Opakujme len to, o čom sme sa už zmienili v predchádzajúcich článkoch - že dianie, či udalosti v mestečku Ratková v rokoch, ktoré je možno reprodukovať z fragmentov zachovaných poznámok známych či neznámych autorov, sa dá vnímať len v spojení oboch spolu a navzájom prepletených – cirkevného a mestského v období rokov konca 17. storočia a priam až do rokov meruôsmych 19. storočia a čiastočne s presahom až do obdobia konca Prvej svetovej vojny (1914-1918), kedy mestečko sa ešte honosilo „štatútom mesta“ (zemepanského) s úradom okresného slúžnovského sídla. To bol osud i iných menších miest na Slovensku a s latinským „repetitio est mater studiorum“ len nostalgicky ošetrime a potvrďme spomienky rarefikovane dožívajúcich potomkov ratkovských mešťanov – pár seniorov, ktorí na tento anachronický „štatút mesta“ zabudli rezignovať. Doložme súčasne, že ideové dianie tých čias, o ktorých hovoríme, bolo ukotvené v cirkvi na pietizme – reformačnom evanjelickom hnutí na platforme „citovej zbožnosti“. Z Nemecka ho donášali (i do Ratkovej) všetci tam študujúci a v Ratkovej účinkujúci kňazi - Ondrej Šmál (1706-1766), ale i Michal Sinovic (1732-1792). Trošku neskoršie Farár Michal Sinovic (3.11.1732 - 24.4.1796) pôsobil v Ratkovej relatívne krátko - necelých 10 rokov (1767-1775). Jeho biografia je odbornej verejnosti známa i jeho postavenie neskôr: cirkevný hodnostár - superintendent. Bol i literárne činný. Napriek tomu dokladám jeho vlastnou rukou písaný životopis z titulu autentičnosti - píše: „Ja, který doplnuji v pánu zesnulého pána seniora Schmála narozen sem v cisárskem banskem meste Bystrici roku 1732 dne 3. nov. z p. otce vážneho muže Michalae Sinovicz ve stejne a masare oznámeného mesta, p. matky pak šlechetné matrony Suzany Hiblerin. Až do 20. roku života učil sem se u mich rodiču, potom za tri leta v Prešporku, naposledy s milostivým privolením její jasnosti cisárské ve Witemberku za
tri leta. Po navracení se do vlasti byl sem informatorem vysoce urozeného pána, pána Csemiczky Gábora slavné stolici neogradské vice-išpána dvoch mladých pánu. Odtud povolán sem za rektora do tohto mestečka našho Ratkove. Ale ponevádž tú vynimkú od predoznámeného pána byl sem propušten, abych kdykoli mne bude jeho vysoce urozena milost pohledávati opet se navrátil. Stalo se, že po 8 týdných z cirkve pána tohto knez urozený nekdy a horlivý muž blahoslavene dokonal, na kterého místo ja povolan sem r. 1759 dne 2. aprile.V cirkvi tak pracoval sem pod ochranu nejvyššího tri celé roky. Odtud povolán sem totiž do cirkvi velmi obšírne Szudiczké všech u velikém pronasledovaní (nebo za ten čas cirkev táto dve inquisitii znesti musela a velmi težce po tvrdé sentencii Rady královské, z materinské milosti cisárské ostala) pet celých roku sem pracoval. A ačkoli povolan sem byl do cirkvi Cinkotskej, Struhárskej, dvakrát do Krtíšskej, trikrát do Dolno-Strehovskej, Siráckej, Nitro-Strehovskej, však se líbilo pánu Bohu opet odkud sem byl vyšel, totiž do Ratkove se navrátiti. Stalo se to Roku 1767. Dne 1. Na to v této cirkvi pracujíc povolán sem byl do cirkve Sent-Peterskej, Klenovskej, Rima-Banskej, Pozdišovskej v Zemplinskej stolici, Aszodskej.“
