Taktiež zopakujem známe, že Ratková vznikla už v prvej polovici 13. storočia, ako aj niektoré iné osady v tomto regióne a 600. výročie prvej písomnej zmienky, ktorú Ratková za pár dní slávnostne oslávi je len písomným dokladom starej historickej písomnej reality dokumentu. Mám úctu a rešpekt pred dávnymi autentickými zápismi v listinách. Vnímam v nich osoby - osobnosti, deje - udalosti, ktoré pozitívne alebo negatívne limitovali osudy ľudí - národov, uvažovanie či postoje. Skláňam sa pred čírou históriou neovplyvňovanou ideologicky, tak ako pred vlastnými spomienkami na to, čo sme prežili a o ktorých priezračnosti či rýdzosti všetko nespochybniteľne vieme len my sami. Pozornosť záujemcov o históriu Ratkovej upriamujem na niektoré články, ktoré boli na stránkach Maj Gemer publikované výberovo bez chronológie poradia, o ktorých som sa domnieval, že môžu byť príťažlivou témou. S týmto zámerom prikladám i xerokópiu prepisu pôvodného 600-ročného zápisu, ktorý v dokumente enumeruje i okolité dedinky regiónu, ktoré sú objektom donačného rozhodnutia panovníka z roku 1413. Obdobie účinkovania ratkovského farára Ondreja Šmála len čiastočne perlustrované si zaslúži i pri tejto príležitosti pozornosť, aj keď som sa k nemu už opakovane vracal. Ale nejde len o neho. Každé meno, každá udalosť, ktorú ktokoľvek z dávnej histórie zaznamenal stojí za to, aby nezapadla prachom nezáujmu, ak kohosi podnietila k tomu, že ju položil na papier. Len zopakujem, že Ondrej Šmál z protokolov „Bratstva gemerskej evanjelickej cirkvi“ vyextrahoval všetkých evanjelických a. v. farárov od vzniku až do konca svojho pôsobenia (smrti) v tomto cirkevnom zbore, podobne z toho samého prameňa i všetkých učiteľov (rektorov, správcov) evanjelickej ratkovskej školy i s krátkymi biografickými údajmi, richtárov mesta Ratková od r. 1720 a iné zaujímavé dobové historické údaje vtedajšieho mestečka a cirkvi. V tejto polohe, nazvime to nie presne “kronikára“, s týmito postulátmi pokračovali v jeho šľapajách ďalší traja ratkovskí kňazi - Michal Szinovic, Michal Koroni a Samuel Bradovka - až do r. 1848. Ešte pred nimi učiteľ Georgius Molitoris (Wozár), ktorý pôsobil v Ratkovej od r. 1709 do r. 1725 evidoval formou „kronikárskych záznamov“ situáciu v Ratkovej po prvom požiari z r. 1692, najmä čo sa týka znovuvybudovania zničeného chrámu. Vyhľadal mená pôsobiacich richtárov v Ratkovej od r. 1692 až do r. 1720 (než bol vypovedaný do vyhnanstva). Nesmieme zabudnúť na úradníka ratkovského slúžnovského úradu a neskoršieho advokáta mestečka Jána Martinusa, ktorý skoro chronologicky evidoval z nadhľadu dianie v tomto regióne a nielen v Ratkovej. O menách obyvateľov starej Ratkovej – poplatníkov daní od r. 1499 až skoro do konca 18. storočia nám zase zanechal maďarský historik Ila Bálint.
