kazatele. Z urozené pak pani matky Ani Márii Kloch. V liternim umení vynaučován jsem byl v milé vlasti naši Uherské v školách nasledujícich: Tesárske, Kremnické, Šťavnické. Odkud sem se potom roku 1757 do Prešporku odebral, kdež sem i celých sedem let zustával, posluchaje učení, které predkladali mužove učení: Beško a Strečko konrektorove, Szaszki v jeho již mdlé starosti, Carlovský a naposledy Benczur na místo pana Szaszki vyvoleny rector. Z Prešporku s pomoci mého hospodina a privolením její jasnosti cisárské a královské milostivé královny naši Márii Theresii roku 1776 prestehoval sem se do
Nemecké zemi. Kdežto v zemi Saské v Jene v zvláštnych v rozličným učení sem posluchal: Cyklere, Walka, Danowa v theologii, Boltze, Ulrycha v philosofii. Sukova Wideburga ve phyziki, pána superitendenta v jazykach ze zemi nemecké. Skrze vysoce urozeného pána Daniele Tiháni, povolán sem roku 1769 do cirkvi Velko-Krtíšské za kazatele. V téže cirkvi boží zustávaje povolávan sem byl do cirkvi Lezinské, Ďulanské a artikulárny v Turci. Než zalíbilo se hospodinu mne až do leta 1775 zanechati v cirkvi Velkokrtížské a potom do milé této ratkovské povolati. Jak se i stalo. Neb toho leta 1775. dne 25. maje bez proby povolan jsa, dne 14. červena štestlivo sem do teto cirkve kristové ratkovské vkročil uveden jsa v den nasledujíci do cirkvi skrze pána konseniora Šramku v cirkvi kamenanské dobre zaslužiliho slova božího kazatele a muže dvojictihodného pána Hegeduše na ten čas v Bystrom cirkvi Kristove predstaveného. V této cirkvi kdy sem urad muj konal roku 1780. 20. nov. zemrela cisárovna rímska kralovna naše uherská Mária Terezia, na jejížto místo povstal nejstarší syn jeji Jozef, toho jmena druhý. Tento slávny a Kristovi cirkvi velmi milý cisár a král nad nami se zmiloval, naše túžebné prosby vyslišel a nám i mé vlasti uherské mnohe chramy vystaviti dopustil. Mezi jiními v slávne naši stolici v mestečku Jelšave, kdež sem ja po 70. roku, po prvýkrát 9. juniusa kázaní svaté držel. I v mestečku Revúcej kdejž sem po tolika roku 13. Jula prvního kazatele B. Samuele Kellner introdukoval. Tohoto roku 1783 povolávan sem byl za kazatele do v Slávne stolici neogradské místo majíci. Tež ten rok chteli ma mit za kazatele sl. v král. mesta Brezna obyvatele, kdežto sem i 8. febr. kázaní svaté držel. Kdy sem se i z Brezna vrátil mel sem dvoje povolaní totižto na dolnú Strihovú, kterážto jedna z nejlepších cirkví v Neograde sluje a na Velký Krtíš kde sem predtým kazatelem byl. Roku 1785. 15. febr. po smrti dw. muže sl. Michaele Šramko, vyvolen sem byl za seniora vznešeného bratrství gemerskího. Tohto roku v jun. mel sem povolaní na Čabu, která v slávne stolici bikeské velmi lidná cirkev jest, kdy v časech techto náboženství našemu radostných mnohé nové chrámy vystavene byli. Ja sem nasledujíci kázaní sv. posmeroval: jelšavský, mokrolúcky, bystranský, hrušovský, neredihaszsky, potocký, lipovský, brádňanský, derenčanský, gočáltovský, padarovský. Žádala mne pri posvecovaní svého chrámu cirkev rožňavská, šivetická a jiné ale maje dostatečné príčiny nešel sem. - Kazatel ratkovský nikdy kaplana aneb diakona nemel. Ja první je pro muj vek s privolením cirkvi sem držeti začal, ale mím nákladkem. Prvný kaplán muj byl pán Theophilus Lanž z Boci rodem, který v krátkem čase do cirkvi kijatické za kazatele odešel. Druhý byl pán Michael Hankoczi, který