Rok 1834 – „Tento rok byl mimorádny a divného času. Samé extréma. Jak okolo štvrtého októbra lanského roku tuho zamrzlo tak porad trvalo až do konca februára. Na Tri krále v Sobote Rimavské na jarmoku takmer nebylo ženskú osobu vídat, okrem chlapú v bundách velice pokrútených. Prosili tedy lidé Boha by rádnej blato bylo. Oteplilo se tehda v začátku marciusi a dážď často padal a spolu blato bylo jako zima neslýchaná. Sám ten, který toto zaznačil obyčejne do Rimavské Soboty cez Hrušovo, Lukovište chodil na sedriu a congregáciu na 17-ej marec urizenu na Harkač, Behince a Bátku počtárskú cestú šel a v ceste na čtyrech konich na prázdnem voze petkrát zastal - opet uprosili lide Boha by již vysušil zemi... Vyslyšel prosby jejich! Ku koncu apríla se vyjasnilo a celý máj nic nepadalo. Tu všeobecný strach podjal každýho, nic nerostlo a co zelené bylo schlo. Túžebne lidé prosili Boha by se zmiloval nad lidem svým. - Búh vyslyšel hlas jejich, ku konci juniusu počalo padat a porad, porad vše víc padalo každý mesíc až v ostatního septembra – neslýchané vody byli a hrozné škody porobili...“
„Rok 1835 byl ješte mimorádnejší. Opravdová extréma. Po lanskoročných deštech sa vyjasnilo a nepadalo. Jesen byla suchá. Snehu nebylo mnoho – i ten, který byl napadnul na jarmok ratkovský, totiž na 25-eho januara všechen pod troma hodinami se pustil (tak teplo slunce hralo) a odtud velká povoden povstala tak, že nekterí z jarmoku jdúci mali se pri repiskem mostu zatopit... Po tomto více snehu celý február nepadalo, po cestách byl velký prach - zima byla lahodná, krome na Velkonočný pondelok do sveta napadnul sneh po členky a tak místo kúpačky byli z neho sánkovačky...“
„Rok 1836 byl i velmi mokrý i velmi suchý. V mesíci januáru nebylo ani snehu i zima lahodná, krome dne 30. januára hrúza snehu se navalilo. Ten jenž toto psal byl v ten čas na panské stolici v Hnúšti a když 31. januára do Ratkové – pro skončení transaktívy strany Forova s pánem w:u: Hanway Lászlovom a Šándor Ferencom vrátiti se chtel, v tú noc napadnul ten velký sneh, tak, že na žádny spúsob krome pešo v tom velkém snehu - prepružíce a prechladnúce nad vše své údy do lámaniny padnul a za puldruha roka nejvíc na posteli svuj život útrpne trávil... sneh ten veliký po kuse se topil... Marec byl mokrý a tak i blata mnoho... máj tak zimný, že i hory i stromy i vinice pomrzli, i stromy druhýkrát se pukali...“
„Rok 1840 byl dost útrpný... v januári zima rostla a byla kletá, - štestí bylo, že bylo velmi málo snehu jináče a snád i v chyžach by lidé byli mrzli. Dne 23. jauára se oteplilo a porád teplejši bylo až na podivu - dne 4. febrára až velké blato bylo, takže deputácia meská na Balog na panskú stolicu chodíc takmer v blate zastála - myslel každý, že proroctví záhradníka se splní. Totižto jeden starý záhradník v Pešti prorokoval, že tohto roku budú v marcu stromove kvitnút, v maji zrno zret, v júniusu celkom se skončí žetva a rok bude velice hojný. Ale bohužel toto se nesplnilo, ba naopak vypadlo.
„Rok 1845 - január a február byl volný, zima lahodná, když i kus ulapila hned popustila. Nejvetší zima byla po Matejovi a v marciusu. Na Zelený čtvrtek (20. marec) hrúza snehu se navalilo, na Velký pátek sme se sánkali a vúbec v marcu byla do 12-ého cifrovaná sánkovica...“
Ak som sa odhodlal zacitovať čosi z retrospektív priam dvestoročných z priamych zápisov citlivého bezprostredného pozorovateľa klímy na našom území v regióne Gemera, tak len preto, že všetci sme účastní takisto diania v klimatických pomeroch globálnych aj regionálnych. Prenášanie empírie skúsenostného z minula a aplikovanie pre prognózovanie do budúcnosti je téma veľmi zložitá, výskum komplikovaný, ďaleko nad rámec zmyslami detekovanej ľudskej percepcie či skúsenosti. Nie v neposlednom rade chcel som oživiť portrét tohto mne sympatického muža pohľadom do sfér jeho záujmu v širšej škále nepatriacej do jeho pôsobnosti striktne pracovnej. Použité poznámky sú len nevyhnutným torzom či fragmentom iste z už neexistujúcich iných poznámok z lokality Gemera – Ratkovej, kde pôsobil a kde je i pochovaný Ján Márton.
Miroslav Ďurinda
Košice, január 2014

































__________________________________________________
Obidvomi nohami v ponovoročnom období prvých januárových dní nového roku v rozladách - bez snehu v nížinách aj na horách, niekto sa ani nedotkol lyží, o sánkovačke sa nehovorí - skôr počúvame: „také počasie nepamätáme.“ Je to naozaj tak? Verný svojim záľubám v starých zápisoch, písomnostiach, kalendároch schovaných, kdesi zaprášených, beriem si právo výhrad k poznámke pamätníkov starej a staršej generácie. Nalistujúc a nachádzajúc autora rôznych poznámok a zápisov, z ktorých som už viackrát citoval na stránkach Maj Gemer - priam spred dvoch storočí (z rokov 1826 až 1849) Jána Martinusa (Ján Márton), kedysi úradníka a neskôr advokáta vtedajšieho mestečka Ratková, kde v tých rokoch sídlil stoličný slúžnovský úrad c. k. rakúsko-uhorskej monarchie. Pri svojom úrade tento mimoriadny muž našiel si čas a všímal si i dianie v mestečku-regióne - nad rámec svojich štatutárnych povinností - dnes by sme tomu povedali s „extenzívnym zameraním“. Pokúsim sa urobiť selektívnu „rešerš“ z jeho poznámok, ktoré ma zaujali a podnietili k tomuto článku v tom, čo on považoval za pozoruhodné, zaujímavé či extrémne v prejavoch klímy v regióne Gemer. Písal slovakizovanou češtinou,
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-