k útlej knižôčke. Lebo tak dlho som sa richtoval na stretnutie s PANIautorkou, či už v Prešporku kraj Dunaja, kde bývala naposledy, alebo v Tisovci, odkiaľ „pochodila“ - pod Hradovou či v Losinci - až… Až prišiel rok 2006. Mináčka mi odišla a ja jej už nemôžem inak ako takto veľmi pekne osobne poďakovať za jej kamienôčky. Lebo táto jedna z najútleších knižôčok je obrovskou studničkou zurčiacej vody, telo a hlavne ducha osviežujúcej. Tam spoza bazéna - z Losinca, hľadiac na podvečernú Hradovú som veľa ráz sedával pri nej, dumajúc nad zložitosťami sveta a pritom tak jednoduchého! Áno, Libuška, boli to také tie tvoje kamienky… čo ma vracali a vracujú späť do rodného kraja; do gemerského mestečka zovretého vchmi Hradovou, Kozákom, Čremošnou a Tŕstím. Nemôžem sa ti za tieto naozaj KAMIENKY od Rimavy osobne už poďakovať ani na Vlčkovej; ani „na námestiu tisouskom“.
Čo nevidieť už viac než päť rokov nemôžeš motorkou od rýchlika Horehronec „louká“ Furmancom do nášho Tisovca prísť. Ale, no… ani ja. Zostarel som, moja varovkyňa, zostarel. Vekovo! Ale inakši – som furt ako „regrút“ Tisovec opustiavajúci – veselý, usmiaty, optimistický. Vďaka za to patrí aj Pani autorke Libuši Mináčovej. Stála mi nad kolískou, v kočíku vozila, do sveta šíreho pred maturitou vypravovala. Že to dopadlo inak – no: tvrdá hlava samostatná.
Ona sama ale v láske svoje deti povychovávala, „ovrabčila“; mňa aj hoc´ nepriamo k internetu priviedla. „Malý“ Vlado, Zuzka, Veronka…, uvidím vás dakoho, dakedy? Či nám ostanú už len vašej mamičky kamienky? Veď tieto jej kamienky sú ako míľniky, pyramídy, majáky svietiace nám na cestu. Mne v „cudzine“, vám, „detváky“, v otčine.
Celá knižôčka je útlučká, ale citom preplnene kypiaca! Čo krásy kraja nášho gemerského je v nej obsiahnuté! Žasol som a žasnem. A že som za život dačo knižiek poprečítal… Rôznych. Ale na takom malom mieste toľko lásky a tepla k svojmu kraju som nevidel, nenašiel.
Na starosť som zmäkol… Figu, Pán Boh mi adaj rozum dal. Tak sa dostávam tam, kde som nesmel byť – k písaniu, tvorbe… Nuž, Libuška Mináčová, nielen Kamienky z Rimavy, ale aj Kamienky z Nisy môžu sa objaviť. Pán Boh vie…, ale tebe aspoň takto ešte raz ďakujem.
Pavel Ján Buvala
Maj Gemer
štvrtok, 16 jún 2011 23:53
Mináčka mi odišla a ja jej už nemôžem osobne poďakovať za jej kamienôčky Doporučený
Napísal(a) Pavol Ján Buvala
Pred pár dňami sa mi pri činnosti dôchodcovského ombudsmana dostala na obrazovku PC zmienka o spisovateľke Libuši Mináčovej z Tisovca pochádzajúcej. Aj ma kus zaskočila zmienka, že vraj sa narodila v Rimavskej Sobote; obidve mestá sú ale na slovenskom Gemeri. Tak jej „… ale som Gemerčanka…“ nadobúda konkrétnosť, čo do miesta. Čo do jej činnosti, bol som srdcovo zasiahnutý jej poslednou knižôčkou Kamienky z Rimavy.
Patrí sa mi hneď na začiatku sa pekne poďakovať „dievčatám“ z Knižnice Mateja Hrebendu z Rimavskej Soboty, vďaka ktorých ochote som sa dostal k údajom a na bežnom knižnom trhu aj
Zverejnené v
Tisovec
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.