Predsa odišiel, čo jeho nástupca farár Fridrich Koroni uzatvára takto: „Naposledy však predce pro mnohé a mdlému jeho telu jak sám pravil neznesitedlné práce milú cirkev ratkovskú zanechal a se dne 24. apr. anno 1775. do cirkve Garamsetskej v slávné stolici Zvolenské ležící, odebral. Svých milých posluchaču miloval a on opet od nich milovan byl. Byl sebe i stáda od Krista zvereného pilný. Byl ve svem živote trpelivý. Kristus arci pastyr jeho, ráč pri nem i v cirkvi té, do které se odebral vyplniti láskave to co k svým milým učedlníkum, u Matts. 28/20, povedel: Ja s vami jsem.“
V čom zostalo účinkovanie kňaza Sinovica významné i pre vtedajšie mestečko? A čo nám ponúka retrográdny „historizujúco aktualizovaný pohľad“ pre súčasníka? Zanechal menný zoznam jednotlivých rektorov vtedajšej cirkevnej latinskej školy, aj so stručnou biografickou i osobnostnou charakteristikou, ktorí pôsobili za jeho účinkovania v Ratkovej (to bude predmetom inej témy). Taktiež zanechal menný zoznam pôsobiacich ratkovských richtárov a vicerichtárov pôsobiacich v rokoch 1766 - 1775 v mestečku (tiež bude predmetom inej témy). Zostal po ňom autentický opis listiny - latinsky písaného dokumentu Františka Rákociho z 3. Októbra 1770 - konkrétne menovaným ratkovským mešťanom, ktorý bol uložený v archíve mestečka a pri požiari r. 1827 bol pravdepodobne zničený. Opis dokumentu označený Sinovicovou rukou - LS (Locus sigilli) - bol publikovaný na stránke Maj Gemer autorom (M.Ď.) pod názvom: „Z 
histórie starej Ratkovej - vzťah kniežacieho rodu Rákocziovcov“. Za jeho účinkovania sa realizovali rôzne rekonštrukčné práce v chráme vo vzájomnej spolupráci a podpore s cechmi. Bola postavená nová cirkevná škola - fragment zápisu prikladám na obrázku v kópii – text ešte stále písaný v štýle „náboženského pietizmu“ hovorí o dokončení stavby školy s účasťou mesta väčšou a s participáciou cirkvi menšou. Fragment textu v slovakizovanej bibličtine písaný švabachom niekým neidentifikovateľným - pravdepodobne rektorom školy prikladám: “... v tom zmyslu tedy snažne pečujúci o známost dítek svých, spolusprávcove cirkvi, mesta našeho, umínili školy na míste obecnem, jednu pro pána rechtora a cvičení dítek, druhou pro p. organistu a učení dítek vystaviti. Aby dítky v stavu mladem k mravum kresťanským a poznaní Boha jakožto Stvoritele svého svuj zrúst brali. Dílo pak nákladkem z částky toliko cirkevným, zvetší stránky meskym z milosti Boha Otce nebeského dokonano jest roku 1767. Za času na ten čas dobre zasluženého muže p. rechtora Joan Schmális, p. organistu Andre Hlobecsja. P. Richtaru na ten čas jakožto: Georg Hrvolis, Joan Simko. Kostolníku: Joan Klinczko, Andre Tunak.
Nakoniec, doložme z historiografie, biografie a bibliografie známe: Michal Sinovic bol náboženským spisovateľom, cirkevným hodnostárom, prefesorom na evanjelickom gymnáziu v Banskej Bystrici, superintendentom banského dištriktu. Autorom teologickej dizertácie, autorom pohrebných kázní (pri príležitosti smrti cisára Jozefa II. a Leopolda II.), ktoré boli i vydané.
Text témy aspoň čiastotočne zastrešuje určité obdobie ratkovskej cirkevno - mestskej histórie, hovorí o harmonickom vzájomnom vzťahu administratívy cirkevnej a samosprávy mestečka, zanecháva konkrétne údaje zaujímavé z titulu regionálnej biografie či historiografie z pera ďalšieho ratkovského farára Michala Sinovica.
Miroslav Ďurinda
Košice, 14. februára 2014
FOTOREPORTÁŽ ĽUDOVÍTA ČERNOKA Z OSLÁV 600 ROKOV RATKOVEJ
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.