Vladimír Zvara sa narodil 22. apríla 1924 v obci Kociha na Gemeri, okres Rimavská Sobota. Po skončení základnej školy sa stal študentom gymnázia v neďalekej Rimavskej Sobote. Po Mníchovskom diktáte, keď Rimavská Sobota bola pričlenená k Maďarsku, patril k tým študentom, ktorí organizovali sťahovanie učebných pomôcok do Tisovca, kde sa vytvorilo Štátne slovenské gymnázium. (V tomto roku som sa aj ja stal študentom tohto gymnázia, a tak sme sa občas stretávali v rámci literárneho a športového krúžku pri gymnáziu.) V roku 1944 Vlado zmaturoval a zapísal sa na štúdium na Lekárskej fakulte v Bratislave, ktorú ukončil v roku 1950 a začal pracovať na Urologickej klinike LF UK. Následne nastúpil vedeckú ašpirantúru a pracoval na II. chirurgickej klinike, kde bol jeho školiteľom prof. MUDr. akademik Karol Šiška, DrSc. - prednosta kliniky. Ja som vtedy pôsobil ako asistent na Katedre filozofie FF UK a dostal som príkaz od vedúceho, že mám pôsobiť v krúžku vedeckých ašpirantov na II. chirurgickej klinike, ktorí mali v rámci svojho štúdia aj povinnú skúšku z marxistickej filozofie. Tak som sa nielen stretol s V. Zvarom, ale som sa zoznámil aj s ďalšími lekármi - L. Kuželom, J. Liptákom s ktorými som udržiaval priateľské kontakty.
S V. Zvarom som však stratil kontakt. Pracoval potom dva roky na Chirurgickej klinike v Hradci Králové, v Prahe a na Urologickej klinike v Brne. V rokoch 1964 – 1968 sa stal povereníkom zdravotníctva a v roku 1968 bol aj členom komisie, ktorá mala vypracovať návrh na riešenie postavenia Slovenska v rámci ČSSR. V roku 1969 ho nominovala SNR do federálneho parlamentu.
Vladimír Zvara sa však aj v tomto období venoval svojmu odboru urológii, publikoval svoje štúdie z tejto oblasti. V roku 1968 založil Urologickú kliniku na bratislavských Kramároch a stál na jej čele až do roku 1991. Na Slovensku uskutočnil v roku 1972 prvú transplantáciu obličky v rámci transplantačného programu, ktorý rozbehol a dlhé roky viedol.V roku 1970 získal profesúru z odboru urológie na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1969 - 1971 bol ministrom zdravotníctva SSR. Roku 1981 ho zvolili za člena korešpondenta ČSAV a SAV, roku 1983 sa stal akademikom SAV a o dva roky neskôr akademikom ČSAV.
V roku 2002 som začal mať urologické problémy. Na Urologickej klinike som sa tak stretol s V. Zvarom. Liečenie však neprebiehalo tak, ako si Vlado predstavoval, a tak sa nakoniec rozhodol ma operovať. Vtedy sme zaspomínali aj na náš Tisovec. Zomrel 26.7.2012 v Bratislave. Moju prosbu o príspevok už nemohol splniť, a tak som spomínal len sám nad jeho rakvou s vďakou za jeho pomoc pri mojich zdravotných problémoch.
Jano Pašiak,
rodák z Tisovca
Bratislava 16.4.2013
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.