve v predvečer 71.výročia SNP opäť v kastastri Rim. Sobota, zastriekali pravdepodobne tí istí „gardisti“ „SNP“, čiernou farbou a vedľa nastriekali hákový kríž.
Či sa jedná o primitivizmus nadrogovaných „intelektuálov“, alebo zámer určitých osôb, nech si čitateľ urobí úsudok sám.
Každopádne odkaz SNP ako prejav proti fašistickej tyranii, je stále aktuálny a za obdobie od skončenia 2. svetovej vojny je práve dnes prvkom zjednocujúcim antifašistické sily, ktoré sú schopné otvorene vystupovať proti zmáhajúcemu sa fašizmu.
Juh Slovenska od Šamorína - Nové Zámky - Levice - Lučenec - Rimavská Sobota - Rožňava – Košice... pripadol podľa Viedenskej arbitráže horthyovskému Maďarsku.
Občania slovenskej národnosti, ale aj prostí občania maďarskej národnosti, krátko po tejto anexii vytriezveli a dokonca verejne deklarovali za navrátenie do Československa. No krutý fašistický Horthyho režim nekompromisne potláčal akýkoľvek iný postoj než bol profašistický.
Nebolo tomu inak ani v Rimavskej Sobote. Aj keď po odstúpení južného územia Maďarsku zavítal „admirál Miklós Horthy„ do Rimavskej Soboty na bielom koni, prostý ľud mal vo veľkej miere iný názor.
Po vypuknutí SNP 29.8.1944 sa výrazne zintenzívnil aj podzemný odboj proti fašizmu vo vtedajšom Maďarsku. Maďarskí antifašisti sa zapájali do protifašistického odboja. Dokonca aj maďarská generalita koketovala s myšlienkou (napr. gen Wereš) vzdať sa Červenej armáde a zapojiť sa do boja proti Hitlerovcom.
Z maďarských antifašistov bola na území Slovenska vytvorená partizánská brigáda pod velením mjr. Kozlova a v rámci nej bol vytvorený partizánsky oddiel Šándor Petöfi, ktorý mal z vyše 230 príslušníkov vyše 180 partizánov maďarskej národnosti, a práve tento oddiel vyvíjal bojovú činnosť aj v našom regióne od Salgótarjánu po Rim. Sobotu. Brigáda mjr. Kozlova s takmer 9000 partizánmi vyvíjala bojovú činnosť až po Košice. Isté obdobie mala svoj štáb na v pohorí Bučeň a po stianutí 3.10.1944 mala svoj štáb určité obdobie v obci Babinec, neskôr v Čiernej Lehote.
Túto skutočnosť popisujem predovšetkým z toho dôvodu, že širokej verejnosti v našom regióne pôsobenie brigády mjr. Kozlova je málo známe a o zapojení maďarských antifašistov v partizánskom hnutí ešte menej.
Ako zdôraznil vo svojom príhovore predseda ObV SZPB v Rim. Sobote Ing. Pavol Brndiar, je naším poslaním o odkaze bojovníkov proti fašizmu a najmä SNP objektívne šíriť najmä medzi mladými ľudmi.
Osobne si myslím, že nie je nutné, aby v každej odci či meste boli spomienkové slávnosti vyhlásenia SNP práve 29. augusta. Tento deň je venovaný celoslovenským oslavám v Banskej Bystrici, tak by mali mestá a obce organizivať „dni obce“ a spomienkové oslavy mimo tento termín! Veď SNP v otvorenom boji trvalo takmer 2 mesiace a po jeho porážke partizánský odboj pokračoval až do oslobodenia Slovenska.
Preto by regionálne, miestne oslavy mohli byť aj pred týmto dátumom a najmä po 29. auguste s prihliadnutím na miestne udalosti počas SNP.
Možno práve v období septembra-októbra by bol priestor pre pripomenutie tejto udalosti žiakom a študentom po zahájení školského roku.
Pri týchto príležitostiach by sme mali využiť aj prítomnosť piamych účastníkov v boji proti fašizmu, ktorých rady neúprosne pohlcuje čas. Veď napríklad v Rimavskej Sobote pri spomienkových oslavách SNP 18.8.2015 boli prítomní len dvaja priami účastníci (plk. Ladislav Sládek a Mgr. Július Molitoris).
Na záver pietneho aktu zanel hymnus „KTO ZA PRAVDU HORÍ“.
Je potrebné aj touto cestou poďakovať všetkým účastníkom spomienkového zhromaždenia, ktorí prišli napriek tropickej horúčave a najmä príslušníkom armády SR z posádky v Rožňave, ktorí prí kladení vencov a pri čestnej stráži absolútne nedali na sebe badaď v uniformách neznesiteľné teplo.
V RIMAVSKEJ PÍLE SPOMÍNALI
Dňa 15.8.2015 v Tisovci, miestnej časti Rimavská Píla obyvatelia tejto obce oslavovali Deň obce. Hlavným obsahom dňa bola spomienka na 71.výročie SNP. Spomienkové zhromaždenie začalo slovenskou hymnou, nasledovala recitácia básne. Po položení venca k pamätnej tabuli obetí vojen sa k zhromaždeným prihovoril Mgr. Ľubomír BAGAČKA, predseda Občianskeho výboru a poslanec Mestského zastupiteľstva v Tisovci za m. č. Rimavská Píla. Vo svojom príhovore pripomenul význam SNP pre povojnové formovanie Československej republiky. Zdôraznil, že SNP patrí k najsvetlejším stránkam novodobých dejín Slovenska a prispelo z medzinárodného hľadiska k tomu, že Slovensko ako súčasť Československa bolo zaradené medzi víťazné štáty po 2. svetovej vojne.
Napriek tomu, že od spomenutej udalosti ubehlo už 71 rokov, protifašistický odkaz SNP je dnes vysoko aktuálny, viac ako uplynulé desaťročia, preto nesmieme zabúdať aké obete fašizmus priniesol a práve dnes, kedy hrozí jeho reštaurácia musia sa ľudia spojiť tak, aby nemal vytvorený priestor na svoje reštaurovanie. Žiaľ, sme svedkami, že niektorí politici krajín bývalej protifašistickej koalície sú propagátormi jeho znovuvzkriesenia. V závere svojho príhovoru vyslovil presvedčenie: “...pokiaľ má človek skutočne zostať človekom, boj za slobodu, mier, ľudskosť a bratstvo medzi národmi nikdy nemôže byť zbytočné“.
Po slávnostnom príhovore zaspieval spevácký súbor „Závadčan“ zo Závadky nad Hronom krásnu slovenskú pesničku „Slovensko moje, otčina moja.“ Slávnostné zhromaždenie bolo zakončené hymnou Ruskej federácie.
Foto: Milan Slabej
JUDr. Jozef Pupala
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.