Medzi známych výtvarníkov na Gemeri, ktoríautorom spomínaného jazvečíka bol označovaný Alojz Stóbl, ktorý ho zhotovil na podnet Dionýza Andrášiho - manžela Františky. Nášmu výtvarníkovi Štefanovi Burčovi, ako autorovi, do zoznamu takto pribudne už 20-ta príležitostná poštová pečiatka, ktorou si môžu doplniť svoje filatelistické zbierky ďalší záujemcovia. Na podujatí bude zriadená aj príležitostná poštová priehradka. K dispozícii bude aj príležitostná poštová pečiatka s domicilom pošty Krásnohorské Podhradie. Podujatie zastrešuje Múzeum Betliar, Obec Krásnohorské Podhradie, Zväz slovenských filatelistov a Slovenská pošta a.s. Pre našincov nie je neznáme spomínané Mauzóleum, postavené neďaleko Rožňavy pri ceste do Košíc. Pre ostatných uvádzame text Marty Herucovej, ktorý sprevádza známku na stránke portálu pofisu. Autorka v ňom píše, že "Mauzóleum neďaleko hradu Krásna Hôrka dal postaviť gróf Dionýz Andráši pre svoju manželku Františku Hablavcovú, opernú speváčku, do ktorej sa zamiloval vo Viedni. Nemala „modrú krv“, tak sa zosobášili tajne. Žili v Döblingu a Mníchove. Otec ho vydedil. Pred smrťou to zmenil, ale Dionýz sa už nevrátil. Správou majetkov poveril kamaráta. Po Františkinej smrti sa rozhodol nepochovať ju do rodovej hrobky. Stavbu mauzólea začal 22. 3. 1903, vysvätené bolo 26. 10. 1904. Pod jeho vzhľad sa podpísali mladí mníchovskí umelci. Architekt Richard Berndl vytvoril koncepciu kombináciou prvkov práve modernej secesie a klasických odkazov neskoro antického a ranokresťanského
umenia. 
Strohý exteriér blízky Teodorichovmu mauzóleu v Ravenne dal do kontrastu s výpravnosťou interiéru inšpirovaného ďalšími podobnými stavbami z 5. a 6. storočia. Mauzóleum z bieleho pieskovca budí dojem oktogónu skosenými hranami štvorcovým pôdorysom. Pred vstupom je v dlažbe slovo pax (pokoj), zo strán sochy cherubínov. Na bronzových dverách sú levie hlavy s kruhovými klopadlami, nad nimi reliéf s erbom, orlami a géniami s fakľami a Dionýzovo motto Nonvideri sed esse (Nie zdať sa, ale byť). Interiér hrá zlatými mozaikami a farebnými mramormi z rôznych kútov sveta. Sú tam latinské úslovia, ornamenty, symboly evanjelistov a na kupole s laternou dvanásť anjelov držiacich kresťanské symboly – dielo Karla Throlla a Simona Theodora Raueckera. Achátom prekryté okná tlmia prenikajúce svetlo. Mramorové sarkofágy od Maxa Fricka a Karla Hubera zdobia erby, rastliny, zvieratá, anjeli a portréty Františky a Dionýza, ktorého tu pochovali v roku 1914. Na oltári sv. Františky Rímskej je mozaikový obraz svätice dovezený z Florencie a práce zlatníka Adolfa Mayerhofera, okrem iných bronzové obrazy serafínov. Mauzóleum nemá v strednej Európe obdobu."
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.