se ode mne vyvolaný cirkvi nové bystranské, filialny predtým štitnicke, kazatelem stal. Tretí byl pán Samuel Urbanec narozen v Rima-Brezove. Tento kaplán, což velmi chválim i rector této cirkvi ratkovské, aby pak nic nezameškali vždy a to svím nákladkem poradneho studenta pri školské mládeži držel. Roku 1810 povolaný do cirkvi drenčanské za kazatele odšel. Na jeho místo povolal se za kaplána ze slávne stolici neogradské clarissimum virum, který v ten čas seniorským kaplanem byl Samuelem Liptai, muže k uradu kazatelskému velmi spusobilého. Jeho pán otec byl Samuel Liptai cirkvi cinobanské kazatel. Urozená matka Mária Liptai. Ten kazatel pilný, byl mím kaplanem temer tri roky verne konaje ourad svuj. Roku po tem 1813 pro muj vek v mesici juniusi ourad kazatelský sem zložil a na mé místo prišel... “
Dodajme a pripomeňme, čo je z literatúry populárnej i odbornej známe, že Fridrich Koroni ako ratkovský farár senior bol účastníkom cirkevnej synody v Budapešti r. 1791, kde bránil záujmy cirkví - duchovenstva proti zásahom (ingerencii) vplyvu štátnej moci. Počas pôsobenia v Ratkovej niektoré jeho kázne vyšli knižne v Prešove (Žalostné kázaní, Reč druhá, Kázaní, Diatrib De regimine, Swé milé cirkwy Radkovské, Radostné kázaní). Je autorom niektorých náboženských piesní v evanjelickom spevníku, mal účasť pri založení knižnice gemerského seniorátu r. 1811 v Revúcej. Bol autorom nápisu na múre ratkovského kostola z rokov svojho pôsobenia – tento nápis bol zničený po poslednom požiari v r. 1827 a nebol už obnovený. Nápis podľa vlastného rukopisu Fridricha Koroniho (čiastočne nečitateľný) hovoril o tom, že múry (stavba) tohto chrámu obnovené sú husitského pôvodu (SACRAE HUIUS RATKOVIENSIS OLIM HUSITICEA AEDIS RENOVATO QUO ANNO...).
Možnože článok, ktorý sa opiera predovšetkým o autentický zápis rukopisu Fridricha Koroniho prispeje ku komplexnejšiemu poznaniu jeho biografie aspoň v maličkostiach. Čo je však dôležité, je predovšetkým korekcia dátumu roku jeho narodenia, ktorý on sám uvádza ako rok 1738 a nie rok 1739, čo sa stereotypne uvádza a preberá vo všetkých listinných, knižných či iných písomných dokumentoch, včítane internetu.
Miroslav Ďurinda
Košice 28.1.2014
(V prílohe kópia rukopisu - z archívu autora M. Ď.)
{jcomments on}

































Dodatok k biografii ratkovského farára Fridricha Koroniho (1738-1819) z jeho vlastných rukopisných poznámok počas jeho pôsobenia v Ratkovej v rokoch 1775-1813 (II. časť). Pre pochopenie historických dianí pred rokom 1848-49 treba si uvedomiť, že všetko dianie na úrovni miestnej či najvyššej štátnej administratívy sa realizovalo v spolupráci moci štátnej a moci cirkevnej (v agende hierarchie kléru a cisársko-kráľovskej autority s jej „etablišmentom“ - Habsburská monarchia a rakúsko-uhorský štát), a to od najvyšších miest až po najnižšie miestne inštitúcie – farské cirkevné úrady a magistráty obecnej samosprávy. Spolupráca skoro vždy kooperujúca – a prevažne harmonická. Obdobie života i pôsobenia farára Fridricha Koroniho je etablované v tejto historickej perióde. Prezentujem extrakt jeho životopisu ako ho on sám vlastnoručne napísal a nevediac, či v tejto podobe - obsahu je známy odbornej historickej komunite nerobím si zásluhy ani nárok na „novoobjavené zaujímavosti“ z jeho biografie. Citujem ho:
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-