Na dokumenty, z ktorých sa mnohé stratili pri dvoch zničujúcich požiaroch a na to, čo sa zachránilo, nadviazal oficiálny kronikár mesta Ratkovej - učiteľ Ondrej Gallay, ktorý metodicky zodpovedne vykonával túto funkciu od r. 1935 až do r. 1946. Z pohľadu mestečka Ratkovej je zodpovedne poctivé spomenúť mená nasledujúcich kronikárov už po druhej svetovej vojne, vzdelaných a metodicky odborne vedených. Pri príležitosti osláv výročia prvej zmienky o Ratkovej si to zaslúžia, pretože len „litera scripta manet“ - len napísané pretrvá. Spomienky sú poznačené prvkami subjektivity, kronika bez predpojatosti ideologicko-politicky nezneužitá referuje, nehodnotí, ale predkladá fakty – „padni komu padni“ - vtedy je pravým “zlatom šitá“. Po roku 1946 kronikármi v chronologickom poradí boli: Ján Klincko, učiteľ; Júlia Tomečková, učiteľka; Vojtech Herich, učiteľ; Ružena Čáková, učiteľka; Iveta Ulická, učiteľka; Ján Bystran, lesník; Ing. Vladimír Sucháč, učiteľ; Vlasta Sucháčová, vychovávateľka od r. 1987 dodnes. Veľmi presný diferencovaný menovitý zoznam mien remeselníkov Ratkovej v prvej polovici 20. storočia zanechal v dokumte ratkovský rodák JUDr. Ľudovít Levko. Článok je len skromným návratom do ratkovskej histórie, príspevkom k aktuálnym ratkovským udalostiam, ako aj dôvodom na „nezabúdanie“ na tých, ktorí beh plynutia ratkovského času zanechali nám, svojim potomkom v dokumentoch akéhokoľvek druhu.
Miroslav Ďurinda,
Košice, júl 2013
Poznámka: Dedinky a osady novej donácie sú vymenované v maďarčine - nie všetky sa mi podarilo identifikovať a preložiť do slovenčiny: Nižné a Vyšné Padarovce, Nižná a Vyšná Pápča, Teplý Vrch, Lukovištia, Lehotka, Babinec, Stráňa, Hrušovo, Striežovce, Kyjatice, Polom, Poproč, Potok, Rovné, Lipovec, Ratkovská Zdychava, Zlatyňa, Hrlica, Bystré, Ploské, Ratková, Sása, Lehota, Rybník, Španie Pole, Baratica, Hostišovce – medzi riekami Turiec a Rimava až po Čiernu Horu...
V prílohe xerokópia prepisu pôvodného dokumentu z publikácie maďarského štátneho archívu listín z doby Žigmunda, ako aj xerokópia v maďarsko-latinskej edovanej podobe po redakčnej úprave autora - Borsa Iván.
M. Ď.
{jcomments on}

































Iste viac než štyri desaťročia ukladám v depozitári myšlienkového trezoru, ale aj „fyzicky“ uchopiteľného archívu všetko to z histórie mojej rodnej obce Ratkovej, čo dýcha závanom pradávna, minula (aj včerajšok už má punc uplynulého). Za posledné dva - tri roky som početné, historicky relevantné, alebo pozoruhodné informácie zveril portálu Maj Gemer s pochopením a ústretovosťou šéfredaktora, pána Dr. Ondreja Doboša. Z histórie obce, cirkvi, o účasti aktérov, inštitúcii, osobností. Aj spomienok. Keď sa mi „zbierka“ obohatila o dokument – zápis prvej zmienky o rodnej obci, cítil som, že môj materiál sa zhodnotil (poslal mi ho priateľ historik - „Ratkovčan“ PhDr. Milan Podrimavský (1943-2011), keď som sa predtým posťažoval, že by som niečo také „rukolapné“ rád uvítal. Ozval sa po latencii začiatkom roka 2007 s tým, že v slovenčine nič podobné neexistuje, ale jeho kolega, ktorý sa týmto obdobím zaoberá, našiel zápis v maďarčine. Podotkol, že originálny zápis zo 14. februára 1413 sa naozaj nezachoval, existuje len jeho prepis v latinčine zo 6. marca 1551, samozrejme preložený čiastočne do maďarčiny. Ratková sa v ňom spomína v súvislosti s novou darovacou listinou šľachtickej rodine
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-