Spomienky na Tisovec, to je teplo, chvenie pre moju dušu a myseľ, nádherný pohľad a pocit z okolitých hôr, potokov, riečky Rimavy a uprostred si leží mestečko plné väčšinou dobrých, kultúrne vzdelaných ľudí, čo je dlhodobá tradícia; rôznych hospodárskych, obchodných a historických budov a hlavne domčekov a sídlisk. Aj keď časť starého Tisovca zbúrali, vďaka rodnému domu V. Clementisa ostalo aspoň námestie čiastočne zachované. Škoda tej budovy, krásnej starej pošty, škoda starého tehlového oblúkového mosta – 500 ročného, škoda krásnej 
žila v Amerike, tam aj zomrela. Brat Samo Čepík sa vrátil z Ameriky a patril spolu s mojím starým otcom k predstavenstvu Tisovca v 20. – 40. rokoch 20. storočia. Manželia Čepíkovci vlastnili dva domy – v jednom bola cukráreň a výroba zákuskov, v druhom bola zelenina, vedľa kaviarne Grand a krčmy. Starý otec bol Čech – rakúsky občan z Pařeníc od Čáslavi, vyučený knihoviazač. Starí rodičia: František Hortenský (1881 – 1951) a Mária Čepíková (1885 – 1972). Moji rodičia: Jaroslav Hortenský (1909 – 1989) a Zlatica Hiadlovská (1921 – 1983). Deti: Jaroslav Hortenský (1945) a Danuša Hortenská (1941).
Otec bol dlhoročný poštový zamestnanec vo vedúcej funkcii. Bol mimoriadne hudobne nadaný a už ako 7-ročný pôsobil v tamburášskom orchestri prof. Vraného, ktorého pomník je na hrebeni Tŕstia. Otcova generácia bola športovo a spoločensky založená, podieľala sa napríklad na vybudovaní bazénu, boli aktívni v organizácii Sokol, samostatne si vytvárali kultúrne mládežnícke podujatia.
Tisovčania sa všeobecne združovali a stretávali na konci týždňa v počte 100 až 200 ľudí na okrajoch Tisovca v chatách a piekli „veľkú živánsku“. Otec s matkou boli pekný a milý manželský pár a veľa Tisovčanom prichádzajúcim do Bratislavy pomohli, resp. poskytli zázemie. 
Starý otec František, pochádzajúci z Čiech, sa kontaktoval s národovcami z Martina, ktorí mu odporučili Tisovec, kde prišiel v roku 1904 a začal pomáhať v distribuovaní a viazaní písomností v slovenčine. V roku 1906 sa oženil s Máriou Čepíkovou, bola veľmi inteligentná a pracovitá. Okrem môjho otca sa mojim starým rodičom narodila dcéra Ružena. Po vzniku I. ČSR prišlo do Tisovca hodne Čechov – úradníkov, četníkov, učiteľov – na vybudovanie štátnej štruktúry a zabezpečenie štátnej legislatívy. Moja krstná mama Ružena Hortenská si zobrala za manžela četníka Karla Stacha a mali synov Dalibora a Svätopluka Stacha.
Práve Dalibor Stach sa narodil v Tisovci, v dome na námestí v r. 1934 (Slovenská kniha), bol to veľmi umelecky a technicky nadaný chlapec, ktorý absolvoval keramickú školu v Čechách, kde sa presťahovala rodina (Ostrov nad Ohří). Stal sa popredným fotografom v ČSR a neskoršie predsedom združenia českých fotografov. Tým sa zaradil medzi popredných tisovských rodákov – umelcov. Bol medzinárodne uznávaný, zároveň vynikal v používaní vlastnej techniky vyvolávania fotografí. Zomrel predčasne po treťom infarkte v roku 1981, keď ešte stihol v roku 1980 navštíviť rodný Tisovec, kde naše rodiny strávili poslednú spoločnú dovolenku.
Spomienky z rozprávania: Tisovec sa skladal z dvoch častí: Tisovec – evanjelická časť, potomkovia starousadlíkov a husitov, a Tisovec – Hámor – katolícka časť, potomkovia nemeckých usadlíkov, remeselníci, baníci a hutníci. Dnes už je z toho len torzo.
Každoročne v lete som cestoval z Bratislavy do Tisovca k starým rodičom a najviac ma vzrušovala cesta Brezno – Tisovec. Nádherných posledných 30 kilometrov v horskom prostredí a niekoľko rokov po vojne bolo spestrených prejazdom dreveného mostu, pretože koncom vojny partizáni vyhodili úplne zbytočne kovový most. Trať Brezno – Tisovec bola a je úplne nepoužiteľná pre nákladnú prepravu.
Pýchou Tisovca bola Vysoká pec (VP) na výrobu železa a nákladná lanovka na dopravu železnej rudy. VP bola srdcom Tisovca, hlavne pre zamestnanosť ľudí – pulzom rozvoja mesta. Dokonca tam boli mestské vaňové kúpele.
Faktory, ktoré viedli k zrušeniu VP:
• doprava výrobkov (t. j. ingoty zlievárenského železa) sa konala obchádzkou cez Fiľakovo do Podbrezovej.
