Celkom najvšeobecnejšie povedané - zvony majú účelovú funkciu, považujú sa za hudobné nástroje. Ich oznamovacia, symbolicko-účelová funkcia je spojená hlavne s náboženským dianím, ale nielen tým. Oznamujú i iné slávnostné a vážne udalosti, smutné i veselé, dojímavé až bolestivé. Ich hlahol spojený s duchovnom dojíma, burcuje emócie. Zvony sú nespochybniteľnou súčasťou kultúrno-duchovného dedičstva každej dedinky, obce či mesta.
Druhý väčší, na ktorý bili hodiny, mal na obvode Ježiša na kríži a nápis: O QUAM GLORIOSUM ET ADMIRABILE EST NOMEN TUUM DOMINE ANNO l747 - v preklade: Na slávu a obdiv Tvojho mena, Pane. V roku 1747. Na strednom a veľkom zvone boli nápisy: IN MAIOREM DEI GLORIAM CURAVITT ECCLESIA EVANGELICA RATKOVIENSIS ANNO l747 – v preklade: K oslave najvyššieho Boha dala vyhotoviť ratkovská evanjelická cirkev. Na spodnej ploche mal nápis v nemčine: MIT HILF BOTTES GABE MICH SAMUEL PREIS IN NEUSOHLE - v preklade: Nech sú poslancami ako dar od Samuela Preisa z Banskej Bystrice. Poznamenajme, že Samuel Preis bol chýrnym zvonolejárom, odlial jeden z najväčších zvonov, vážiaci Na ratkovskom cintoríne sa nachádza ešte niekoľko starých pomníkov klasicistického štýlu z obdobia prelomu rokov 1780-1800 s náznakmi veľmi zle čitateľných alebo skôr nečitateľných latinských nápisov.
Mimoriadne pekný neoklasicistický pomník vo forme liatinového odliatku patrí Jánovi Pelechovi, s veľmi dobre čitateľným sugestívno-emočným latinským textom tohto znenia: PATRII OPTIMI, VIRO HONESTISSIMO JOANI PELECH, REM COMMUNEM CASTA SUAM SAPIENTISIMA MANUS TEMPERENTI. DIEBUS ANNI l842 HUMANIS EREPTO - v preklade: Najlepšiemu otcovi, najčestnejšiemu mužovi spravujúcemu s citom spravodlivo veci obecné, vytrhnutému z ľudského života v marcových dňoch r. 1842. Dodajme, že Ján Pelech bol richtárom v tom čase mesta (oppidum) Ratkovej, ako osoba majúca všeobecnú dôveru vo funkcii v r. 1829-1831, 1835-1838. V rokoch, o ktorých sa zmieňujem patrila latinčina do kultivovanej sféry medziľudského kontaktu písomného, alebo artikulovaného. V tom období v Ratkovej existovalo nižšie latinské gymnázium, kde študovali známe osobnosti a pôsobili vzdelaní rectori (učitelia).
I cez takýto, netradičný pohľad pokúsil som nazrieť do histórie stredno-hornej časti nášho Gemera, dúfajúc, že sa nájde niekto, koho to možno osloví.
Miroslav Ďurinda
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.