Farár Michal Sinovic (3.11.1732 - 24.4.1796) pôsobil v Ratkovej relatívne krátko - necelých 10 rokov (1767-1775). Jeho biografia je odbornej verejnosti známa i jeho postavenie neskôr: cirkevný hodnostár - superintendent. Bol i literárne činný. Napriek tomu dokladám jeho vlastnou rukou písaný životopis z titulu autentičnosti - píše: „Ja, který doplnuji v pánu zesnulého pána seniora Schmála narozen sem v cisárskem banskem meste Bystrici roku 1732 dne 3. nov. z p. otce vážneho muže Michalae Sinovicz ve stejne a masare oznámeného mesta, p. matky pak šlechetné matrony Suzany Hiblerin. Až do 20. roku života učil sem se u mich rodiču, potom za tri leta v Prešporku, naposledy s milostivým privolením její jasnosti cisárské ve Witemberku za
tri leta. Po navracení se do vlasti byl sem informatorem vysoce urozeného pána, pána Csemiczky Gábora slavné stolici neogradské vice-išpána dvoch mladých pánu. Odtud povolán sem za rektora do tohto mestečka našho Ratkove. Ale ponevádž tú vynimkú od predoznámeného pána byl sem propušten, abych kdykoli mne bude jeho vysoce urozena milost pohledávati opet se navrátil. Stalo se, že po 8 týdných z cirkve pána tohto knez urozený nekdy a horlivý muž blahoslavene dokonal, na kterého místo ja povolan sem r. 1759 dne 2. aprile.V cirkvi tak pracoval sem pod ochranu nejvyššího tri celé roky. Odtud povolán sem totiž do cirkvi velmi obšírne Szudiczké všech u velikém pronasledovaní (nebo za ten čas cirkev táto dve inquisitii znesti musela a velmi težce po tvrdé sentencii Rady královské, z materinské milosti cisárské ostala) pet celých roku sem pracoval. A ačkoli povolan sem byl do cirkvi Cinkotskej, Struhárskej, dvakrát do Krtíšskej, trikrát do Dolno-Strehovskej, Siráckej, Nitro-Strehovskej, však se líbilo pánu Bohu opet odkud sem byl vyšel, totiž do Ratkove se navrátiti. Stalo se to Roku 1767. Dne 1. Na to v této cirkvi pracujíc povolán sem byl do cirkve Sent-Peterskej, Klenovskej, Rima-Banskej, Pozdišovskej v Zemplinskej stolici, Aszodskej.“
Predsa odišiel, čo jeho nástupca farár Fridrich Koroni uzatvára takto: „Naposledy však predce pro mnohé a mdlému jeho telu jak sám pravil neznesitedlné práce milú cirkev ratkovskú zanechal a se dne 24. apr. anno 1775. do cirkve Garamsetskej v slávné stolici Zvolenské ležící, odebral. Svých milých posluchaču miloval a on opet od nich milovan byl. Byl sebe i stáda od Krista zvereného pilný. Byl ve svem živote trpelivý. Kristus arci pastyr jeho, ráč pri nem i v cirkvi té, do které se odebral vyplniti láskave to co k svým milým učedlníkum, u Matts. 28/20, povedel: Ja s vami jsem.“
V čom zostalo účinkovanie kňaza Sinovica významné i pre vtedajšie mestečko? A čo nám ponúka retrográdny „historizujúco aktualizovaný pohľad“ pre súčasníka? Zanechal menný zoznam jednotlivých rektorov vtedajšej cirkevnej latinskej školy, aj so stručnou biografickou i osobnostnou charakteristikou, ktorí pôsobili za jeho účinkovania v Ratkovej (to bude predmetom inej témy). Taktiež zanechal menný zoznam pôsobiacich ratkovských richtárov a vicerichtárov pôsobiacich v rokoch 1766 - 1775 v mestečku (tiež bude predmetom inej témy). Zostal po ňom autentický opis listiny - latinsky písaného dokumentu Františka Rákociho z 3. Októbra 1770 - konkrétne menovaným ratkovským mešťanom, ktorý bol uložený v archíve mestečka a pri požiari r. 1827 bol pravdepodobne zničený. Opis dokumentu označený Sinovicovou rukou - LS (Locus sigilli) - bol publikovaný na stránke Maj Gemer autorom (M.Ď.) pod názvom: „Z
