Eduard Putra bol výrazný kresliarsky talent, jeho kresby z čias štúdií, ale najmä z rokov 1908-1914 počas pobytu v Gemeri dosahujú vysokú úroveň.
V maliarskej tvorbe sa venoval v prevažnej miere portrétu, figurálnej tvorbe a krajinomaľbe. Citlivo vnímal dianie okolo seba, a i keď ho existenčné problémy obmedzovali, napriek tomu po návrate z Mníchova neprijal miesto učiteľa kreslenia, ale s plným nadšením sa venoval svojej tvorbe. Kreslil a maľoval autoportréty a podobizne známych, portréty matky a sestier pri domácich prácach a odpočinku, príležitostne zachytil zaujímavý ľudský typ alebo žánrovú scénu, zanechal viacero krajinárskych obrazov a zátiší. Známe sú jeho obrazy Dom v Hrachove, Chalúpka v Ratkovej, Husitský kostolík v Malých Teriakovciach a mnohé iné, niektoré prinášame k nahliadnutiu v priloženej fotogalérii. Eduard Putra mal od mladosti chatrné zdravie, v novembri 1914 mu diagnostikovali tuberkulózu a srdcovú chybu, ktorej po ťažkom zápale pľúc onedlho podľahol. Nekrológ za ním priniesol maďarský časopis Umenie (Művészet) z r. 1915, č. 2, s. 141 (v rubrike Kronika):
„Sympatického a nadaného umelca sme stratili v Eduardovi Putrovi, ktorý takmer na začiatku svojej umeleckej kariéry zomrel 5. januára tohto roku v Rimavskej Sobote. Jeho kresby mohla vidieť široká verejnosť na výstavách v Budapešti, časť jeho prác získalo Múzeum výtvarného umenia. Väčšinou sa jedná o kresby ceruzkou, z ktorých vyplýva, že s veľkými očakávaniami a chuťou skúmal pôvabné variácie a premeny svetla a tieňa. Časopis Umenie publikoval niektoré jeho práce a niekoľko z nich nájde čitateľ aj v tomto čísle. Eduard Putra pochádzal z Hrušova (Gemer), kde sa narodil dňa 25. februára 1883. Rimavskosobotské gymnázium, ktoré navštevoval, nie veľmi oceňovalo jeho schopnosti a talent, pretože prepadol ešte aj z kreslenia. Vtedy sa dostal do strednej školy v Dobšinej, ktorej riaditeľ objavil talent svojho žiaka a odporučil jeho otcovi, aby ho dal na štúdium na výtvarnej škole. Jeho rodičia mu však chceli zabezpečiť budúcnosť získaním učiteľského diplomu, tak išiel študovať na učiteľskú akadémiu do Banskej Štiavnice, kde si profesor Zsitvay tiež všimol jeho talent a rád ho zdokonaľoval v kreslení a maľovaní. Putrov chabý zdravotný stav mu nedovolil zostať v Banskej Štiavnici, preto zo školy odišiel. Keď sa doma zotavil a zosilnel, odišiel v roku 1903 do Budapešti do školy Ladislava Hegedűsa, kde strávil tri mesiace. Ďalšieho pol roka tu navštevoval umelecko-priemyselnú školu. Vtedy sa spoznal s maliarom Júliusom Rudnayom, na rady ktorého sa rozhodol nastúpiť na dráhu maliarstva.
Rudnay sa mu venoval aj počas ďalších dvoch letných období a učil ho maľovať, až sa konečne splnila Putrova túžba: dostať sa na štúdiá do Mníchova. Začal v škole Hollósyho, potom s veľkou usilovnosťou pokračoval v škole u Magideya. Verejnosti sa prvýkrát predstavil v roku 1912. Vtedy uverejnil jednu kresbu, autoportrét a sadrovú sochu v časopise Umenie. Nasledujúci rok vystavoval svoje kresby aj na Národnom salóne. Minulý rok počas mobilizácie musel nastúpiť do vojenskej služby. Tu prechladol a keď sa jeho zdravotný stav zhoršil a dostal zápal pľúc poslali ho domov do Rimavskej Soboty. Po šiestich týždňoch choroby zomrel. Skromného, sympatického, usilovného a nádejne talentovaného umelca sme stratili.“
Diela Eduarda Putru sa nachádzajú v SNG v Bratislave, v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote, v Novohradskom múzeu a galérii v Lučenci, zastúpený je aj v zbierkovom fonde Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici a možno ich nájsť aj v Budapešti.Ani po dlhých rokoch sa svojho maliara nezabúdame. V roku 1975 pri príležitosti 60. výročia jeho smrti vyšla publikácia: „Maliar Eduard Putra 1883-1915: stručne o živote a diele. Rimavská Sobota, Gemerská vlastivedná spoločnosť 1975, 23 s.“ K 105. výročiu narodenia Novohradská galéria v Lučenci usporiadala výstavu z jeho diela a vydala katalóg: „Eduard Putra - Súborné dielo / [autori] Kinga Szabóová, Ľubomír Badiar, Vladimír Jiroušek. Lučenec : Novohradská galéria 1988, 28 s.“ Pri 110. výročí jeho narodenia v roku 1993 vyšla v POFISe v spolupráci s Gemerským múzeum v Rimavskej Sobote jubilejná pečiatka (číslo emisie PPP 68/93, dátum vydania 15.12.1993).
Jeho diela boli vystavované na viacerých výstavách. V roku 1988 usporiadala Novohradská galéria výstavu z jeho diela pod názvom Eduard Putra: Súborné dielo, v r. 2008 v Novohradskom múzeu a galérii v Lučenci v rámci súbornej výstavy Návraty 2008 boli vystavované diela jubilujúcich výtvarných umelcov, ktorých život je spätý s novohradským regiónom, medzi ktorých zahrnuli aj Eduarda Putru. V rámci výstavy 130 rokov Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote v decembri 2012 bol v rámci prierezu zbierkovým fondom múzea v časti výtvarné umenie zastúpený aj Eduard Putra.Keďže v tomto roku uplynie 130 rokov od jeho narodenia, Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote pripravuje výstavu pod názvom Eduard Putra (1883-1915) (kurátorka Mgr. A. Matúšková), ktorá bude výberom z jeho celoživotného diela. Gemersko-malohontské múzeum vlastní množstvo zbierok, najmä kresieb, ale aj niekoľko olejomalieb, fotografií a osobnú korešpondenciu maliara. Výstava vznikne v spolupráci s Novohradským múzeom a galériou v Lučenci a bude sa konať v decembri 2013 až v januári 2014.
Marta Mikitová
Ďalšie diela si môžete pozrieť na adrese:
http://www.webumenia.sk/web/guest/search/-/simpleSearch/query=Putra
{jcomments on}

































V týchto dňoch si pripomíname 130. výročie narodenia maliara Eduarda Putru, ktorý sa narodil 25. februára 1883 v Hrušove, okr. Rimavská Sobota, zomrel 5.1.1915 v Rimavskej Sobote. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Dobšinej. Po štúdiách na učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici sa ako talentovaný adept umenia v roku 1903 zapísal na umelecko-priemyselnú školu v Budapešti, neskôr od roku 1905 na štúdiá maľby v mníchovskej súkromnej škole Šimona Hollósyho,
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-