• po roku 1960 ČSSR zakúpila z Rakúska štyri dieselové ozubnicové horské lokomotívy. Dve prišli aj do Brezna na trať do Tisovca. Boli to obrovské výkonné stroje, ale hneď pri svojej skúške sa začala železničná trať rozchádzať. To vyžadovalo prestavať celú trať, čo by znamenalo obrovskú investíciu – a prerušenie osobnej dopravy, čo bolo vylúčené, pretože vtedy neexistovala rozvinutá autobusová doprava.
• všetko sa to vyriešilo a urýchlilo znížením kvality dolovanej rudy a vyčerpaním ložiska, VP zrušili.
• v tomto období sa už začalo s výstavbou VSŽ, mladí odchádzali do Košíc a starší Tisovčania sa trápili s otvorením nového závodu, čo bolo veľmi ťažké a zložité. Našťastie ZŤS Detva sem presunula výrobu bagrov na nákladné autá TATRA, čo pretrváva zhruba dodnes. Proces zrušenia VP bol nevyhnutný, len zostáva otázka, čo keby sa VP zakonzervovala ako posledná klasická VP: nákladná „lanovka“ by sa prebudovala – rekonštruovala na „turistickú lanovku“ a k tomu by sa vybudoval stredne veľký hotel ...?
Koncom päťdesiatych rokov sa vybudovala nová vápenka a v začiatkoch 60-tych rokov (1962) sa začala bezhlavá ťažba vápenca podľa sovietskeho vzoru „komorových odstrelov“. Pre Tisovec to bola hotová pohroma, na poslednom ťažiacom stupni kameňolomu vyrazili obrovské otvory, kde napchali obrovské množstvo výbušnín a výsledok bol, že sa zosunula celá stena až po vrchol hory. 
Dodnes to mám v pamäti, ako sme sa na to pozerali. Celá stena sa nadvihla – a potom zrútila! Neviem, či to bolo trikrát alebo štyrikrát, ale škody, ktoré spôsobili, boli hrozivé. Veľká časť Tisovca – Hámor bola zasypaná kameňmi, boli poškodené okná a strechy. Neskoršie sa zistilo, že je poškodený aj jaskynný systém v uvedenej oblasti a stratila sa povestná dobrá minerálka – „šťavica“. Našťastie sa ju potom podarilo nájsť. Z tohto dôvodu, ak chceli pokračovať v ťažbe, museli začať ťažiť z druhej strany.
V 50-tych rokoch si z Tisovca pamätám, keď ešte ráno zháňal pastier stádo kráv a kôz na pašu. Miestny bubeník pred naším domom vybubnovával oznamy. Pre poštu sa chodilo dvakrát za deň konským poťahom.
Prelom v Tisovci znamenal aj rok 1951 – otvorenie Strednej priemyselnej školy hutníckej, ktorú som absolvoval aj ja v rokoch 1959 – 1963. My priemyslováci sme brigádovali, zalesňovali a hlavne reprezentovali Tisovec v loptových hrách, v atletike, v zápasení, kde sme boli aj majstri kraja. 
Bola to výborná škola aj kolektív žiakov a učiteľov. Dodnes sa stretávame s učiteľmi – prof. Bábela, Koško a Keďer – odborníci a veľkí ľudia. Výborná je aj stavba školy, internátu a telocvične, a to nielen architektonicky, ale hlavne vnútorným kvalitným riešením.
V roku 1960 sa začal budovať vodovod aj televízny vykrývač signálu pre Tisovec, tiež za účasti priemyslovákov. Teraz už nebohý profesor Polák bol veľký odborník nielen ako učiteľ, ale v tom čase nám už vysvetľoval, prečo sa musia tvarovať rukoväte nástrojov a nie ľudská ruka, ako aj ďalšie pre nás neznáme prognózy.
Na záver ešte spomeniem mestský mlyn z roku 1880, ktorý mal prívod vody z Rimavy, roztáčajúci turbíny. Tie potom poháňali mlyn, pílu a generátor na osvetlenie Tisovca. V mlyne býval pán Maťko s manželkou a synmi Jarom a Ivanom – mojimi priateľmi, s ktorými som sa hrával.
Za pôsobenia pána Maťka, mlynára s tovarišmi, mlyn ako celok výborne fungoval a prosperoval. Vďaka neprajníkom a neschopným pracovníkom mesta je dnes všetko zničené. Bola by to unikátna technická pamiatka pre ďalšie generácie.
Ešte krátka poznámka k pitnej vode v Tisovci. Je dodávaná z podzemného jazera a na povrch sa dostáva v štvorhodinovom cykle. A nie je taká zdravá, ako si to Tisovčania pochvaľujú – pretože má vysoký obsah vápnika.
(2010)
Jaroslav Hortenský V
(Spomienky Jaroslava Hortenského, ktorý zomrel v Bratislave 16.11.2011, je použitá z Almanachu spomienok na Tisovec, Vydal Spolok rodákov a priateľov mesta Tisovec, oz, Bratislava, 2010)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.