histórie starej Ratkovej - vzťah kniežacieho rodu Rákocziovcov“. Za jeho účinkovania sa realizovali rôzne rekonštrukčné práce v chráme vo vzájomnej spolupráci a podpore s cechmi. Bola postavená nová cirkevná škola - fragment zápisu prikladám na obrázku v kópii – text ešte stále písaný v štýle „náboženského pietizmu“ hovorí o dokončení stavby školy s účasťou mesta väčšou a s participáciou cirkvi menšou. Fragment textu v slovakizovanej bibličtine písaný švabachom niekým neidentifikovateľným - pravdepodobne rektorom školy prikladám: “... v tom zmyslu tedy snažne pečujúci o známost dítek svých, spolusprávcove cirkvi, mesta našeho, umínili školy na míste obecnem, jednu pro pána rechtora a cvičení dítek, druhou pro p. organistu a učení dítek vystaviti. Aby dítky v stavu mladem k mravum kresťanským a poznaní Boha jakožto Stvoritele svého svuj zrúst brali. Dílo pak nákladkem z částky toliko cirkevným, zvetší stránky meskym z milosti Boha Otce nebeského dokonano jest roku 1767. Za času na ten čas dobre zasluženého muže p. rechtora Joan Schmális, p. organistu Andre Hlobecsja. P. Richtaru na ten čas jakožto: Georg Hrvolis, Joan Simko. Kostolníku: Joan Klinczko, Andre Tunak.
Nakoniec, doložme z historiografie, biografie a bibliografie známe: Michal Sinovic bol náboženským spisovateľom, cirkevným hodnostárom, prefesorom na evanjelickom gymnáziu v Banskej Bystrici, superintendentom banského dištriktu. Autorom teologickej dizertácie, autorom pohrebných kázní (pri príležitosti smrti cisára Jozefa II. a Leopolda II.), ktoré boli i vydané.
Text témy aspoň čiastotočne zastrešuje určité obdobie ratkovskej cirkevno - mestskej histórie, hovorí o harmonickom vzájomnom vzťahu administratívy cirkevnej a samosprávy mestečka, zanecháva konkrétne údaje zaujímavé z titulu regionálnej biografie či historiografie z pera ďalšieho ratkovského farára Michala Sinovica.
Miroslav Ďurinda
Košice, 14. februára 2014
FOTOREPORTÁŽ ĽUDOVÍTA ČERNOKA Z OSLÁV 600 ROKOV RATKOVEJ

































Opakujme len to, o čom sme sa už zmienili v predchádzajúcich článkoch - že dianie, či udalosti v mestečku Ratková v rokoch, ktoré je možno reprodukovať z fragmentov zachovaných poznámok známych či neznámych autorov, sa dá vnímať len v spojení oboch spolu a navzájom prepletených – cirkevného a mestského v období rokov konca 17. storočia a priam až do rokov meruôsmych 19. storočia a čiastočne s presahom až do obdobia konca Prvej svetovej vojny (1914-1918), kedy mestečko sa ešte honosilo „štatútom mesta“ (zemepanského) s úradom okresného slúžnovského sídla. To bol osud i iných menších miest na Slovensku a s latinským „repetitio est mater studiorum“ len nostalgicky ošetrime a potvrďme spomienky rarefikovane dožívajúcich potomkov ratkovských mešťanov – pár seniorov, ktorí na tento anachronický „štatút mesta“ zabudli rezignovať. Doložme súčasne, že ideové dianie tých čias, o ktorých hovoríme, bolo ukotvené v cirkvi na pietizme – reformačnom evanjelickom hnutí na platforme „citovej zbožnosti“. Z Nemecka ho donášali (i do Ratkovej) všetci tam študujúci a v Ratkovej účinkujúci kňazi - Ondrej Šmál (1706-1766), ale i Michal Sinovic (1732-1792). Trošku neskoršie
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-