Táto stavebná zákazka bola svojím rozsahom určite väčšia, než obvykle povoľovali podmienky platné v konkurenčnom súperení živnostníkov bez príslušnej firemnej licencie, v tej dobe závislej od spoluúčasti diplomovaného majiteľa či stavbyvedúceho.
Zákazky pre živnostníkov (vlastníkov menších firiem) v tej dobe sa povoľovali ponajviac iba v rozsahu bežných opráv a údržby striech, stavby menších drevených stavieb, alebo diel verejného záujmu, ako napríklad mostov, či studní. To však často iba v rozsahu, ktorý živnostníkom dovoľoval vtedajší systém, platný v danom konkurenčnom prostredí. Nárok na väčšie stavby si uplatňovali tie firmy, ktoré mali svojho majiteľa, alebo výkonného stavbyvedúceho s diplomom absolventa aspoň priemyselnej školy, alebo ak mohli svoje plány a rozpočty doložiť platným osvedčením s podpisom príslušného (okresného) architekta. Takéto osvedčenie sa však dalo získať vždy iba za určitých finančne hodne náročných podmienok.
Výnimočne sa k väčšej stavbe dostali i samostatní živnostníci, či firmy vedené iba tesárskymi majstrami, len za zvláštnych okolností, ako napríklad, po požiaroch väčších rozmerov, keď bolo potrebné opraviť či obnoviť viaceré strechy a domy v čo najkratšom čase, alebo keď väčšie konkurenčné firmy na to už kapacitne nestačili. Niekedy sa však stalo, že za úplne zvláštnych okolností sa dala získať i mimoriadna príležitosť, akou bola napríklad veľká zákazka nového pokrytia strechy a veže pamätného gotického kostola v Štítniku.
O túto mimoriadnu zákazku asi nebol konkurenčný záujem väčších firiem taký intenzívny ako obvykle, a to asi z dvoch dôvodov. V tridsiatych rokoch totiž vrcholila hospodárska kríza s veľkou nezamestnanosťou v tejto časti Gemera. A tak sociálne pokrokový starosta Štítnika Ladislav Neupauer stanovil pre túto zákazku podmienku, že firma musí každý deň prijať zopár nezamestnaných ľudí z mesta pre pomocné práce. Druhou objektívnou zábranou asi bola potreba príliš veľkého množstva šindľov pre strechy, a navyše musela byť ich veľká časť upravovaná pre zaoblenie kopúl. Úprava rôznym skracovaním, či skosením tvaru šindľov sa totiž dala robiť až v priebehu práce na mieste. To asi odrádzalo niektoré firmy. Avšak tesárskym majstrom Harmathovcom to práve vyhovovalo. Zákazku získali, a ukážkovo vzorne ju dokončili. Priaznivý ohlas tohto diela Harmathovcom zrejme priniesol ďalšie významné zákazky, napríklad kostola v Ochtinej (tiež s gotickou vežou), alebo kostolov s podobnými cibuľovo tvarovanými vežami v Roštári či Brdárke.
Náročné pokrývačské práce na kupolách veží sa robili buď z pristavených lešení, alebo priamo z otvorenej strechy, pokrývačmi zavesenými (a istenými) na lanách. Najnáročnejšie bolo ukotvenie kríža v tej najvyššej tretej kupole veže štítnického kostola. Šlo o opätovné vloženie kríža a jeho upevnenie do obnovenej drevenej konštrukcie sedla (pod plechovým krytom). Na to sa odhodlal najmladší z bratov Samuel, po zodpovednom súhlase staršieho brata Alexandra, a istený iba pomocou lana svojím najstarším bratom Michalom.
Skutočnosť, ktorá pri tom vznikla a v rodine sa spomína dodnes, pripomína, že Samuel (domácky zvaný Šamu) tam vkladal kríž z lešenia iba 40 cm širokého. Na túto akciu sa zhromaždilo mnoho divákov. Keď Šamu komplikovanú prácu skončil, na oslavu toho mu ešte hore na lešenie bola dodaná fľaša pálenky. Vraví sa, že obsah vypil, a prázdnu fľašu hodil pre efekt dolu pred vchod kostola. Diváci na to reagovali podľa svojej povahy a svojho temperamentu. Niektorí s obdivom, niektorí s pocitom strachu. Starostova dcéra Ružena (Róži) Neupauerová, bola tiež prítomná tejto slávnostnej akcie, a vraj vtedy povedala: „Tak tomu tam hore by som nechcela byť manželkou.“ Ale osud zasiahol, ako to už tak býva, po svojom. Takže ešte v dobe práce na kostole (v r. 1933) sa Šamu a Róži bližšie zoznámili. Potom sa ešte niekoľko rokov chodil Šamu dvoriť Róži do Štítnika, možno i vďaka zákazkám na tých ďalších kostoloch v blízkom dosahu Štítnika. A až v r. 1939 sa po súhlase rodičov konečne zosobášili, a po svadbe sa usadili v Dobšinej. Tam sa im potom (v r. 1942) narodil ich prvý syn Juraj. Až tak dlho to trvalo! Ale, také boli vtedy zvyky a taká bola vtedy aj doba poznamenaná druhou svetovou vojnou. Taký bol i ten skutočný, a nad očakávanie benefitný vklad týchto udalostí do osudu rodiny Harmathových.
Dodatkom by som chcel ešte pripomenúť ďalšiu príhodu. Po mnohých rokoch, keď už sme chodievali do Štítnika iba udržiavať hroby našich predkov Neupauerovcov, stretli sme sa na cintoríne s vtedajším evanjelickým farárom. Na našu prosbu nám dal kľúče od prístupu do veže. Moje nadšenie vidieť tú často doma spomínanú drevenú konštrukciu jednotlivých kupol veže zvnútra, ma viedlo najprv po schodoch, vyššie už iba po rebríku, a do tretej kupole bolo nutné vystúpiť strešným príklopovým otvorom na striešku druhej kupole. Do tej tretej už neviedlo nič. Bola uzavretá. Keď som sa tam strešným otvorom dostal, odrazu som cítil, že ma môj otec, ktorý celú túto moju cestu absolvoval tesne za mnou, chytil za nohy. Na môj dotaz: čo sa deje? – mi odpovedal, že dostal o mňa strach, a že vôbec nechápe, ako mohol tam za mlada upevňovať, a to ešte z úzkeho lešenia, ten kríž.
Horná plechová kupola mi pripomenula ešte jedného ďalšieho účastníka obnovy. Klampiarske práce na veži robil mladý zámočnícky tovariš Benko. Vravelo sa, že dokázal po lešeniach, ale aj mimo nich, pracovať a šplhať ako akrobat. No, bol mladý a odvážny. A asi mu prialo i šťastie.
Tak taký bol príbeh, ktorý sa zrodil pri tejto, pre našu rodinu vskutku osudovej udalosti, pri rekonštrukcii štítnického kostola v roku 1933.
Spomína: Juraj Harmatha,
syn Samuela a Ruženy, rodenej Neupauer

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-